Mozgom človeka denne preletí okolo 50.000 myšlienok. Zaka Ebrahima však celý život mátala jediná: prečo sa z jeho otca stal terorista? Ako dokázal vraždiť neznámych a z vlastnej rodiny urobiť štvancov, terč nenávisti, večných nomádov?
Do dovŕšenia plnoletosti sa syn džihádistu sťahoval dvadsaťkrát. Musel si zmeniť meno. Žiť v klamstve. Okúsiť strach, šikanu a opovrhovanie za činy, na ktorých nemal podiel. A po rokoch sa pokúsiť svetu vysvetliť, že keď niekomu v žilách koluje krv radikálneho islamistu, neznamená to, že sa vydá rovnakou cestou. Je to voľba. Teroristov syn si zvolil mier…
„Pozri sa mi do očí. Musíš sa obliecť, ako najrýchlejšie vieš,“ hovorí matka svojmu sedemročnému synovi. Je hlboká novembrová noc, väčšinu okien v paneláku v New Jersey zahaľuje tma, len v niekoľkých ešte bliká televízor. Zak sa vo svojom obľúbenom pyžame s Nindža korytnačkami posadí na posteli a zmätene sa obzerá. Ráno ho predsa vždy budí otec, aby sa pomodlili, nikdy nie matka. Pozrie na koberec, kam mama položila plachtu. Káže mu, aby si do nej zbalili toľko vecí, koľko dokáže uniesť. „Neviem, či sa ešte vrátime späť,“ hovorí mu a rýchlym pohybom vypína televízor, na ktorého obrazovke znova prerušili vysielanie kvôli naliehavým správam. Ona ich už videla – arabského strelca zasiahli do krku po tom, ako niekoho zabil. Kalendár je otočený na dátume 5. november 1990. Strelec a vrah, ktorého tvár sa zjavila v televízii, je Zakov otec. Raz sa to, spolu s bratom a nevlastnou sestrou, tiež dozvedia. Ale nie teraz, teraz sa treba rýchlo zbaliť.
Hoci dosah tejto spomienky Zak plne pochopil až o niekoľko rokov neskôr, okamih, keď si jeho otec vo voľbe medzi terorizmom a rodinou rezolútne zvolil to prvé, z pamäti vymazať nedokáže. El Sayyid Nosair v spomínaný večer do dejín neslávne vstúpil ako prvý islamský džihádista, ktorý usmrtil človeka na americkej pôde. V jeho hľadáčiku sa ocitol Meir Kahane, militantný rabín a zakladateľ Židovskej obrannej ligy. Vražedná mašinéria sa však ešte len rozbiehala, ďalší cieľ bol iného kalibru. V spolupráci s medzinárodnou teroristickou skupinou, ktorá neskôr dostala meno Al-Káida, sa Nosair spoza mreží podieľal aj na zosnovaní bombového útoku na Svetové obchodné centrum. A pritom stihol zničiť život svojej rodiny.
Abdulaziz – Zet – Zak
Zak prišiel na svet ako Abdulaziz El Sayyid Nosair 24. marca 1983 v americkom Pittsburghu, štát Pensylvánia. Keď sa za ním hrdý otec ponáhľal do pôrodnice, za ruku viedol aj malé dievčatko, Zakovu nevlastnú sestru z matkinho prvého nevydareného manželstva. Aj ono svojím spôsobom prispelo k zoznámeniu na pohľad netypického páru – americkej učiteľky Karen Mills s egyptským imigrantom El Sayyidom Nosairom. Karen, ktorú od detstva formovala katolícka škola a babička s pevnou kresťanskou vierou, sa vydala hneď po skončení strednej školy. Manžel bol ateista, ale čo na tom, veď sa milovali. Po svadbe sa jej však čoraz častejšie posmieval pre jej názory a návštevy kostola. Posmech sa stupňoval do opovrhnutia. Situácia sa vyostrila, keď sa im narodila dcéra a Karen pochopila, že dieťa nemôže a nechce vychovávať s takým človekom. Krátko po rozvode ju sklamal aj kňaz, ktorého navštívila s triviálnym problémom a niekoľkými otázkami. Dvadsaťročnej rozvedenej matke vykričal, že nie je skutočnou veriacou, keď sa musí toľko pýtať. Sklamaná začala hľadať odpovede inde. Našla ich v knižnici na poličke s Koránom a ďalšou moslimskou literatúrou. Veci nabrali rýchly spád a v máji 1982 konvertovala na islam. V mešite si navyše všimla sympatického muža so zelenými očami, ktorý ju požiadal o stretnutie. Vyštudovaný strojár a priemyselný dizajnér El Sayyid pôvodom z Egypta v USA navrhoval a vyrábal šperky. Svadobný deň si určili na jún, len desať dní po ich zoznámení. Pár bol šťastný, hoci… „Také krátke dvorenie neveští nič dobré, je to predohra niečoho, čo môže byť iba tragédiou. Ale aj bežný postup zaužívaný v západnej kultúre – sex, láska, manželstvo – obvykle v tomto poradí – prináša svoj podiel nešťastia a rozvodov,“ zamýšľa sa oveľa neskôr Zak vo svojej biografii Teroristov syn.
Sled nešťastných náhod
El Sayyid si okamžite zamiloval Kareninu dcéru z prvého manželstva. Rodina si prenajíma byt v Oaklande, pulzujúcej pittsburghskej štvrti a postupne sa spoznávajú. Sú zamilovaní. V marci príde na svet tmavovlasý chlapec zo zelenkastými očami, ktorý dokonale dopĺňa šťastnú rodinu. Keď má Abdulaziz dva roky, na ich život padne prvý tieň. V mešite pravidelne vítajú nových členov, ak je potrebné, poskytnú im aj ubytovanie a pomoc pri hľadaní životných partnerov. Takto sa k mladej rodine nasťahuje Američanka Barbara. Karen rýchlo pochopí, že nemá skutočný záujem konvertovať na islam, robí to len preto, že tak koná jej sestra a necháva sa nahovoriť tiež. Čoskoro sa začne stretávať s členmi nebezpečného gangu, rodinu, ktorá si ju vzala pod ochranné krídla, nezmyselne obviňuje z krádeže šiat. Karen jej pomáha nájsť manžela, no pokusy sa končia tým, že muži nesympatickú Barbaru odmietajú. Žena s pokorenou sebaúctou sa zrúti a vo svojej beznádeji zvolí nepochopiteľnú reakciu – obviní Kareninho manžela zo znásilnenia. El Sayyida krivé obvinenie zdrví, zdeptaný ponížením prestáva jesť, nelíha si vedľa Karen, neprestajne sa modlí. V žalúdku sa mu vytvorí tumor. Advokát dokáže, že Barbara si historku vymyslela, v mešite sa však pre istotu koná ešte jedno vypočúvanie, lebo moslimovia americkému právnemu systému neveria. Aj toto vypočúvanie preukáže mužovu nevinu. Barbara zmizne z ich života, spúšť, ktorú za sebou zanechala, sa však neupratuje ľahko. El Sayyid sa cíti ponížený, vysilený a Karen sa nedarí utešiť ho. „Otec nie je schopný pozerať do očí svojich priateľov z mešity. Nevie pozrieť do očí nikomu. Pracuje, je čoraz chudší. Moja jediná spomienka na neho z tohto obdobia je, ako kľačí na svojom modlitebnom koberci v obývačke schúlený k modlitbe. Alebo skrútený od bolesti. Alebo oboje,“ spomína Zak. Zatrpknutosť jeho otca voči ľuďom, spoločnosti i celej Amerike pomaly rastie.
Rodina sa radšej rozhodne presťahovať sa do Jersey City. Zakova matka učí na prvom stupni v moslimskej škole, otec inštaluje javiskové osvetlenia. Zak pociťuje obnovenú rodinnú pohodu, s mamou chodievajú na piknik, s otcom a mladším bratom, ktorý doplnil ich rodinu, sa naháňajú po zelenom trávniku a hrajú bejzbal či futbal. Rovnováhu zrazu naruší ďalšia nehoda. El Sayyida počas práce zasiahne elektrický prúd, ktorý mu spáli ruku. Pri operácii mu ruku pokryjú kožou zo stehna, rany sa hoja dobre, ale zdĺhavo. Práceneschopnosť prináša do domu napätie, no po čase sa El Sayyidovi podarí zamestnať na pozícii údržbára na súdnom dvore na Manhattane. Je však čoraz uzavretejší a Zak si všimne, že opäť trávi oveľa viac času pri modlitbách – doma i v mešite Masdžid al-Šams, ktorú o pár rokov neskôr FBI označí za „jerseyskú džihádistickú centrálu“. Mešita spočiatku nevzbudzuje radikálny dojem, čoraz častejšie ju však navštevujú šajchovia a kazatelia, ktorí burcujú ľudí, aby prišli na pomoc svojim bojujúcim afganským bratom. El Sayyida fascinuje najmä sunnitský burič z Palestíny Abdulláh Júsuf Azzám, ktorý vyškolil aj mladého študenta ekonómie zo Saudskej Arábie – Usámu bin Ládina. Obývačka, v ktorej sa Zak hrával s bratom na schovávačku, sa čoraz častejšie zapĺňa cudzími ľuďmi z mešity, ktorí rozoberajú možnosti podpory svätej vojny v Afganistane. Otec často berie Zaka a jeho brata do obchodu pod mešitou, kde sa predajom náboženských textov a kaziet snažia vyzbierať peniaze. „Vôbec nám nie je jasné, čo sa deje, ale niet pochýb, že môj otec opäť ožil… Celý život bol svet proti nemu a nakoniec prišla jeho šanca konať, jasne a nevyvrátiteľne prejaviť svoju oddanosť Aláhovi,“ hovorí Zak.
Aký otec, taký syn
Situácia sa stupňuje. Otca doma takmer nevidieť, v centre jeho záujmu teraz stoja iní moslimovia. Jedného dňa doma vyhlási, že chce džihád podporovať priamo z Afganistanu, že musí pozdvihnúť zbraň. Navyše, nástojí, aby sa celá rodina presťahovala k jeho starému otcovi do Egypta, kým on bude bojovať. Karen je vydesená a protestuje, plány zastaví starý otec vyhlásením, že ak to urobí, syna vydedí. Hrozba odchodu z USA je zažehnaná a Karen sa podarí muža presvedčiť, aby sa presťahovali do Cliffside Parku. Dúfa, že diaľka preruší manželove vzťahy s radikálmi, nič sa však nezmení. Do toho niekto zavraždí jeho vzor, buriča Azzáma. Pod autom, v ktorom sa viezol so synmi, vybuchla nálož, neprežil ani jeden. Karen neskôr označí túto udalosť za okamih, kedy stratila svojho manžela navždy. El Sayyid je plný hnevu, cituje pasáže z Koránu, každé ráno cestuje do pôvodnej radikálnej mešity, hoci ju má z nového bytu ďaleko. Situácia moslimov v Palestíne je čoraz horšia a v Zakovom otcovi rastie odpor voči americkej podpore Izraela. A čoraz častejšie berie svojho šesťročného syna do mešity. Ten z počutých slov veľa nerozumie, zúrivosť prejavov ho však ľaká. Jedného letného dňa otec zobudí svojich synov zavčas ráno, aby ich zobral „za dobrodružstvom“. Po dvoch hodinách vystúpia z auta, na strelnici, kde už na nich čaká Zakov strýko, bratranci a ďalší ľudia z mešity. Kufor ich auta je plný samopalov, pred násypom nehybne čakajú terče v tvare ľudských postáv. Partia sa strieda v streľbe, drobnému Zakovi sa vôbec nedarí, jeho bratranci sa mu po každom nevydarenom pokuse posmievajú. Pomaly sa blíži čas odchodu, keď sa zrazu stane niečo zvláštne, Zakovi sa omylom podarí odstreliť svetlo na vrchole terča. Žiarovka sa zatrasie, potom náhle vybuchne a zapáli siluetu muža. Šesťročný chlapec sa s obavami obráti na otca, nevie, ako zareaguje. El Sayyid sa však usmeje a súhlasne prikývne. Aj strýko sa usmieva. Vysloví dve slová – ibn abú – aký otec, taký syn. Zaka budú trápiť celé roky.
Živý terč
V tom čase sa udiali dve veci, o ktorých sa rodina dozvedela až o niekoľko mesiacov neskôr. Ich otec najprv tajne plánoval vraždu budúceho premiéra Izraela Ariela Šarona. Dlho sliedil okolo jeho hotela, napokon si to však rozmyslel. Našiel si nový terč, rabína Kahanea. „Doma nastali časy, keď sa otec pozeral cez nás, nie na nás – ako neprítomná figúra, zvierajúca Korán. Jedného dňa som sa nevinne opýtal, kedy sa stal takým oddaným moslimom a on mi odpovedal s novým, ostrým tónom v hlase: ´Keď som prišiel do tejto krajiny a spoznal som všetko zlo, čo tu je.´ Môj otec nezatvrdol voči Amerike zo dňa na deň. Jeho zatrpknutosť narastala pomaly, vo víre náhodných stretnutí, sklamaní a nešťastných náhod.“ Narástla však do rozmerov, z ktorých nebolo úniku. Útok na rabína si El Sayyid naplánoval na neskorý novembrový večer v roku 1990. Zakovi zostal v pamäti ako deň, keď mu mama prikáže, aby si do plachty zbalil všetko, čo unesie. Karen berie deti a zamieria do nemocnice, kde leží jej postrelený muž. Tu už blýskajú fotoaparáty, nad hlavami krúžia helikoptéry, reportéri vykrikujú otázky, všade sa to hemží policajtmi a zvedavými okoloidúcimi. Prichádza rodina vraha, to si musia všetci myslieť. Karen je v šoku, muži v tmavých oblekoch ju odvádzajú na výsluch. Dožaduje sa návštevy postreleného manžela – ak sú toto posledné minúty jeho života, chce byť pri ňom. Je v bezvedomí, napojený na množstvo prístrojov, cez krk, kam ho postrelil poštový strážnik, sa mu tiahne dlhá zošitá rana. Lekár neskôr vysvetlí, že muž prežije – guľka mu nevyšla z tela, čo mu v podstate zachránilo život. Rabín rovnaké šťastie nemal, je mŕtvy. „To, čo môj otec urobil 5. novembra 1990, zničilo celú rodinu. Vohnalo nás to do života plného smrteľných hrozieb a mediálneho prenasledovania, ustavičnej biedy, nomádskeho života, tisícok ´nových začiatkov´, ktoré takmer vždy viedli k niečomu ešte horšiemu… Spáchal nehanebný čin úplne nového druhu a my sme museli znášať následky. Môj otec pracoval s podporou teroristickej bunky v zahraničí, ktorá sa neskoršie nazvala Al-Kájda. Ale jeho kariéra teroristu sa ešte neskončila.“
Zuzana Zimmermannová
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2017)