Rad hlodavcov so svojimi približne 2.280 druhmi sa považuje za najpočetnejšiu skupinu cicavcov. Vývojové počiatky tejto skupiny sa objavujú koncom druhohôr (cca pred 70 miliónmi rokov) a sú prezentované skupinou Zalambdalestidae z územia Strednej Ázie (Mongolsko, Uzbekistan, Tadžikistan). Boli to vlastne prvé pracicavce.
Telesná veľkosť pracicavcov nepresahovala rozmery dnešných potkanov a veveričiek. Indície naznačujúce predkov budúceho radu hlodavcov sa nachádzali hlavne v stavbe chrupu, ktorý vykazoval tendenciu k redukcii črenových zubov a v stavbe a tvare prvých rezákov v dolnej čeľusti, ktoré nemali korene, t. j. dorastali po celý život a emailom mali krytú iba prednú stranu, takže zadná strana, tvorená iba dentínom, sa rýchlejšie zodierala. V dôsledku toho boli rezáky (vlastne už možno hovoriť o hlodákoch) ustavične veľmi ostré.
Ako ďalší predkovia dnešných hlodavcov prichádzajú do úvahy aj tie spodnopaleocénne taxóny (asi pred 60 miliónmi rokmi), a to Eurimilidae Alagomyidae, známe z územia Ázie aj Severnej Ameriky, ktoré vykazovali podobné príbuzenské znaky, aké sme uviedli u Zalambdalestidov. S pracicavcami, ktoré veda už hodnotí, ako skutočné a pravé hlodavce, sa prvýkrát stretávame v taxóne Paramyidae (synonymum Ischiomyidae) s najpočetnejším rodom Paramys, rozšíreným v treťohornom období oligocén (cca pred 40 – 36 miliónmi rokov) v Severnej Amerike a Ázii. Od tohto obdobia už možno hovoriť o rade hlodavcov, ktorý sa od tých čias rozšíril po celej zemeguli, prenikol na všetky svetadiely a vytvoril bezpočet ekologických foriem, prispôsobených takmer všetkým ekosystémom našej planéty.
Dnešné hlodavce
Na podklade anatomicko-morfologických príbuzenských znakov zadeľuje súčasná veda hlodavce do štyroch (podľa niektorých autorov do piatich) veľkých skupín, kategorizovaných ako podrady radu hlodavcov. Nás tentokrát zaujíma štvrtý podrad – Caviomorpha, ktorý zahŕňa hlodavce žijúce prevažne v Južnej Amerike (iba niekoľko málo druhov z tohto podradu preniklo do Strednej a Severnej Ameriky) a do slovenčiny by sme mohli názov tohto podradu preložiť ako „morčiatkotvaré“. Cavia aperea je totiž latinský názov morčiatka. Fosílie najstarších juhoamerických hlodavcov sa datujú do obdobia pred 40 – 36 miliónmi rokov (oligocén) a ich príbuzenské vzťahy sa odvodzujú od zmienených severoamerických Paramyidov. Na územie Južnej Ameriky prenikli najpravdepodobnejšie cez sústavu stredoamerických ostrovov, ktorá sa v geologických dobách často menila, spájala aj prerušovala, a tak umožnila prienik prahlodavcov na juhoamerický kontinent.
Počas tých 40 miliónov rokov sa prispôsobili všetkým prírodným prostrediam na tomto obrovskom kontinente a vytvorili množstvo foriem, prezentovaných ako svojrázne čeľade a druhy. Nie všetky prežili do dnešných dní. Počas toho dlhého obdobia vznikali, ale aj zanikali mnohé druhy. Niektoré dosahovali vskutku bizarné rozmery, napríklad príslušníci rodu Phoberomys dosahovali veľkosť dnešných hrochov, čo je pre hlodavce, ktoré sa všeobecne vyznačujú malými telesnými veľkosťami, unikum. Jednou z mnohých juhoamerických čeľadí hlodavcov je aj čeľaď Caviidae (morčaťovité), z ktorej pochádza aj všeužitočné a každému známe morčiatko.
Južná Amerika
Vo voľnej prírode Južnej Ameriky je rod Cavia rozšírený od Kolumbie, Venezuely a Guayany smerom na juh až do argentínskych provincií Tucuman a Buenos Aires, s výnimkou tropických pralesov poriečia Amazonky. Z tohto územia poznáme tri druhy morčiat, ktoré sa líšia veľkosťou, zafarbením, ekologickými nárokmi a tiež morfológiou tretej hornej stoličky. Samozrejme, každý z týchto druhov obýva osobitné územie. To najväčšie, skoro celý vyššie vymedzený priestor, obýva druh C. aperea a na tomto veľkom území vytvára deväť geografických rás. To domáce, resp. laboratórne morčiatko, ktoré poznáme a chováme aj u nás v Európe, bolo vyšľachtené z geografickej rasy C.a. tschudii, ktorá žije v Peru na oboch stranách Ánd. Tento poddruh je vo voľnej prírode zhora tmavo škoricovo hnedý až šedý a zdola bledožltý až biely. Všetky farebné odtiene aj rôzna kvalita srsti, ktoré poznáme u domácich morčiatok, sú výsledkom chovateľských aktivít. Aby bolo všetko jasné aj v zoologickej literatúre, tak podľa nemeckého zoológa H. Bohlkena bol v roku 1961 názov domáceho morčiatka upresnený v znení Cavia aperus forma porcellus.
Morčiatko chovali ako domáce zviera peruánski Indiáni dávno pred objavením Ameriky a pred zničením ríše Inkov španielskym konquistadorom Fernandezom Pizarrom v roku 1533. V časoch Inkskej ríše chovali obyvatelia Ánd viacero typov morčiat líšiacich sa farbou, veľkosťou aj kvalitou srsti, a to na konzum, pretože pomaly sa rozmnožujúce lamy a alpaky boli príliš drahé, aby sa zabíjali pre mäso. Drobné hlodavce ešte i dnes u niektorých horských indiánskych kmeňov slúžia ako obetné zvieratá pri ich folklórnych slávnostiach.
Po dobytí ríše Inkov sa morčiatka veľmi rýchle rozšírili najprv po Španielsku a odtiaľ do ďalších európskych krajín. Známy nemecký prírodovede Konrad Gesner už v roku 1554 (len 21 rokov od Pizarrovho okupovania ríše Inkov) píše vo svojich spisoch o indickom prasiatku – Kolumbus bol pevne presvedčený, že ním objavená zem je súčasťou Indie a tento mylný názor istý čas pretrvával aj vo vedomí vtedajších európskych vzdelancov napriek tomu, že rodák z Florencie Amerigo Vespucci v španielskych a portugalských službách oboplával veľkú časť pobrežia Južnej Ameriky a vo svojich spisoch z roku 1504 naznačuje, že nejde o Indiu, ale o nejaký nový, ešte neobjavený svet. Ten „nový svet“ v roku 1507 nemecký geograf Martin Waldseemüller nazval Amerikou a po ďalších objaviteľských plavbách popri brehoch Severnej Ameriky flámsky geograf a matematik Gerhard Mercator v roku 1538 použil názov Amerika na oba novoobjavené kontinenty. Zdá sa, že Mercatorove spisy sa za 16 rokov nestihli dostať do povedomia Konrada Gesnera. Samozrejme, neexistoval telefón, telegraf ani internet… a tak hoci Johan Gutenberg svojou revolučnou metódou kníhtlače vydal prvú knihu (bibliu) už v roku 1455, poznatky sa šírili oveľa pomalšie, ako dnes.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý text si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2017)