Objavovanie tej časti dejín, ktorá predchádzala písomným prameňom, teda praveku, zväčša závisí od výskumov hrobov a črepov. Menej často máme k dispozícii pozostatky stavieb a pevností či ojedinele iné nálezy. V posledných rokoch však prehovorili aj pradávne gény. Čo hovoria?
Na základe hmotných objavov, spravidla keramiky (ktorá sa ľahko a často zachováva) vedci dokážu definovať dávne kultúry a v archeologickom zázname ich vidíme vznikať, vyvíjať sa, expandovať, migrovať… a zanikať. Archeologická kultúra však nemusí byť nevyhnutne totožná s etnicitou.
Kultúra vs etnicita
Z nedávnej histórie taký príklad ponúka stredoveký Arabský kalifát. Prakticky na celom jeho území (a šlo vskutku o veľké územie) sa „vymenila“ kultúra, no pôvodné obyvateľstvo zostalo. Alebo iný príklad. Genetické porovnania ukázali, že miera príbuznosti u európskych národov súvisí so vzájomnou geografickou vzdialenosťou, nie podobnosťou kultúry. A tak sme si my, Slováci, najpríbuznejší so susednými národmi. Najbližšie máme k Čechom, Poliakom, ale zároveň i k Rakúšanom a Maďarom. S Maďarmi, ktorí nie sú ani Indoeurópania, sme si „pokrvne“ príbuznejší, než povedzme s Rusmi či Bielorusmi, hoci nás s týmito národmi spája príslušnosť ku Slovanom. Platí to aj naopak. Maďari sú síce lingvisticky blízki ďalšiemu ugrofínskemu národu, Fínom, no majú geneticky oveľa bližšie k nám alebo ku germánskym Rakúšanom.
Genetické korene
„Genetické korene“ takmer 85% slovenskej populácie siahajú do doby pred 20.000 až 50.000 rokmi. Toto zistenie v posledných rokoch prezentuje známy slovenský genetik Vladimír Ferák. Jeho zistenia si v poslednej dobe získali veľkú pozornosť u nacionalistov, ktorí obhajujú starobylosť Slovákov v mieste ich súčasného výskytu, teda tzv. autochtónnosť. Niekedy dokonca Slovákov označujú za „národ s osemtisícročnou identitou“. Ako to pri pseudovedeckých fantáziách býva zvykom, vychádzajú z nepochopenia a dezinterpretácie skutočných vedeckých zistení. Profesor Ferák totiž na základe rekonštrukcie chromozómu Y a tzv. mitochondriálnej DNA európskych línii tvrdí, že genetické korene, siahajúce do mladšieho paleolitu, t.j. do doby pred 10.000 až 45.000 rokmi, má väčšina (75 – 80%) nielen Slovákov, ale celej európskej populácie. „Súčasná slovenská populácia sa geneticky v ničom zásadne nelíši od ostatných stredoeurópskych populácií,“ píše Ferák.
Opačné zistenia
Treba priznať, že rekonštruovať, akou mierou prispeli do genofondu tej-ktorej populácie konkrétne migrujúce spoločenstvá, nie je úplne spoľahlivé na základe dnešného rozšírenia jednotlivých línií chromozómu Y (dedený výhradne z otca na syna) a mitochondriálnej DNA (dedená výhradne z matky na dcéru). Metóda je totiž náchylná na rôzne skreslenia, a tak výskumy prinášajú rozporuplné výsledky. Kým práce britského genetika Martina Richardsa sa s Ferákom viac-menej zhodujú a tvrdia, že migrovali predovšetkým kultúry a ľudia zväčša zostávali, u mnohých iných to tak nie je. Novší veľký výskum vedeckého tímu okolo Patricie Balaresquovej z Leicesterskej univerzity napríklad naznačil, presný opak – že možno až 80% genetického materiálu chromozómu Y Európanov pochádza od neolitických farmárov. Netýka sa to ale po matke dedenej mitochondriálnej DNA. Takáto situácia by sa dala vysvetliť napríklad príchodom skupiny ľudí, ktorej muži (azda vďaka pokroku v zadovažovaní potravy) mali istý čas oveľa viac potomstva, ako ich domorodí náprotivkovia z radov lovcov a zberačov. A toto potomstvo mali často s domorodými ženami, kým farmárske ženy plodili so starousadlíkmi deti len zriedka. V inom nedávno publikovanom výskume vedecký tím pod vedením Marka A.Joblinga dokonca zistil, že chromozómy Y u dvoch tretín dnešnej európskej populácie pochádzajú len od trojice mužov, zrejme mocných kmeňových náčelníkov, ktorí žili pred 3.500 až 7.300 rokmi. Zistili to pomocou novej technológie zvanej sekvenovanie ďalšej generácie, ktorá umožnila s nevídanou presnosťou zrekonštruovať rodostromy chromozómov na základe vyše troch stoviek európskych a blízkovýchodných mužov. Toto zistenie zrejme súvisí s príchodom nových ľudí do Európy, ktorí vďaka koňom a vynálezu kolesa boli nevídane mobilní a vďaka lepším zbraniam aj úspešní dobyvatelia.
Praveké gény
Neistotu v otázke – akou mierou migrovali kultúry a akou ľudia (či aspoň muži) – by mohli vyriešiť výskumy samotných starovekých populácií. A presne také výskumy skutočne máme k dispozícii. Porovnávanie DNA z archeologických pozostatkov pravekých ľudí je novou výskumnou metódou. Výskumov je však zatiaľ pomerne málo, no ich výsledky hovoria zhruba to isté. Podľa výskumu vedeckého tímu harvardského genetika Davida Reicha, zverejneného pred pár mesiacmi, sa začiatkom mladšej doby kamennej (neolit) pred asi 7.000 až 8.000 rokmi v strednej a západnej Európe objavili skupiny blízko príbuzných farmárov, zatiaľ čo dnešné Rusko obývali starobylí lovci a zberači. A len asi 10 – 15% DNA moderných Európanov má pôvod u starousadlých lovcov a zberačov západnej a strednej Európy. Pravda, skupinám európskych starousadlíkov podľa nového výskumu neskôr svitlo na lepšie časy. Genetici u obyvateľov Európy spred 6.000 až 5.000 rokov zaznamenali nárast príbuznosti so západnými lovcami a zberačmi. Môže to znamenať napríklad vzostup lokálnych skupín lovcov a zberačov a ich zmiešanie s poľnohospodármi. S tým súhlasí archeologický záznam poľnohospodárov, v ktorom sa rozširujú prvky pôvodnejších lovcov.
Prví Indoeurópania
Podľa výskumu o čosi neskôr nasledovala masívna migrácia zo stepí pri Čiernom mori do strednej Európy. V jej dôsledku až 80% génov ľudí kultúry so šnúrovou keramikou (stredná a severovýchodná Európa) malo pred 4.500 rokmi pôvod u čiernomorských nomádov, konkrétne u ľudí tzv. jamovej kultúry (alebo aj kultúra s jamovými hrobmi). U ďalších, neskorších kultúr strednej a severnej Európy táto miera poklesla na dnešnú úroveň, ktorá dosahuje okolo 50%. Inými slovami, polovica našich génov prišla s masívnou migráciou nomádov z čiernomorských stepí. Ešte väčší výskum desiatok vedcov pod vedením archeogenetika Eske Willersleva tieto zistenia potvrdil. Zistenia rozšírení nomádskych pastierskych kmeňov čiernomorských stepí výskumníci spojili okrem iného aj s rozšírením tolerancie na laktózu, ktorá bola u dospelých neolitických farmárov západu vzácnosťou. Výskum zároveň potvrdil hypotézy odvodené len z mien materiálnej kultúry, podľa ktorých pred 3.000 až 5.000 rokmi došlo nielen k rozsiahlym spoločenským zmenám, ale taktiež k rozšíreniu indoeurópskych jazykov. Áno, prvými Indoeurópanmi či „Árijcami“ v Európe boli podľa genetiky aj archeológie pastieri zo stepí Čierneho mora.
Dušan Valent
foto SITA, Jozef Barinka, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2016)