Skamenené kosti objavené v juhoafrickej jaskyni sú také archaické, že nesú prechodnú zmes znakov „opoľudí“ a prvých praľudí. Môžu zodpovedať veľké otázky o pôvode ľudského rodu. Alebo priniesť ďalšie otázky.
Predstavy o jednoduchom, priamočiarom vývoji našich prapredkov od štvornohých ľudoopov k čoraz vzpriamenejším a „ľudskejším“ bytostiam sú dávno zastarané. Obraz, ktorý poskytujú skameneliny, je komplikovanejší. Paleoantropológom sa podarilo objaviť azda až 12 druhov praľudí a 10 druhov archaickejších australopitekov. A taktiež niekoľko ešte starobylejších, ale už vzpriamených tvorov, ktoré vypĺňajú medzeru medzi týmito „opoľuďmi“ a dávnymi ľudoopmi. Ukázalo sa napríklad, že pokročilé znaky, aké obvykle spájame s ľuďmi, sa v rôznych kombináciách objavovali vo viacerých vývojových vetvách „opoľudí“ australopitekov nezávisle na sebe. Tým pádom ťažko určiť, ktorý z nich je naším priamym predkom. Vďaka porovnaniam DNA sa taktiež dokázalo, že viaceré druhy praľudí sa v niektorých oblastiach navzájom krížili. Napríklad zástupcovia nášho druhu Homo sapiens s neandertálcami a záhadnými „denisovanmi“.
Komplikovaný prechod
Mimoriadnemu záujmu paleoantropológov sa pochopiteľne teší otázka vzniku ľudského rodu Homo. Na tejto rodovej úrovni je situácia jasná a prehľadná. Predkom rodu Homo bol rod Australopithecus. Jeho najstaršie druhy sa objavili v Afrike pred asi 4,5 miliónmi rokov, pričom na prvý pohľad evokovali vzpriamené šimpanzy. Pri podrobnejšom pohľade zároveň vykazovali dôležité znaky ľudí: zmenšili sa im tesáky, tvár im vystupovala menej dopredu, pričom ich panva a chodidlá (palec nebol oddelený od ostatných prstov) vyzerali ako ľudské. Mozgy australopitekov boli asi o polovicu väčšie, ako mozgy šimpanzov. Nuž a viaceré štíhle druhy postupne nadobúdali ďalšie znaky, aké vidíme aj u človeka (napríklad A. sediba, A. africanus a A. afarensis).
Ako ideálny kandidát na medzičlánok medzi štíhlymi druhmi australopitekov a praľuďmi sa zdal človek zručný (Homo habilis), vyrábajúci veľmi jednoduché kamenné nástroje. Nielenže vyzeral ako ideálny prechodný medzičlánok, ale aj žil v správnom čase, zhruba pred 2 miliónmi rokov. Jeho telesná veľkosť a telesné proporcie zodpovedali australopitekom, no lebka sa už ponášala na ľudskú. Zdalo sa, že mala asi o polovicu väčší mozog, aký mali australopiteky (objem mozgovne 560 – 660 cm3), ešte menej vystupujúcu tvár a ľudské proporcie zubov. Prechodný status človeka zručného podčiarkovala aj skutočnosť, že antropológovia neboli jednotní ohľadom jeho zaradenia k ľudskému rodu – podľa niektorých to bol len najvyspelejší známy australopitek. Navyše, bol dostupný akýsi medzičlánok medzi medzičlánkami. Anatomickú medzeru medzi niektorým zo štíhlych druhov australopiteka a človekom zručným vypĺňal 2,3 milióny rokov starý nález hornej čeľuste označenej ako AL 666-1.
Prekvapenia a šoky
Ibaže potom sa situácia skomplikovala. Ukázalo sa, že niektoré skameneliny prisúdené človeku zručnému, a medzi nimi aj tie najstaršie (vek 2,5 milióna rokov), patria v skutočnosti samostatnému druhu, ktorý dostal meno člove turkanský (Homo rudolfensis). Vyznačoval sa výrazne plochou tvárou a väčšou mozgovňou s objemom až 700 (podľa pôvodných odhadov 750) cm3. Viacerí antropológovia tak začali hovoriť, že človek zručný síce anatomicky predstavuje ideálny prechod medzi australopitekom a neskoršími praľuďmi, ale zároveň bol svojho času archaický, prežívajúci reprezentant vývojovej úrovne, ktorá musela byť staršia ako 2,2 – 1,8 milióna rokov, čo je obdobie, do ktorého spadá väčšina jeho pozostatkov.
A to nie je všetko. Postavenie druhu skomplikovali najnovšie výskumy 1,8 milióna rokov starej lebky, na základe ktorej bol človek zručný pôvodne opísaný. Prekvapivo sa ukázalo, že mal väčší objem mozgovne. Nová rekonštrukcia mu prisúdila objem 730 – 810 cm3 (nie 660!), čo zodpovedalo prvým zástupcom neskorších praľudí (človek vzpriamený v širšom zmysle, Homo erectus). Na druhej strane, s pozoruhodne veľkou mozgovňou kontrastovali zistenia výskumu čeľuste toho istého jedinca. Čeľusť bola totiž pozoruhodne primitívna. Paralelné rady zubov a viac dopredu vyčnievajúca tvár ukazujú, že tvor bol ešte primitívnejší ako majiteľ sánky A.L. 666-1 a nebol blízko príbuzný druhu H. rudolfensis. To potvrdilo, že H. habilis svojho času predstavoval akúsi živú skamenelinu, ktorej sánka ako aj telesné proporcie sa mimoriadne ponášali na australopitekov, ale veľkosť mozgovne sa nezávisle na nich zväčšila (a zuby pre zmenu zmenšili).
A len tak mimochodom, aby sme dokreslili načrtnutie toho, aká komplikovaná je súčasná situácia v paleoantropológii: medzičasom sa prinajmenšom pozostatky dvoch druhov australopiteka (A. garthi, A. platyops) našli spoločne s kamennými nástrojmi – čo potvrdzuje výrobu mimoriadne jednoduchých kamenných nástrojov už pred 2,5 až 3,5 miliónmi rokov. Nové výskumy okrem toho naznačili, že dostatočne šikovné dlane na ich výrobu mal aj ďalší štíhly australopitek, A. africanus. Mal totiž protistojný palec. Pravda, samotné kamenné nástroje sa uňho zatiaľ nepotvrdili.
Jaskynný pračlovek
A do tejto zamotanej, hoci nepochybne fascinujúcej situácie, ako blesk z jasného neba sa objavil nález niečoho, čo môže byť (a ako to pri praľuďoch býva – zároveň nemusí byť) nový druh. Dostal meno Homo naledi, doslovne „hviezdny človek“. Pozostatky tohto mimoriadne archaického pračloveka sa podarilo objaviť v jaskynnom systéme Rising Star neďaleko juhoafrického Johanesburgu. Ide celkovo o takmer 1.600 kostí, patriacich prinajmenšom pätnástim jedincom – už len tento počet pozostatkov radí objav medzi najvýznamnejšie v histórii výskumu praľudí. Po dvoch rokoch výskumu ich za doposiaľ neznámy druh určil americko-juhoafrický vedecký tím pod vedením paleoantropológa Lee R. Bergera z Arkansaskej univerzity.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2016)