Kolibríky obývajú výlučne oblasť Južnej a Severnej Ameriky a milujú tropickú a subtropickú vegetáciu. Napriek tomu ich však nájdeme aj v Andách vo výške 5.200 m, tesne pod hranicou snehu. Vďaka letovým či iným úžasným schopnostiam obsadili oblasť prírody, ktorú nevyužívajú iné vtáky: ríšu kvetov. O ňu sa delí s hmyzom, s ktorým má spoločnú aj techniku letu.
Kolibríky (Trochillidae) majú krátke a pomerne slabé nožičky, a tak nedokážu chodiť, skákať ani behať, iba sedieť na malých konárikoch. Všetku svoju činnosť musia teda zvládnuť za letu. Príroda im tento handicap však vynahradila mnohými unikátnymi vlastnosťami. V pomere k svojej veľkosti majú napríklad najväčšie srdce spomedzi všetkých stavovcov (dosiahne až 1.200 tepov za minútu). Unikátna je taktiež ich schopnosť vnímať ultrafialové lúče, ktorá im vynikajúco pomáha pri orientácii, a keď si porovnáme veľkostné rozdiely kolibríkov, zistíme, že sú tiež mimoriadne adaptabilné pre rôzne prírodné podmienky. Kým kolibrík veľký dosahuje až 22 cm a váži cez 200 g, slnečníček malý nie je väčší od čmeliaka (od zobáka po chvost meria 5 cm a váži 1,6 gramu). A ešte jedna vlastnosť: napriek miniatúrnym rozmerom sú kolibríky mimoriadne smelé a nebojácne. V čase hniezdenia samička brániaca hniezdo s mláďatami zaženie na ústup aj dravca mnohonásobne väčšieho ako ona.
Let
Kolibrík lieta ako hmyz – nielen dopredu, hore a dolu, ale ako jediný z vtáčej ríše i dozadu. Vďaka intenzívnemu víreniu krídelkami sa dokáže vznášať na jednom mieste ľubovoľne dlho. Na druhej strane, nedokáže plachtiť vzduchom ako jeho vtáčí kolegovia. Kým ostatné vtáky krídlami „veslujú“ a za letu opisujú nepravidelnú elipsu, kolibríky opisujú krídlami vo vzduchu osmičku. Túto schopnosť im umožňuje veľká pohyblivosť ramenného kĺbika a mohutné prsné svalstvo. Kolibríky vibrujú krídlami takou rýchlosťou, že ľudské oko zaregistruje len akýsi zahmlený závoj. Pohyb je taký rýchly, že ho ľudské oko nepostrehne. Čím je kolibrík menší, tým krídlami kmitá rýchlejšie. Napríklad kolibrík rubínovokrký kmitne krídlami 80-krát za sekundu, ba v dobe párenia dokonca až 200-krát. S takouto úžasnou frekvenciou môže súperiť iba hmyz (pre porovnanie: vrabec vykoná krídlami za sekundu 13 pohybov). Práve vysoká frekvencia pohybov spôsobuje, že zvuk pri mávaní krídlami sa podobá bzučaniu čmeliaka, či malého motorčeka. Vďaka tomu si títo majstri leteckej akrobacie u Angličanov vyslúžili pomenovanie „humming-birds“ (bzučiaci vtáci). Kolibríky dosahujú pri miernom lete rýchlosť viac ako 50 km/h, pričom pri preletoch z kvetu na kvet sa na ich perí zachytáva veľké množstvo peľu, a tak podobne ako hmyz opeľujú mnoho druhov rastlín.
Nektár
Kolibrík potrebuje obrovské množstvo energie a spáli ju oveľa rýchlejšie ako iné zvieratá. I preto musí piť nektár každých dvanásť minút. Živí predovšetkým sladkým nektárom z tropických kvetov, ktorý mu dodáva cukor – hlavný zdroj energie. K vysávaniu nektáru majú dokonale uspôsobený dlhý zobáčik s trubičkovitým jazýčkom, ktorý dokážu ďaleko vysúvať, a tak dosiahnuť na dno aj najhlbšieho kalicha. Kolibrík však loví aj drobný hmyz v blízkosti kvetov. Keďže za letu vydá veľké množstvo energie, spotrebuje až 68 cm3 kyslíku na hodinu na gram hmotnosti (najviac zo všetkých stavovcov na 1 gram váhy). Príroda ho však na zvládnutie tejto záťaže vybavila rozmerným povrchom pľúc. Teplota kolibríka sa obvykle pohybuje okolo 41 °C, avšak počas chladného počasia a v noci sa znižuje až na 14 °C. Pri poklese teploty sa tiež spomaľuje dych a tlkot srdca sa znižuje na 36 úderov za minútu. Vtedy kolibrík upadá do strnulého stavu. Toto „krátkodobé zimovanie“, kedy sa činnosť všetkých dôležitých orgánov zníži na minimum, pričom sa znižuje i spotreba energie a kyslíka, umožňuje kolibríkom prežiť isté obdobie bez prísunu potravy.
Samo Paško
foto archív
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal