„Má postavu ťavy, hlavu jeleňa, kopytá ako krava, chvost ako vták, srsť ako leopard a na pohľad je veľmi krásna,“ opísal pred stáročiami istý arabský učenec majestátnu africkú žirafu.
Afričania lovili žirafy pre chutné mäso už v praveku, no ich stavy za celé stáročia nikdy neohrozili. Ku zdecimovaniu žirafích čried došlo až v 19. a 20. storočí, kedy sa stali atraktívnou trofejou bielych lovcov, predovšetkým pre vzácnu (a na čiernom trhu vysoko cenenú) štetinu na chvoste. Zo žirafej kože sa dodnes vyrábajú biče, mechy, opasky či topánky a zo šliach na nohách sú vraj najkvalitnejšie gitarové struny a tetivy lukov. Aj preto na kenských savanách žilo na začiatku 3. tisícročia už len 300 žiráf Rothschildových.
Teritórium
Kedysi žili žirafy na celom území Afriky, ba dokonca obývali aj Indiu a juh Európy. V súčasnosti sa vo voľnej prírode vyskytujú už len na čiernom kontinente, a to na suchých savanách a v polopúštnych oblastiach južne od Sahary. V západnej časti Afriky už patria medzi vážne ohrozené živočíšne druhy.
Najvyššie na svete
Žirafy dosahujú výšku šesť metrov a ich pomerne krátke telo (225 cm), pokryté krátkou priliehavou srsťou, sa zvažuje dozadu, pričom predné nohy majú dlhšie ako zadné. Napriek svojej štíhlosti patria medzi najťažšie suchozemské cicavce a ich hmotnosť sa pohybuje medzi 600 až 1.000 kg (zvlášť vyvinuté exempláre vážia aj dve tony). Najtypickejší znak – krásny 2,5-metrový krk – tvorí, podobne ako u človeka, sedem krčných stavcov (každý však meria 40 cm) a umožňuje dosiahnuť až na najvyššie konáriky v korunách stromov. Krk zároveň pomáha žirafe udržať rovnováhu a slúži tiež ako zbraň pri vzájomných súbojoch. Vďaka tenkým dvojmetrovým nohám urobí žirafa krok dlhý až 4,5 metra. Zvyčajne sa pohybuje rýchlosťou 6 – 7 km/h, no na krátku vzdialenosť vyvinie rýchlosť až 56 km/h. Jej pohyb pritom charakterizuje tzv. mimochod, keď vykročí súčasne prednou i zadnou nohou na tej istej strane. Nohy zakončujú silné, ostré kopytá, a tak hoci žirafa pôsobí pôvabne a krehko, rozbije nimi lebku aj levovi. Vo voľnej prírode sa dožíva 26 rokov, v zajatí až 36 rokov.
Mohutné srdce
Mohutné žirafie srdce váži 12 kg a jeho steny sú hrubé 8 cm, keďže musí vytlačiť krv až do hlavy, teda tri metre proti sile zemskej príťažlivosti. Za minútu pritom prepumpuje až 60 litrov krvi. Spomedzi všetkých cicavcov má najvyšší krvný tlak, trikrát vyšší ako u človeka. Napriek tomu žirafy netrpia opuchmi nôh, čomu zabraňujú špeciálne „ponožky“ – nohy veľmi tesne obopína hrubá koža. Keď žirafa skloní hlavu (napríklad keď pije) a jej mozog sa ocitne o 2 metre nižšie ako srdce, okamžite sa jej v cievach uzavrú špeciálne chlopne, čím sa zabráni masívnemu nahrnutiu krvi do hlavy, ktoré by mohlo byť smrteľné.
Zvuky
Veľmi dlho sa predpokladalo, že žirafy sú tiché stvorenia, ktoré sa len občas ozvú krátkym zabučaním či zafŕkaním. Dnes však už vieme, že majú normálne vyvinuté hlasové orgány a vydávajú celú sériu rozličných zvukov (mnohokrát na veľké vzdialenosti). Pred nebezpečenstvom sa varujú chrčaním, bojujúce samce vydávajú kašľavé zvuky či mrnčanie, vystrašené mláďatá zasa vyrážajú cez zovreté pysky piskľavý, nariekajúci hlas, pri ruji vydávajú zvuky pripomínajúce bučanie. Zväčša však žirafy vydávajú mimoriadne hlboké zvuky, ktoré ľudské ucho nezachytí.
Potrava
Živia sa výlučne rastlinnou potravou a približne 12 hodín denne (krátko po východe a po západe slnka) spásajú vegetáciu vo výške 2 až 6 metrov, najmä listy akácie a mladé výhonky. Žirafa zachytáva vetvičky pohyblivým tmavomodrým jazykom, dlhým neuveriteľných 60 cm. Dospelý samec skonzumuje 66 kg potravy denne, samica len 58 kg. V priebehu dňa vypijú desiatky litrov tekutín, no v prípade potreby vydržia bez vody aj niekoľko dní. Ako náhrada vtedy slúžia šťavnaté rastliny.
Skupinové vzťahy
Žirafy zväčša žijú v menších rodinných spoločenstvách, no vytvárajú aj väčšie čriedy. Sú v neustálom pohybe, a tak nemajú presne vymedzené teritóriá. Stádo križuje územie s rozlohou cca 100 km². V čriede vládne priateľská atmosféra, keďže všetci jej príslušníci akceptujú prísnu hierarchiu. Na čele stáda stojí samec, pričom čriedu samíc a mláďat vedie staršia, skúsená samica. Žirafy medzi sebou nikdy nebojujú ani o teritórium, ani o potravu. K súbojom dochádza iba kvôli postaveniu v stáde a možnosti páriť sa. Dominantný žirafí býk nesie hlavu hrdo vztýčenú a svoju nadradenosť zdôrazňuje zdvihnutou bradou. Keď chce zahnať soka, kráča proti nemu priamo s dopredu natiahnutým krkom a bojovne namierenými rožkami. Ak sa proti nemu postaví iný samec s pevne zapretými nohami do zeme, znamená to výzvu na súboj. Ten začína takmer „dvorne“ – samce sa postavia bok po boku, rozkročia sa a pohupujú hlavami. Potom do seba prudko narazia ohnutými krkmi a rožkami si zasadzujú rany. Oprú sa o seba hruďou či bokom a pretláčajú sa. Zvuky súboja počuť na niekoľko sto metrov. Samce sa však ani v najväčšom bojovom zápale nikdy nekopú a nehryzú, tak sa bránia iba proti šelmám. Porazený samec naďalej zostáva v stáde.
Táňa Pokorná
foto archív
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal