Takmer na celom svete stelesňuje symbol krutosti a zla. Podľa iných názorov je však tento „nemilosrdný, bezcitný zabijak“ naopak príkladným nesebeckým rodičom, ba vplýva na zdravý vývoj iných zvierat svojím spôsobom lovu: zabíja predovšetkým slabých či chorých členov stád.
Príbeh vlka (Canis lupus) sa začal písať pred cca 55 miliónmi rokov, kedy sa v evolučnom reťazci vyvinuli nové druhy mäsožravých cicavcov z rodu myacis, hesterocion a leptocion – podivné tvory s anatómiou dnešných šeliem. Silné trháky, dlhšie končatiny a veľká svalová sila ich obdarili rýchlosťou a vytrvalosťou. Canis lupus – najväčšia psovitá šelma, predátor stojaci na vrchole potravinového reťazca – sa napokon objavil 600.000 rokov p.n.l.. Vlky kedysi obývali celú severnú pologuľu, od arktickej tundry cez nížinaté lesy až po vyprahnuté púšte. Neskôr však poľnohospodárskymi zásahmi človeka do prírody boli vytlačené do odľahlejších oblastí. Napriek masovej likvidácii a následnému dramatickému obmedzeniu zemepisného výskytu sa vlk dnes pomerne hojne vyskytuje na severe USA, v Kanade, na Aljaške, v Ázii a tiež v severovýchodnej Európe. V období krutých zím prenikajú svorky až do Talianska a Španielska. Početné vlčie spoločenstvá obývali kedysi aj slovenské lesy, kým ich koncom 19. storočia ľudia takmer nevyhubili. Počas 2. svetovej vojny k nám vlky znovu prenikli zo severovýchodnej Európy a zabývali sa v oblasti Slovenského rudohoria, Vihorlatu, Muránskej planiny a Oravy.
Dokonalá šelma
Prísne proporciálna stavba tela predurčuje vlka byť dokonalou šelmou so schopnosťami prekonávať veľké vzdialenosti a prispôsobovať sa rôznym životným podmienkam. Napríklad srsť severských vlkov má 1,2 – 1,5 ráz väčšiu izolačnú schopnosť ako koža bobra či ondatry, takže vlky aj počas dlhotrvajúcich mrazov dokážu dlho odpočívať na ľadovom podklade. Vlk obyčajný dosahuje v dospelosti dĺžku až 2 m a váhu 30 – 60 kg. Najväčšie druhy (neraz až 75-kilové) obývajú sever vlčieho teritória, najmenšie – jeho južnejšie oblasti. Veľmi vzácny poddruh vlka s červeným sfarbením kožušiny obýva juh USA a dosahuje iba 15 kg váhy. Variabilné zafarbenie srsti závisí od veku, sezóny a geografického pôvodu, no najrozšírenejšie sú predovšetkým všetky odtiene sivej. Popri nich nájdeme aj červenkavo hnedé, čierne, žltkavo belavé či biele poddruhy. Všetky jedince sa vyznačujú hustou srsťou, zaoblenými ušami, šikmými očami a dlhým, ovisnutým, chlpatým chvostom. Ich pazúry, ktoré nedokážu zatiahnuť, sa pri chôdzi ustavične obrusujú, takže pri love ich nevedia využiť ako zbraň (slúžia však ako opora pri behu). Pri útoku sa spoliehajú na ostré očné zuby, ktoré do seba dokonale zapadajú a sú uspôsobené predovšetkým na trhanie. Vo voľnej prírode sa vlky dožívajú 10 rokov (v zajatí 15 rokov). Vlk má veľmi dobre vyvinutý sluch, čuch (dokáže zavetriť korisť na vzdialenosť 3 km) i zrak, ktorým zachytí aj nepatrný pohyb.
Spoločenstvo vlkov
Veľmi spoločenské a súdržné vlky žijú vo svorke, čo im uľahčuje obranu svojho územia, výchovu mláďat a tiež dáva väčšiu šancu uloviť spoločnými silami korisť. Svorku tvorí 5 až 20 členov z jednej či viacerých rodín – podľa dostupnosti koristi v príslušnom teritóriu. Kým v Európe sa vlky zvyknú združovať aj do menších troj- či štvorčlenných skupín, v Severnej Amerike zaznamenali aj skupiny s viac ako 30 jedincami. V spoločenstve vlkov, založenom na pevných sociálnych vzťahoch a vzájomnej podpore, vládne zákon rodiny, priateľstva a prísnej hierarchie. Na čele stojí najsilnejší, dominantný samec a samica (tzv. alfa pár), ktorému je podriadený „beta“ vlk a ostatní členovia svorky podľa pohlavia a veku. Na konci hierarchie stojí „omega“ vlk – najnižšie postavený jedinec, objekt ustavičného ponižovania a útlaku. Omega vlk je bezprávny člen svorky a ťažko povedať či vlastne do svorky ešte patrí. Nemá právo vyzvať žiadneho člena svorky hrať sa, zaháňajú ho od žrádla a častokrát čelí bezdôvodným útokom. V časoch nedostatku potravy ostáva celkom o hlade. Môže tiež napríklad znášať hlavný nápor pri napadnutí svorky, prípadne (ak si to vyžadujú vyššie záujmy svorky) môže byť aj obetovaný. Chovanie voči členovi omega však nie je prejavom surovosti, ale normálnym procesom, akousi vnútornou selekciou, ktorou sa svorka zbavuje nadbytočných členov.
Vlk alfa
Vlk alfa prijíma od všetkých príslušníkov svorky prejavy priazne (bez ohľadu na pohlavie) a má značné výhody. Určuje pohyb celej skupiny, pri deľbe koristi získava najlepšie kusy potravy, má prednosť pri výbere pohlavného partnera a pri odpočinku zaberá najlepšie miesto. Svoje postavenie si starostlivo stráži a pozorne sleduje najmä správanie jedincov beta a gama, pretože len títo ho dokážu ohroziť. Hneď v zárodku tlmí ich agresívne prejavy, i vtedy, keď sú namierené proti iným členom svorky. Takto spoločensky najvyššie postavené zviera zachováva v spoločenstve rovnováhu. Vo funkčnej svorke, do ktorej nezasiahol človek, platí pravidlo, že právo na potomstvo má len alfa pár. Zásahom do svorky, napríklad ulovením alfa páru, dochádza k jej rozbitiu a k neselektívnemu páreniu samcov a samíc, čím rastú aj prírastky mláďat. Niektoré jedince sa osamostatňujú a stávajú sa vlkmi samotármi. Pokiaľ sa človek pokúša skrotiť vlka, musí v hierarchickom rebríčku dosiahnuť postavenie „superalfa“, s ktorým vlk nemôže súperiť o vedúce postavenie. Pokiaľ ho však človek nedosiahne a dostane sa do postavenia len obyčajnej alfy, vždy bude hroziť, že pri najbližšej príležitosti sa s ním vlk stretne v súboji o svoju prioritu.
Reč tela
Vlky neštekajú ako domáce psy. Členovia svorky komunikujú pomocou dokonale prepracovanej mimiky tváre a polohou tela – držaním chvosta či postojom. Podľa polohy chvosta možno jednoznačne určiť, v akom rozpoložení sa vlk práve nachádza. Dohora držaný chvost znamená výraz sebaistoty pri stretnutí so súperom, ktorý je takto zastrašovaný. Vlk prichystaný zaútočiť nosí chvost vo vodorovnej polohe, podriadený vlk drží chvost špičkou kolmo dole. Strach vyjadruje nahrbený postoj tela so sklonenou hlavou, pričom chvost sa nachádza medzi nohami, pritisnutý k bruchu. Dôležité sú aj pohyby a dotyky. Radoví členovia napríklad svojho vodcu vítajú otieraním ňufákov a vodca si svoju pozíciu zasa upevňuje „jemným stískaním“ zubami pod krkom. Vo svorke neraz dochádza k drsným súbojom o vedúce postavenie a možnosť párenia. No víťaz porazeného nikdy nezabije, oslabil by tým silu svorky. Porazený na znak podriadenosti zaujme submisívny postoj a nastaví súperovi najzraniteľnejšiu časť svojho tela – krk. Osamelý jedinec udržiava so svorkou kontakt dlhým zavýjaním. Zavše sa zíde celá svorka a vyje zborovo, čím si utužujú vzájomné putá a tiež odovzdávajú informácie iným svorkám o prítomnosti v teritóriu. Každý vlk má iný hlas a každý vlčí zvuk má svoj význam: v poslušnosti udržuje podriadených jedincov výstražné zavrčanie vodcu; ostrý, sekaný štekot signalizuje blížiace sa nebezpečenstvo; matka zasa komunikuje s mláďatami upokojujúcim kňučaním. Tak ako vtáky hlasným spevom na jar (okrem vábenia samičiek) oznamujú: „Tento revír je už obsadený a každý votrelec bude okamžite vyhnaný!“ aj vlky vymedzujú svoje územie. Popri hlasových prejavoch predovšetkým pachovými značkami. Doslova každá kvapka moču má upozorňovať na ich prítomnosť. Aj preto, keď mal istý muž, pozorujúci divú svorku, neprestajné problémy s jej členmi (opakovane liezli do stanu a prehrabúvali jeho zásoby), rozhodol sa vymedziť priestor okolo stanu vlastným močom. Samec alfa celkom prirodzene odpovedal rovnako, avšak zo strany svojho teritória. Odvtedy už pozorovateľ nemal s vlkmi žiadne problémy.
Anna Kleinová
foto archív
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal