Thajsko
Od trhovísk k rajským zátokám
Exotické a farebné Thajsko ponúka všetko, čo by človek chcel vidieť, zažiť či spoznať. Tu sa dočká úsmevu, príťažlivej architektúry, očarujúcich trhovísk a čím južnejšie sa vyberie, tým viac si bude pripadať ako v raji.
Vlak prostred trhoviska
Samut Songkhram žije čulým životom od skorého rána. Thajčania vstávajú pomerne skoro, ráno sa zastavia v chráme alebo pri malom pouličnom oltáriku, zapália vonnú tyčinku a pustia sa do práce. Motorky ohlušujú okolitý priestor a vozíky s jedlom i všemožným tovarom sa rozbehnú do ulíc. Samut Songkhram znie síce krkolomne, no označuje jeden z najznámejších trhov juhovýchodnej Ázie. Odtiaľto pochádzajú známe snímky, ako trúbiaci vlak prechádza stredom rušného trhoviska. Kto by nezatúžil vidieť podobné divadlo na vlastné oči? Každý domáci vie, kedy vlak chodí, a ten určuje život tunajších trhovníkov. Miestni sa rozložili priamo na koľajisku, odtiaľ stánky, obchodíky a všetok ruch prenikajú ďalej do okolitých uličiek.
Predavačky sedia pred pultmi a ponúkajú čerstvé ryby, obrovské, výstavné kusy i drobné rybky, naukladané do okrúhlych nádob pripravených na údenie. Živé kraby so zviazanými klepetami sa v lavóroch ešte hýbu a do toho sem-tam vystrekne mušľa prúd vody. Človek tu obyvateľov riek a morí stretne viac než v múzeu… Nepredáva sa tu len to, čo priniesli ráno rybári, nechýba ani zelenina, ovocie, koreniny, čerstvé i sušené bylinky či mäso, z ktorého ruka predavača neustále odháňa muchy. Zrazu sa ruch naokolo stane intenzívnejším. Predavači svoje plachty s ovocím a zeleninou berú z koľajníc preč. Stánky sa na kolieskach stiahnu, tienidlá sa zložia a za pár sekúnd sa tu vytvorí ulica. Z diaľky zatrúbi vlak a už o niekoľko desiatok sekúnd, sa spoza rohu vynorí žltý kolos. Cez trhovisko vedie železnica Mae Klong – začína v Bangkoku a v Samut Songkhram má konečnú. Práve slávi svoje okrúhle sté jubileum. Vlak si to šinie tržnicou a všetci sa mu na okrajoch vyhýbajú, aby mu nestáli v ceste. Prechádza len niekoľko centimetrov od ich tela. Akonáhle prejde, stánky sa okamžite vracajú na pôvodné miesto a trhovisko žije tak ako predtým.
Most s príchuťou smrti
Hoci sa z najstaršej histórie mesta Kanchanaburi nezachovalo takmer nič, predsa sa jeho meno do dejín zapísalo výraznými písmenami. V čase 2. svetovej vojny tu totiž zajatci budovali železnicu ponad rieku Kwai a tu v neľudských podmienkach prichádzali o svoje životy. Legendárny železný most začali stavať v roku 1942, kedy územie okupovali japonské jednotky a mal sa stať dôležitým bodom železničnej spojnice medzi barmským Rangúnom a thajským Bangkokom. Japonci sem priviezli tisíce zajatcov, aby v barbarských podmienkach často len vlastnými rukami hĺbili zem a stavali železnicu. „Ak si zajatec nesiahol sám na život, pre Japonca už nebol človekom, ale zbabelcom, a preto sa k nim nesprávali ako k ľuďom,“ približuje dávnu udalosť starý profesor histórie v miestnom múzeu. Železnica vošla do dejín ako „železnica smrti“ – jej stavba si vyžiadala viac ako 100.000 obetí a most sa naveky stal symbolom vojnových hrôz, k čomu prispela aj známa filmová snímka „Most cez rieku Kwai“ (1957) režiséra Davida Leana.
Po zrekonštruovanom moste dnes kráčajú ľudia z celého sveta. Sem-tam ním dokonca prejde vlak a vtedy sa sem nahrnú ľudia, ktorí to nechcú zmeškať. Kanchanaburi však nie je len vojna a spomienky na ňu. Je to miesto, kde sa dá krásne oddýchnuť pri plavbe loďkou po rieke Kwai. Rieku križujú menšie i väčšie lode, dokonca pontóny, ktoré sa vedia premeniť na reštaurácie. Človek len tak sedí, ochutnáva pikantné zelené karí či sladký ananás a plaví sa po zvlnenej hladine, ktorú rozvlnili rybárske člny s vyloženými sieťami. Slnko zapadá za zelené hory a krajina stíchne.
Raj na dohľad
Thajsko často prirovnávajú k raju a môže za to Krabi a jeho okolité ostrovy, vzdialené od Bangkoku hodinu cesty lietadlom, resp. 12 hodín autobusom po pomerne kvalitných cestách. Krajina v oblasti Krabi zaujme na prvý pohľad – desiatky či stovky vápencových kopcov sú roztrúsené, akoby ich niekto nabral do dlaní a voľne porozhadzoval po krajine. Malé dedinky pod zelenými vrcholkami majú často len tucet jednoduchých domov a všetci obyvatelia svoj čas trávia vonku na uliciach. Tie sú prašné, či rozbahnené – ak krajinu zaleje prehánka, no nikomu to tu nevadí. Pred domami parkujú motorky, ženy pri ceste predávajú prebytky z úrody a trochu ďalej sa čosi varí na ohni vo veľkých čiernych kotloch. Dievčatá aj ženy tu už častejšie chodia so zahalenými vlasmi, predsa len na juh Thajska už viac zasahuje islam, štátne náboženstvo susednej Malajzie. Malé mešity s neveľkým minaretom ozdobeným hviezdou dotvárajú kolorit oblasti, no nechýbajú ani tradičné oltáriky s vonnými tyčinkami, obetnými darmi či krásne budhistické chrámy.
Nad domami rastú vysoké, štíhle palmy. Kokosové orechy domáci pijú takmer každý deň a ich mlieko dodáva jedlám skvelú chuť. „Vezmeš orech, rozlomíš ho a na ostrej hrane strúhaš kokosovú dužinu,“ vysvetľuje miestny kuchár. „Po nastrúhaní hmotu len vezmeš do dlaní, stlačíš a máš stopercentné kokosové mlieko,“ ukáže. Skutočne to funguje. Komu by napadlo, že tak ľahko si možno vyrobiť mlieko na varenie? Kúsok za mestečkom sa objaví veľký trh. Vyrástli tu desiatky stánkov a okrem zeleniny, ovocia a iných klasických vecí tu pribudli mušle, výrobky z nich, predávajú sa tu čerstvé ryby, dary mora, natrhané okvetné lístky. A nesmú tu chýbať ani kokosové orechy, tie sú samy o sebe symbol raja, ktorý je tu na dohľad.
Pláže a opice
Pobrežie Krabi má viacero lákavých miest a mestečko Ao Nang na brehu Andamanského mora patrí k najobľúbenejším. Napriek turistickému ruchu si stále zachováva kus pokoja, ktorý napríklad obľúbený ostrov Phuket za posledné roky už stratil. Ao Nang tvorí hlavná ulica dlhá niekoľko kilometrov – plazí sa z vnútrozemia až k moru, pri ktorom zahne doprava a rozbehne sa spoločne s pobrežím. Neďaleko sa týčia vysoké vápencové skaly a všade rastú palmy. Ako každé stredisko, aj Ao Nang ponúka desiatky malých hotelov, rodinných guest housov, reštaurácií, podnikov či obchodov a miestni sa dohodli, že tu nebudú stavať žiadne vysoké budovy. Takmer každý tu má moped. Ulicami sa preháňajú tuk-tuky, hrkotajúce motorky s „búdkami“, v ktorých vozia svojich pasažierov. Obchodníci so svojím tovarom stoja na ulici, rozprávajú sa medzi sebou, alebo sa snažia nalákať okoloidúcich. Indickí krajčíri ponúkajú obleky na mieru, moslimské ženy so šatkami pripravujú lahodné palacinky plnené banánmi a drvenými orieškami kešu, arabská čajovňa vyberá na večer vodné fajky a štíhle slečny lákajú na masáž hlavy, nôh či celého tela.
Každý večer sa miestne bary zaplnia hosťami, hrá živá hudba, a nastáva pravý čas ochutnať thajský kokteil Mai Tai z rumu, likéru a limetky. Piesočná pláž je dlhá niekoľko kilometrov, no ľudí sa tu nekúpe veľa, mnohí chodia za kúpaním na okolité ostrovy. V diaľke sa z mora vynára niekoľko siluet ostrovov a väčších či menších lodí. Bez plavidiel by tu ľudia nedokázali prežiť. Miestne drevené loďky domáci volajú „longtail boats“, sú úzke, dlhé a zmestí sa do nich asi tucet ľudí. Každú zdobia farebné stužky, ktoré ich majú chrániť.
„Kráčaj na koniec pláže ku kopcom a stretneš opice,“ znie priateľská rada lodného kapitána. Medzi palmami a plážou sa otvorí ulička vari dvadsiatich masážnych salónov. V každom leží niekoľko tiel so slastným výrazom na tvári. Ak majú thajské masáže svoje hlavné mesto, práve tu ho človek objavil. Na konci pláže, v miestach, kde stojí budhistický oltárik a krajina sa ostro dvíha nahor, sa ozve piskot. O chvíľu sa z korún stromov vynorí niekoľko makakov a sadajú si na pláž. Naháňajú sa, skáču sem a tam, dokonca sa medzi sebou bijú. Potom naskáču do vody malej riečky a plávajú. Do kopca stúpa cestička vykladaná drevenými trámami a schodmi. Stráca sa za jeho hrebeňom a po chvíli sa otvára pohľad pomedzi koruny stromov. Niekoľko zaparkovaných lodí a krásna zátoka takmer bez ľudí…
Medzi mangrovníkmi
Polhodinu cesty autom od Ao Nangu leží tichá zátoka Ao Talan s mangrovníkovými zátišiami. Malé, prevažne moslimské dedinky už ožili a cesty sú plné motoriek. Nezriedka sa na motorke prepravuje štvorčlenná rodina, otec šoféruje, za ním sedia dve deti a skupinku uzatvára matka. Na motorke tu jazdia aj desaťročné dievčatá s eleganciou, akú u nás nedosiahnu ani niektorí muži. Kde-tu sa po ceste túlajú psi či sliepky, aj to patrí k miestnemu koloritu.
Ao Talan tvorí malé mólo, kde parkujú kajaky – s nimi možno preskúmať celé okolie. Stačí naskočiť, chytiť pádlo a dobrodružstvo môže začať. Asi pätnásť minút sa ide po otvorenom mori, ktoré niekedy kajak rozkýva, o to ťažšie sa potom zaberá, no aj to je príjemný zážitok. Vysoké skaliská, obrastené stromami, vytvárajú akýsi kaňon, ktorým vedie hlavná trasa. Momentálne príliv priniesol veľa vody, a tak kajak môže voľne plávať. Ak voda padne, mnohé plytké oblasti sa vynoria nad hladinu a vtedy vzniká pre plavidlo problém.
Mangrovníky vyrastajú priamo zo slanej vody, keďže si slanú vodu dokážu filtrovať a žiť z nej. Ich husté korene vytvárajú hustú spleť, stúpajúcu z vody a keď kvitnú majú nádherné biele kvety. „Do mangrovníkov prichádzajú kraby rozmnožovať svoje potomstvo a žije tu aj mnoho malých rybiek,“ rozhovorí sa chlapec, ktorý tu pádluje už od svojich dvanástich rokov. „Keď sa vyliahnu, zostávajú tu, pretože husté korene im poskytujú ochranu a keď zosilnejú a narastú, odídu do mora.“ Skaly tu rastú z vody a v tejto oáze pokoja všade naokolo panuje úžasné ticho… „Vidíš tú jaskyňu hore? Tam bola umiestnená kamera, keď sa tu natáčali niektoré scény z Jamesa Bonda,“ ukazuje môj sprievodca na prázdny otvor v skale…
Vodná cesta pokračuje hlbšie do mangrovníkového porastu, keď odrazu sa niektoré konáre začnú hýbať. Opice. Celé rodiny opíc. Skáču zo stromu na strom a škriekajú ako v dokumentárnych filmoch. A pri Krokodílej jaskyni sa z vody vynorí dvojmetrový varan. Najprv vystrčí len hlavu, potom pomaly vynára celé telo a vylezie na kameň. Nemožno z neho spustiť oči a on na oplátku niekoľkokrát vyplazí svoj „hadí“ jazyk. „V Thajsku veríme, že kto uvidí varana, tomu to prinesie šťastie,“ teší sa lodivod.
Ostrovy vo vlnách
Stačí len skočiť do drevenej loďky na pobreží Ao Nangu, nechať sa pätnásť minút unášať vlnami Andamanského mora a človek objaví miesta, kvôli ktorým sa oplatí preletieť polovicu planéty. Medzi najbližšie a zároveň najkrajšie ostrovy v oblasti Krabi patria Koh Poda a Koh Kai (tzv. Kurací ostrov). Najväčšiu časť neveľkého Koh Poda zaberá vysoká vápencová skala uprostred a tesne pred plážou sa vynára z mora jeden zo symbolom celého Krabi: úzka, vysoká skala – ako obrovský zub, o ktorý sa rozbíjajú vlny. Je taká fotogenická, že si ju človek fotí po každom kroku. Niekoľko lodí vyhodí do vody kotvu a pomaličky svojou prítomnosťou zapĺňajú kúsok nedotknutej pláže. Čisté, priezračné more až gýčovite pripomína obrázky z katalógov cestovných kancelárií. Kto sa chce po ostrove prejsť, môže sa vybrať pobrežím a zakrátko natrafí na napadané stromy, ktoré treba preskakovať, prekračovať či dokonca oboplávať, aby mohol pokračovať ďalej. No potom objaví prázdne zátoky a môže sa opájať vlastnou predstavou stroskotania na pustom ostrove. Vlny na pláž vyplavili stovky malých kúskov koralov, nádherné mušle… a keď sa k niektorým priblížite, dajú sa na útek. Svoje búdky tu vláči hneď niekoľko pustovníkov a do cesty sa im miešajú malé kraby.
Menší ostrov Koh Kai leží odtiaľ na dosah ruky. „Ideálne miesto na šnorchlovanie,“ ukáže mladý kapitán na vodu a vhodí do nej kúsok banánu. „Vidíš, hovoril som,“ poteší sa, keď sa o minútu pri lodi zjaví stovka malých čierno-zelených rybičiek, ktoré by potešili nejedného fanúšika tropickej fauny. Ryby jedia maličké kúsky banánov a kto si sladkú pochúťku vezme so sebou do vody, môže ich kŕmiť priamo z ruky. Ako vo sne. Kurací ostrov vďačí svojmu menu skale, rastúcej priamo z ostrova. Vietor ju za tisícročia vytvaroval do siluety kuracej hlavy a kapitán sa začne smiať a kotkodákať, keď sa prvýkrát objaví. Maličký ostrov pozostáva len zo snehobielej pláže a stromov, ktoré poskytujú životodarný tieň. Počas prílivu takmer niet kam uhnúť, no v čase odlivu sa objavuje pás pobrežia široký niekoľko metrov a z mora sa vynorí piesková cestička na susedný ostrovček Taap, veľký len niekoľko štvorcových metrov. Bez odlivu naň treba plávať, a to vo veľkých vlnách Andamanského mora niekedy nebýva jednoduché. Za ten zážitok to však stojí.
Filmová Pláž
Phi Phi, najznámejšie súostrovie Andamanského mora , leží takmer presne v polovici medzi pobrežím Krabi a ostrovom Phuket. Každý deň z pevniny plávajú na ostrov pomalé trajekty, no veľký zážitok ponúka aj motorový čln, ktorý bojuje s vlnami. Rybári sa pomaličky vracajú domov a z horizontu sa vynárajú dve siluety zelených ostrovov. Ten menší je Phi Phi Leh, neobývaný ostrov s najkrajšími lagúnami, na druhom – Phi Phi Don – leží hlavné mestečko Tonsai. Phi Phi Leh v akomsi splynutí vysokých skál a bujnej vegetácie sa na konci ostrova hrdo vypína do výšky a pri troche fantázie pripomína majestátnu loď. V jednej zo skál je jaskyňa. „Volajú ju jaskyňa Vikingov, hoci tí tu, samozrejme, nikdy nežili,“ pustí sa do vysvetľovania pomocník z lode. „V takýchto jaskyniach sa kedysi usadili morskí nomádi, potomkovia rybárov z Indonézie alebo Číny a keď si neskôr v nich lastovičky stavali hniezda, predávali ich do Číny.“ V Číne sa polievka z lastovičích hniezd považuje za mimoriadnu lahôdku a za kilo takýchto hniezd sa platí niekoľko stoviek dolárov. „Hniezda sa namočia do vody a sliny, ktorými lastovičky budujú hniezda, sa vyvaria, tak vzniká čínska špecialita…“ Lagúna Pi Ley je ukrytá tak, že ju človek z lode ľahko prehliadne. Takýchto skrytých zátok či jaskýň by sme v Andamanskom mori našli viacero a miestnym pirátom slúžili ako perfektný úkryt.
Pomaly vplávame do lagúny uprostred vysokánskych skál. Kotví tu niekoľko lodí, ľudia sa kúpu a pokoj, padajúci z vrcholkov hôr do priezračne čistej vody, by sa dal krájať. Na opačnej strane ostrova sa nachádza záliv Maya. Ao Maya, Maya Beach, alebo jednoducho Pláž, to sú mená, ktorou sa zátoka predstavila na striebornom plátne spolu s Leom di Capriom a naštartovala obrovský záujem o oblasť Phi Phi. Aj zátoka Maya, podobne ako Pi Ley, sa zarezáva do ostrova ako škandinávsky fjord. V jednej časti kotvia moderné lode a druhá, autentickejšia, je vyhradená pre tradičné drevené člny. Zátoka ja maličká, a tak ju človek prejde za pol hodinku. Stromy, kríky, obrovské listy, rastliny, kvety, kokosové palmy… človek pri troche fantázie už hľadá, kde by si tu postavil drevenú chatrč. Nežije tu nik, len niekoľko strážcov, pretože ostrovy Phi Phi sa premenili na prírodnú rezerváciu. Stráviť noc na pláži pri tancujúcich plameňoch ohniska tu musí byť zážitok, na ktorý človek nikdy nezabudne.
Život v Phi Phi
Tonsai na ostrove Phi Phi Don má cca 2.000 obyvateľov, no počas sezóny sa počet ľudí strojnásobí. Slaná vôňa mora sa na pobreží mieša s grilovanými rybami, krevetami a darmi mora. Príjemné reštaurácie s terasami ponúkajú výhľad na more a tiež najčerstvejšie suroviny, aké si človek dokáže predstaviť. V akváriách sa pohybujú obrovské farebné kraby i homáre, medzi najväčšie miestne špeciality však patrí dravá barakuda – má lahodné biele mäso, takmer bez kostí a s kokosovou karí omáčkou chutí božsky.
Kokosové palmy sú vyššie než všetky okolité domy a ruch hlavnej ulice človeka vtiahne ako nekontrolovateľný vír. V obchodíkoch sa predávajú šperky, náramky, náušnice, výrobky z vyplavených koralov, mušlí, oblečenie, doplnky, tí náročnejší si tu môžu absolvovať aj potápačský kurz. Z ulíc Tonsai cítiť radosť zo života, pretože Phi Phi dostalo druhú šancu. Keď sa oblasťou na konci roka 2004 prehnalo ničivé tsunami, ostrov to schytal plnou dávkou, prívalové vlny ho zaplavili z dvoch strán a pripravili o život takmer 4.000 ľudí. Dve tretiny ostrova sa premenili na ruiny. Dnes tu po smutných udalostiach nezostalo veľa spomienok a Tonsai povstal z popola, aby návštevníkom opäť prinášal úsmev a radosť. Ženy na ulici grilujú mäsové guľôčky, ponúkajú slíže pad thai alebo čerstvé jarné rolky. Všetko je také lacné a chutné, že by tu človek dokázal jesť od rána do večera. Hlavnú ulicu dotvárajú podniky od najjednoduchších, kam domáci chodia na pálivú polievku tom yam, až po „butikové“, kde dostanete aj nemeckú štrúdľu. Vo vedľajších uličkách sa ponúka nasekaný ananás, mango, papája, melóny, ale i bylinky, korene galangalu do varenia, čili papričky či limetkové listy. Nechýbajú ani ryby a kuracie mäso. Naproti vo vývarovni sa práve pripravujú thajské špeciality…
Malá cestička stúpa na kopec, odkiaľ sa otvára celá panoráma Phi Phi. Desiatky schodov dáva v tropickej horúčave a vlhkosti zabrať, no odmena je viac než sladká: Phi Phi Don tvoria dva kopce, ktoré v strede spája úzky pásik zeme. Na ňom leží Tonsai a z oboch strán ho lemujú zátoky. Každá z nich má inú farbu. Niekoľko ľudí sedí na skalách, v rukách držia kokosové orechy a bez slova prežívajú atmosféru miesta. V diaľke sa z mora vynárajú skaliská, silueta susedného Phi Phi Leh, niekoľko lodí a vzduch presycuje vôňa farebných kvetov liliwadi. Zo stromov zoskakuje niekoľko opíc, no vzápätí sa stratia. Aj tu žijú domáci, no ich príbytky predstavujú len chatrče zbité z plechov, čo držia len silou vôle. Vonku pestujú trochu zeleniny, no najčastejšie sa živia tým, čo im ponúkne more. Phi Phi sa pomaly ukladá na spánok a západ slnka farbí nebo do zlatej farby, po nej sa presúva oranžovo-krvavý kotúč. Stratí sa v mori, no nie v spomienkach.
Thajsko
Rozloha: 513.120 km2 (51. miesto na svete)
Obyvateľstvo: 66.720.000 (20. miesto na svete)
Najvyšší bod: 2.565 m (Doi Inthanon)
Zriadenie: Konštitučná monarchia (kráľ Rama IX.)
Náboženstvo: Budhizmus 93,6%, islam 4,9%, kresťanstvo 1,2%
Jazyk: Thajčina
Mena: Thajský baht
Hlavné mesto: Bangkok
Najväčšie mestá: Non Thaburi, Pak Kret, Hat Yai, Chiang Mai, Udon Thai, Surat Thani
Zaujímavosti
* Kráľ Rama IX. je najdlhšie vládnucim monarchom sveta. Na kráľovské kreslo zasadol 9. júna 1946 a tento rok oslávi 68. výročie vlády.
* Letopočet sa v Thajsku počíta narodením Budhu a takmer všade na oficiálnych dokumentoch dnes nájdeme rok 2558.
* Thajská kuchyňa patrí medzi najlepšie a najpestrejšie na svete, a preto treba ochutnať slíže Pad Thai, pikantnú polievku Tom Yum s krevetami, papájový šalát Som Tam či skvele upravené dary mora.
* Thajsko je krajinou trhovísk. Okrem trhoviska, ktorým prechádza vlak, tu fungujú aj tzv. plávajúce trhy – predáva sa z lodiek, čo sa plavia kanálmi.
* Ku thajským najobľúbenejším nápojom patrí pivo. Miestni si obľúbili najmä silnejší Chang, lahodnejší Singhu alebo pivo Tiger.
* Dnes už víza do Thajského kráľovstva nepotrebujeme, ale pobyt je ohraničený na 30 dní. Kto chce zostať dlhšie, stačí, aby prekročil hranicu a vzápätí sa do krajiny vrátil.
* Bangkok je notoricky známy cestnými zápchami, preto sa treba obrniť trpezlivosťou.
* Kto túži zajazdiť si na slonoch, nech navštívi oblasť Krabi – slony tu turistov povozia po kaučukovníkových lesoch, ktoré tu pre svoj rast našli vynikajúce podnebie. Zbierať kaučuk je hotová alchýmia: zbierať sa môže len zo stromov starších než 7 rokov a rez na strome musí mať presne 1 centimeter.
* Najlepším dopravným prostriedkom na spoznávanie oblasti Krabi je motorka. Miestne požičovne vám ju požičajú už za 4 – 5 eur na deň. V Krabi sa každý piatok a sobotu koná nočný trh, bazár plný oblečenia, jedla, výrobkov z mušlí či suvenírov.
* Na severe Thajska sa oplatí navštíviť mesto Chiang Mai, jeho okolie ponúka nádherné miesta na trekovanie. V súlade s prírodou tu žije viacero tradičných kmeňov. K najznámejším patria Karenovia, ktorých ženy si krky zdobia a predlžujú zlatými obručami.
* Kráľovská rodina sa v krajine teší nesmiernej úcte. Medzi prehrešky voči jej majestátu patrí dokonca aj šliapnutie na bankovku, ktorá zobrazuje kráľovský portrét.
* Mestá zdobia mnohé zástavy a vlajky rôznych farieb. Žltá patrí kráľovi, modrá kráľovnej, fialová kráľovskej dcére a oranžová predstavuje budhizmus.
* Kedysi na thajskej vlajke figuroval aj slon, avšak podľa legendy ho Európania nedokázali prekresliť, a tak sa Thajčania slona vzdali.
* Slony sú „národné zvieratá“ a symbol krajiny. Tzv. biele slony „má pod palcom“ samotný kráľ. Práve ony pomáhali pri odpratávaní sutín po nešťastnom tsunami.
Tomáš Kubuš
foto Tomáš Kubuš