Kód enigmy
The Imitation Game
Nenávisť, nechápavosť a netolerantnosť dokážu byť najnebezpečnejšou zbraňou. Dôkaz o tom podáva i tragický osud matematického génia, ktorý vďaka svojmu fenomenálnemu talentu pomohol skrátiť 2. svetovú vojnu, čím zachránil tisícky ľudských životov. Hoci chránil ľudskosť, práve tienisté stránky našej „ľudskosti“ ho zabili…
V septembri 2009 sa britský premiér Brown v mene vlády Alanovi Turingovi ospravedlnil za všetky neprávosti a 24. decembra 2013 mu kráľovná Alžbeta II. udelila kráľovskú milosť. Kto bol muž, ktorému sa dlho po smrti ospravedlnili najvyšší predstavitelia Veľkej Británie? Nuž, málokto ho pozná, azda okrem profesionálnych či vášnivých amatérskych historikov. Tí si pri mene Alan Turing ihneď vybavia v pamäti obrazy 2. svetovej vojny a snahy spojeneckých tajných služieb rozlúštiť kód Enigmy, nemeckého superšifrovacieho stroja, považovaného za neprekonateľný. Dôvod je prozaický: práve Turing ako geniálny kryptoanalytik výrazným spôsobom prispel k tomu, aby spojenci vedeli o každom kroky vojsk Adolfa Hitlera. Napriek hrdinskému činu však už krátko po skončení vojny padol do zabudnutia, ba čo viac, po niekoľkých rokoch sa stal obeťou ľudskej neznášanlivosti. Nenávisť voči inakosti niektorých ľudí, vrátane homosexuality, sa totiž nezmenila ani po tragédiách 2. svetovej vojny. A keďže táto ľudská vlastnosť nevymizla ani v 21. storočí a stále má na svedomí tisíce nevinných obetí, je skutočný príbeh kryptoanalytika navýsosť aktuálny i dnes.
Objaviteľ počítača
Dramatický osud Alana Turinga sa v Hollywoode objavil v decembri 2011 a správa o ňom sa vo filmárskej komunite šírila veľmi rýchlo. Scenár Grahama Moora k filmu Kód Enigmy sa ocitol na prvom mieste legendárnej Čiernej listiny (zoznam najsľubnejších nerealizovaných filmových scenárov). Teddyho Schwarzmana, vedúceho filmovej produkcie a financovania firmy Black Bear Pictures, osud kryptoanalytika dostal hneď po prvom prečítaní: „Nedočkavo som obracal strany, ktoré mali silu a zároveň podávali relevantnú historickú výpoveď o výnimočnom, a zároveň nepochopenom mužovi. Bol to scenár, na pozadí ktorého jasne vidíte film a bol napísaný inteligentným spôsobom, so silne štylizovanými dialógmi, v ktorých do popredia vystupujú samotné postavy.“
Málokto však vedel, že vývoj scenára prešiel dlhšou cestou. Na konci roka 2009 Nora Grossmanová a Ido Ostrowsky (producenti z Bristol Automotive) zachytili reportáž o prejave britského premiéra Gordona Browna, v ktorom sa menom britskej vlády ospravedlnil za príkoria spôsobené Turingovi. Keďže nevedeli o čo ide, začali pátrať a objavili neobyčajný životný príbeh človeka, ktorý zostal väčšine ľudí neznámy. Okamžite kúpili práva na Turingovu biografiu od Andrewa Hodgesa a do diskusie prizvali aj spisovateľa Grahama Moora, ktorý sa netajil obdivom k Turingovi. Trojica dala dokopy základ scenára.
Hlavným zdrojom Moorovej inšpirácie sa stal názov článku, ktorý Turing napísal po vojne. V ňom podrobne popísal svoju metódu ako odlíšiť stroj od človeka. „Je to príbeh, ktorý svet potreboval počuť. Poliaci a Briti už roky pracovali na prelomení kódu bez nejakého relevantného výsledku, takže úspech profesora, ktorý prišiel do Bletchley Park bez nejakých skúseností v tejto oblasti a našiel cestu, ako rozlúsknuť neriešiteľný problém, bol ohromujúci. Chcel som, aby ľudia vedeli, čo Turing dosiahol predtým, počas pôsobenia v Bletchley Park a aj potom,“ vysvetľuje Moore.
Šokujúce, ale pravdivé
Na jeseň 2012 Grossmanová a Ostrowsky počas stretnutí ohľadne realizácie projektu narazili na Schwarzmana a partnerstvo bolo na svete. Všetci štyria sa zhodli, že majú rovnaký názor na spôsob rozprávania príbehu, ktorý by mal prostredníctvom zobrazenia najdôležitejších pilierov príbehu vzdať hold výnimočnému životu. „Je to úžasný životný príbeh,“ konštatuje Moore a pokračuje: „Jeden z tých, ktorý ak by ste si ho vymysleli, tak by vám nik neuveril, že jeden človek mohol toľko prežiť. Génius a vojnový hrdina, ktorý stvoril počítač, bol vládou odsúdený za homosexualitu a spáchal samovraždu – to je príliš veľa na jeden film. Šokujúce, ale pravdivé.“
Ešte nie celkom úplný filmársky tím už mal jasnú víziu a pustil sa do zostavovania realizačného tímu. „Vedeli sme, že máme v rukách výnimočný scenár, v ktorom sa spája konvenčný životopisný film, charakterová štúdia a thriller, takže sme potrebovali režiséra, ktorý by neprišiel s biografiou, aké sme už videli predtým,“ poznamenáva Ostrowsky. Ten „pravý“ režisér mal byť výnimočný kandidát, ktorý dokáže spracovať naratívne prvky tak, aby obsiahol Turingov príbeh v celej šírke a zároveň vystihol všetky nuansy. „Film mal amerického scenáristu aj amerických producentov, takže nám bolo jasné, že točiť sa musí v Anglicku, aby sa príbeh dostal k svojim historickým koreňom,“ spomína Schwarzman.
Napokon výber padol na Nóra Mortena Tylduma, autora kultového filmu Lovci hláv, ktorý dokáže majstrovsky narábať s emóciami. Dokonale pochopil postavy a vedel, čo v príbehu všetkých motivovalo: príbeh o láske, strate i triumfe. „Okamžite po skončení nášho stretnutia som všetkých obvolal, že film musí režírovať on. Dostal ho tak akosi inštinktívne.“
A ako vníma filmový príbeh režisér Tyldum? Je presvedčený, že má vzdať poctu všetkým, ktorí sú odlišní a zároveň má ukázať, ako sa spoločnosť nezaobíde bez ľudí, ktorí premýšľajú inak, ako určujú normy. „Turing zažil veľkú nespravodlivosť, ale svojich ideálov sa nikdy nevzdal. A svet sa stal lepším aj vďaka jeho statočnosti.“ Hoci by sa mohlo zdať, že nórsky pôvod filmára môže byť prekážkou, opak bola pravdou. Sám režisér sa snažil svoj nebritský pôvod využiť v prospech filmu. „Myslím, že je dobré mať pohľad zvonku, prirodzene to vedie k dôrazu na univerzálne prvky príbehu. Bezpochyby to bola zvláštna doba v britskej histórii. Ale Alanove myšlienky presiahli svoju dobu aj vojnu, a preto si myslím, že tento film ponúka viac než len dobovú drámu. Nesie v sebe omnoho väčší význam.“
Benedict a Keira
Potom sa pozornosť filmárov zamerala na hľadanie ideálneho predstaviteľa hlavnej úlohy, ten mal dokázať obsiahnuť celú rozmanitosť Turingovej osobnosti: jeho genialitu, ľudskosť i zložitú povahu. „Dávno predtým, ako som sa dostal k tomuto filmu, ba ešte predtým, ako som sa dostal k americkým producentom, som vedel, že Benedict Cumberbatch musí hrať Alana Turinga,“ spomína režisér. „Myslím, že nie je veľa hercov, ktorí by génia stvárnili uveriteľným spôsobom a Benedict má ten správny mix citlivosti a sily. Jeho postava má hlboký vnútorný život a vy naozaj uveríte, že Benedict je Alan Turing a na sto percent veríte, že tento muž je pôvodcom tých veľkých myšlienok.“
S režisérovým výberom súhlasil aj Moore, Benedicta považoval za „výhru v lotérii“. „Turing je génius a zároveň gay, čo však musí tajiť. A ešte musí vyhrať 2. svetovú vojnu. Benedict Turingovu inteligenciu nehrá, on ju stelesňuje. Vernosť, s akou zobrazuje postavu, by snáď mohol dosiahnuť len Alan Turing sám.“
Ďalšou výzvou bolo obsadiť postavu Joan Clarkovej, Alanovej partnerky v práci aj v živote a brilantnej matematičky. Žena, ktorá predbehla svoju dobu – ako tvrdí jedna z jej charakteristík – si vyžadovala skúsenú herečku. Voľba padla na Keiru Knightley. „Jej stvárnenie je plné energie a zároveň zraniteľnosti. Je skvelá a myslím, že úplne iná ako v ostatných dobových filmoch. Zvláda zahrať niekoho rovnako schopného a inteligentného ako Turing. A preto, že mala vlastnosti a zručnosti, ktoré jemu chýbali, stala sa dôležitou súčasťou jeho života. Chémia medzi nimi funguje dokonale,“ uzatvára Tyldum.
Fiktívny detektív
Kým historická presnosť bola prvoradá pre filmárov, Moore pripomína tvorivé vylepšenia pre umocnenie filmového zážitku. Napríklad detektív Nock (Rory Kinnear) funguje iba ako prostredník medzi divákom a príbehom. „Nock je vymyslené meno, inšpiroval ma môj dávny spolubývajúci. Jeho postava vniesla do príbehu novú perspektívu – pohľad policajta, ktorý zatkol Alana. Diváci majú možnosť vidieť, ako normálny človek, ktorý nie je zlý, môže spraviť takú hroznú vec. Nechceli sme vytvoriť obraz smutného Alanovho osudu, a tak sme sa rozhodli ukázať jeho posledné roky z perspektívy fiktívneho detektíva. Použili sme Nocka na vytvorenie tajomstva okolo Turinga – kto to je a čo spravil? Tento koncept napomáha aj tomu, aby diváci sami pocítili podiel viny za to, čo sa Turingovi stalo,“ vysvetľuje scenárista.
Maria Djurkovic, autorka výtvarnej podoby filmu, mala o čosi zložitejšiu úlohu, ako len zachytiť vojnové reálie. Musela reagovať na scenár a najdôležitejšie pre ňu bolo nájsť celkovú estetickú podobu filmu. „Nejde len o to, zachytiť dobu, v ktorej sa príbeh odohráva, ale aj o dôkladný historický prieskum. Ľudia majú isté očakávania a ja som ich vždy chcela mierne upraviť.“ Farebná paleta 40. rokov 20. storočia bola vcelku fádna, a tak sa východiskovým bodom výtvarného návrhu stal predmet, ktorý stojí v ťažisku príbehu: Turingov super prístroj, ktorý mal poraziť Enigmu. Maria Djurkovic spomína: „Vybrali sme sa do Bletchley, aby sme ho na videli v chode. A bol to ohromný zážitok – dokonalá rachotiaca mašina s miliónmi trčiacich červených drôtikov. Chceli sme, aby náš filmový stroj vyzeral skutočne, vrátane všetkých prepojení, a zároveň aby bol o niečo atraktívnejší ako skutočná vec. Mali sme na to len obmedzený čas a limitované prostriedky. Je to prvý počítač, neuveriteľne úžasný vynález, bez ktorého ktovie, kde by sme boli dnes. Nie je ťažiskovým iba pre náš film, ale aj pre históriu celého ľudstva. Skutočný prístroj bol schovaný v bakelitovom obale, takže sme sa hneď na začiatku rozhodli, že nášho Christophera ukážeme divákom ešte skôr, ako ho vložili do čiernej krabice, aby mali možnosť vidieť jeho vnútro.“
Samovražda na konci
„Príbeh Alana Turinga končí tragicky, no chceli sme, aby náš film bol jeho oslavou, oslavou jeho života a práce… Líšil sa od všetkých, ktorých väčšina z nás kedykoľvek spozná a mojím cieľom bolo, aby diváci videli, čo sa dialo v jeho hlave. Dúfam, že pochopia človeka, ktorého nepochopila doba, lebo ju predbehol,“ hovorí scenárista. Aký bol teda život muža, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu na všetkých členoch filmového štábu? Snímka obsahuje niekoľko okamihov, ktoré predurčili osud matematika, a tak si pripomeňme aj my tieto kľúčové momenty jeho života.
1927, Sherborne School, Dorset, Anglicko: Pätnásťročný Alan je plachý, osamelý čudák, ktorého v škole šikanujú. Vyučovanie v tradičnej internátnej škole je preň utrpením, až kým sa nezjaví šestnásťročný rytier – jeho záchranca. Christopher Morcote poradil Alanovi, aby sa pokúsil splynúť s davom a neupozorňovať na seba. Ako sa rozvíjalo ich priateľstvo, Christopher zasvätil Alana do umenia kryptografie, a tá ho okamžite pohltila. Obaja vynikali v matematike a čoskoro sa stali odborníkmi na zakódovanú komunikáciu, ktorá tak mohla zostať utajená pred zvyškom školy. Prišiel však koniec školského roka, Chris odchádza na prázdniny za rodičmi a Alan ostáva zmätený, keď sa na začiatku semestra do školy nevráti. Od riaditeľa sa dozvedá strašnú správu: Christopher zomrel na tuberkulózu. Alan opäť ostáva sám…
1939, Bletchley Park, Buckinghamshire, Anglicko: Alan prichádza do opevneného viktoriánskeho sídla, aby sa stretol s námorným veliteľom Alastairom Dennistonom, ktorý má pod palcom tajný vládny projekt. Rozhovor sa nevyvíja dobre. Dennistonovi sa absolvent Cambridgu javí ako arogantný a nie príliš chytrý. Už sa chystá poslať ho preč, keď Alan spomenie Enigmu, nemecký šifrovací prístroj. Denniston poznamená, že Enigma sa nedá prelomiť, na čo Turing odpovie, že jemu ešte neumožnili, aby to skúsil. Mladík sa tak stretne s ostatnými členmi tímu, kam patrí Hugh Alexander (šachový majster a vedúci skupiny), John Cairncross (škótsky matematik) či Peter Hilton (absolvent Oxfordu). Neskôr po nezhodách sa stane Alan lídrom tímu, ba čo viac, s pomocou MI6 navrhne test pre nových kandidátov – súťaž v riešení krížoviek.
Na všeobecné prekvapenie sa víťazkou stane mladá žena – absolventka matematiky na Cambridge, Joan Clarková. Turing ju tajne začlení do tímu v Bletchley, pričom riskuje zatknutie za to, že jej posúva tajné správy z Enigmy na analýzu. Medzitým s posadnutosťou sebe vlastnou pracuje na elektro-mechanickom prístroji, ktorý pomenuje Christopher ako spomienku na priateľa. Zvyšní členovia tímu začínajú byť netrpezliví, lebo nemajú výsledky. Denniston chce stroj odpojiť. Joan hrozí, že ju pošlú domov, a tak ju zúfalý Turing požiada o ruku. Ona súhlasí, hoci vie, že Turing je gay. Napriek tomu je sklamaná, keď to Turing neskôr odvolá, aby ju zachránil pred vyšetrovaním ohľadom „vypožičaných“ prepisov Enigmy. A zrazu príde zlom: Joanina kamarátka Helen sa na spoločnej párty zmieni, že vo všetkých zachytených nemeckých správach sa neustále opakujú isté slová, ktoré by mohli byť kľúčom. Alan si uvedomí, že všetky správy obsahujú frázu „Heil Hitler!“. Enigmu možno prelomiť!
1952, Manchester, Anglicko: Polícia dostane hlásenie o vlámaní do domu univerzitného profesora matematickej biológie a na miesto činu je vyslaná hliadka. Vyšetrujúci detektív Robert Nock považuje profesora Turinga za podozrivú „obeť“, ktorá niečo skrýva. Preto sa rozhodne preskúmať jeho záznamy z minulosti, ale narazí len na čisté strany – informácie boli vymazané. Nock šípi špionáž, ale vyšetrovanie sa otočí iným smerom a Turing je obvinený z „hrubej obscénnosti“. Počas vypočúvania vyjde najavo jeho skutočná identita a minulosť a Nock je znechutený, keď plachého profesora odsúdia. Joan navštívi Turinga, ale nájde iba trasúci sa tieň bývalej osobnosti. Jeho mozog zahaľuje hmla syntetického estrogénu – chemického „lieku“, ktorý si zvolil, aby nemusel ísť do väzenia. Stále sa snaží pracovať na novšom modeli Christophera, ale už nie je schopný ani vyplniť krížovku. O dva roky neskôr je polícia opäť v dome Alana Turinga. Zničený génius spáchal samovraždu, vedľa postele leží napoly zjedené jablko posypané kyanidom. Jeho stroj nebol dokončený, ale stal sa základom pre ďalší výskum tzv. „Turingových prístrojov“. Dnes im hovoríme „počítače“…
Tomáš Szmrecsányi
foto Forum Film