Tajomné megality
Megastavby doby kamennej
Gigantické skalné megality sa po celé tisícročia nemo prizerali rituálom veľkých ľudských spoločenstiev. A hoci vznikali na sklonku praveku, mnohé sa zachovali dodnes. Ľudia v dobe bronzovej síce už zabudli na ich účel, napriek tomu k nim prechovávali posvätnú úctu.
Stonehenge: 50-tonové vztýčené kamene, usporiadané do akejsi podkovy, obkolesuje kruh zo šesťdesiatich ďalších kameňov. Veľké kamenné preklady, ktoré sedemmetrové piliere pôvodne podopierali, sa zväčša dávno zrútili a tisícročiam padli za obeť aj spomienky na zvyky, kultúru, ba aj identitu jeho staviteľov.
Odveká záhada
Ešte pred niekoľkými desaťročiami impozantný kamenný monument obklopovalo rúško nepreniknuteľného tajomna. A zahaľovalo ho taktiež v čase, kedy okolie Stonehenge obývali prví Kelti. Pre nich predstavoval rovnakú záhadu ako pre prvých archeológov. Pravda, priekopníci archeológie si mysleli presný opak. V 17. a 18. storočí bádateľ John Aubrey a neskôr William Stukeley spopularizovali myšlienku, že konštrukciu postavili práve Kelti, konkrétne keltskí kňazi – druidi. Stonehenge podľa ich predstáv slúžil na veľkolepé náboženské obetné ceremónie a táto idea sa v povedomí bežných ľudí ujala a zostala rozšírená dodnes, hoci už vieme, že je nesprávna. Pokrok v datovacích technikách odhalil, že prví Kelti sa vo Wiltshire, kde Stonehenge stojí, objavili približne 15 storočí potom, ako na ňom dozneli posledné prestavbové práce. Kto ale ikonickú pamiatku postavil, ak nie Kelti?
Identita staviteľov
Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Stonehenge totiž konečnú podobu získal po viacerých etapách výstavby a archeológovia rozoznávajú tri základné fázy. Prvá sa začala pred viac ako 5.000 rokmi. Staviteľmi boli ľudia súborne označovaní ako kultúra Windmillského vrchu. Tento ľud neskorej kamennej doby (neolitu) predstavuje akýsi prechod medzi nomádskymi lovcami a zberačmi a usadlými poľnohospodármi. Nežil ešte úplne usadlo, no zároveň ani celkom nomádsky a už sa čiastočne venoval poľnohospodárstvu a chovu zdomácnených zvierat. Neobyčajne ho fascinovali kruhy a symetrické štruktúry. V krajine preto budoval veľkolepé okrúhle brázdy a na vrcholoch kopcov kruhovité ohradenia. Taktiež staval veľké spoločné hrobky z kameňa, zväčša orientované v smere východ – západ.
Približne o päťsto rokov neskôr sa v dnešnom Wiltshire zjavila tzv. kultúra zvoncových pohárov, ktorej rozsah svojho času siahal až na dnešné západné Slovensko (nálezy v Skalici a Sládkovičove). Jej názov archeológovia odvodili od charakteristických pohárov, ktoré títo ľudia zanechávali v hrobkách. Na rozdiel od skorších kultúr už nepoužívali masové hrobky, ale mŕtvych ukladali v menších oválnych mohylách, označovaných termínom tumulus. Ľud kultúry zvoncových pohárov bol bojovný, na čo poukazuje množstvo zbraní, nájdených v jeho hrobkách. Zároveň išlo o vyspelú, vysoko organizovanú spoločnosť, ktorá používala sofistikované matematické koncepty a spracúvala kovy. Zdá sa, že uctievala Slnko.
Pred asi 4.000 rokmi sa oblasti Stonehenge zjavila tzv. wessexská kultúra, považovaná za jednu z najvyspelejších kultúr doby bronzovej, existujúcej mimo Stredomoria. Stonehenge teda nedostavali žiadni primitívi, ale rozvinutá spoločnosť, ktorá bohatla na obchode a kontrolovala väčšinu obchodných ciest dnešného južného Anglicka.
Spôsob stavby
Hoci celkom presne nevieme, ako spomenuté kultúry Stonehenge postavili, podarilo sa objaviť viaceré indície, ktoré spôsob výstavby aspoň v hrubých rysoch naznačujú. Ďalšie poznatky priniesla experimentálna archeológia. Tá potvrdila, že výstavba monumentu sa dala uskutočniť aj so stavebnými metódami, aké mali k dispozícii ľudia neskorej doby kamennej a začiatku doby bronzovej.
Skaly v rôznych lomoch, odkiaľ stavitelia megalitických monumentov ťažili kameň, pozostávajú z pozdĺžnych vrstiev, preto ich možno pomerne jednoducho lámať a štiepiť. V kameňolome Vestra Field na Orknejských ostrovoch sa navyše podarilo objaviť monolit z neskorej doby kamennej, ležiaci na dvoch kamenných podložkách nad jamou vysekanou do skaly. Podložky sa však rozlomili, preto tam robotníci kameň nechali. Pôvodne sa ho zrejme snažili vytiahnuť na sane. Práve sane, ťahané po valcoch, zrejme slúžili na presúvanie veľkých kamenných blokov po krajine, a to niekedy na stovky kilometrov.
Vyzdvihnúť kamene do horizontálnej polohy na dva vertikálne kamenné piliere sa v experiment podarilo dosiahnuť iba pomocou brvien a lán. Dve veľké brvná, vyhladené a natreté zvieracím tukom, experimentátori opreli o vertikálne kamene. Poslúžili ako naklonená rovina vedúca k ich vrcholom. Tieto brvná križovalo ďalšie brvno, ktoré bránilo zošmyknutiu kamenného prekladu, položeného na brvnách opretých o vrchol vertikálnych kamenných pilierov. Priečne brvno sa lanami napájalo na drevené páky, umiestnené na opačnej strane vztýčených kameňov. Páky obsluhovali skupiny mužov a ich zatlačením dvíhali nielen priečne brvno, ale aj kamenný preklad, ktorý priečne brvno zo zadnej strany podopieralo. Z experimentov, vedených českým inžinierom Pavlom Pavlom vyplýva, že jeden horizontálny kameň zvládlo za tri dni a bez väčšej námahy uložiť na vertikálne piliere desať mužov.
Pradávna tradícia
Stonehenge zďaleka nebol prvou megalitickou stavbou, teda konštrukciou z obrovských kameňov. Napríklad špirálovité svätyne na Malte vznikli už pred 6.500 rokmi. Nerátajúc ojedinelých predchodcov, vo väčšej miere sa megality začali stavať pred siedmimi tisícročiami neďaleko pobrežia Bretónska. Nešlo o útvary podobné Stonehenge, ale o rozličné kamenné hrobky.
Budovanie megalitických hrobiek sa pozdĺž pobrežia Atlantiku časom rozšírilo a siahalo až k územiu dnešného Portugalska a Švédska. V polovici 5. tisícročia pred naším letopočtom sa začali objavovať taktiež stojaté kamene „menhiry“. Megalitické hrobky sa medzičasom rozrôznili do obrovského množstva podôb, čo zrejme odrážalo čoraz väčšiu diferenciáciu pohrebných rituálov. Nachádzame ich dokonca v strednom Francúzsku, Stredomorí či v severnej Afrike. Stále jednoznačne dominovali hromadné hroby, na juhu sa však prístup k mŕtvym zmenil, individualizoval. Zmena zrejme odrážala vznik zložitejšie usporiadanej spoločnosti. Niektorí členovia boli bohatí, a tak ich pochovávali so vzácnymi, prestížnymi predmetmi.
Megalitické hrobky
Megalitické hrobky pôvodne predstavovali dlhé mohyly. Pred asi 5.800 rokmi ich nahradili chodbové hrobky. Hoci sa používali oveľa dlhšie, stavali sa len asi tristo rokov. Išlo o gigantické stavby, podobne ako v prípade starších megalitických hrobiek – často prekryté hlinenými mohylami. Takýto chodbový hrob, tvorený komorou a dlhou, úzkou a nízkou chodbou, možno obdivovať pri írskom meste Newgrange. Tu, podobne aj v iných megalitických hroboch Írska, sa do hrobu vstupuje z otvoreného nádvoria.
Časom sa objavil zložitejší, tzv. galériový hrob s vnútornou chodbou a niekoľkými postrannými komorami. Taktiež ho často prekrýval mohylový násyp, ako v prípade náleziska West Kennet v južnom Anglicku. Táto až sto metrov dlhá mohyla obsahuje päť hrobových komôr a takmer päťdesiat ľudských kostier. S kosťami nebohých sa očividne manipulovalo. Niekedy boli napríklad vytriedené dlhé kosti na jedno miesto, lebky na iné. Žiaľ, o pozíciách, v akých boli pozostatky pôvodne situované, máme často len veľmi kusé poznatky. Prvé vykopávky sa tu konali veľmi dávno, oveľa skôr, ako sa zaviedlo detailné zakresľovanie nálezov hneď po ich objavení. Samostatné kosti v niektorých megalitických hrobkách naznačujú, že tieto priestory neboli prvým miestom spočinutia zosnulých. Tak ako sa v niektorých kultúrach dialo donedávna, stavitelia megalitických hrobiek najprv mŕtvych vystavili poveternostným podmienkam a keď skončil proces rozkladu, kosti preniesli do hrobky.
Balvany v kruhu
Pred asi 4.200 rokmi sa hromadné pochovávanie v západnej Európe vytráca. V mnohých megalitických hrobkách sa však nepochovávalo oveľa skôr, čomu nasvedčuje zasypanie ich vchodov sutinami. Pred 4.000 rokmi sa pochovávalo spravidla jednotlivo, ako napríklad v prípade kultúry zvoncových pohárov. Zánik využívania hromadných kamenných hrobiek sprevádzalo rozšírenie iného, kruhového typu megalitických stavieb, označovaného termínom „henge“. Áno, patrí k nim aj slávny Stonehenge.
Hrobky typu henge sa spájajú s novým typom ryhovanej keramiky a budovali sa od obdobia pred cca 5.000 rokmi. Hoci sa miestami prestavovali oveľa dlhšie, od obdobia pred zhruba 4.000 rokmi sa megality ako také vo väčšine oblastí západnej Európy stavali iba veľmi zriedka. Tradícia ich budovania však pretrvala v Stredomorí a v niektorých iných oblastiach až do 13. storočia pred naším letopočtom. Ukončil ju až kolaps miestnych kultúr, spôsobený inváziou tzv. morských národov.
Širší význam
Megalitické hrobky nefungovali len ako miesta hromadenia ľudských kostí, ale spĺňali aj širšiu spoločensko-kultovú a reprezentatívnu úlohu. Podľa archeologičky Jane McIntosh z Cambridgskej univerzity sa prinajmenšom spočiatku úzko spájali s vnímaním skupinovej identity. Preto sa zrejme rozšírili v nadväznosti na dovtedy nevídaný rast ľudskej populácie, ktorý nastal po rozšírení poľnohospodárstva. Hustejšie zaľudnenie regiónov viedlo k častejším interakciám medzi lovcami a zberačmi a farmármi, ako aj medzi jednotlivými komunitami oboch typov spoločenstiev. A tieto interakcie, samozrejme, neboli vždy pokojné, skôr naopak. Megalitické hrobky podľa Jane McIntosh signalizovali vlastníctvo územia a právo od predkov na jeho obývanie: „Veľkosť týchto monumentov odrážala schopnosti vládcu zmobilizovať potrebnú pracovnú silu, či už z vlastnej komunity alebo susedných komunít… Jednotlivé komunity zrejme navzájom súťažili v tom, kto postaví väčší a impozantnejší monument.“ Podľa ďalších archeológov mohli byť megalitické hrobky taktiež verejnými priestormi, využívanými na konanie dôležitých náboženských rituálov.
Rituálna krajina
Pravekí ľudia mali veľmi úzky vzťah s krajinou, ktorú obývali. Močiarom, jaskyniam či riekam často prikladali náboženský význam a tieto miesta sa stávali posvätné – odohrávali sa tu náboženské rituály: rôzne obety, nezriedka ľudské (napríklad škandinávske „múmie“ z rašelinísk). Všetky typy megalitických stavieb vykazujú vzťah k okolitej krajine. Vďaka viacerým neďalekým hengeom či hustým sieťam iných megalitov miestami vznikali celé „rituálne krajiny“. „Kým megalitické hrobky patrili jednotlivým komunitám, rituálne krajiny boli síce menej početné, ale vznikali spoločným úsilím viacerých komunít,“ vysvetľuje Jane McIntosh. Upozorňuje napríklad na škótsky ostrov Mainland v Orknejskom súostroví, kde väčšina územia bola pôvodne rozdelená na malé teritóriá, každé s vlastnou megalitickou hrobkou. Začiatkom 3. tisícročia pred naším letopočtom tu však vznikla akási komunálna stavba, veľký centrálne situovaný komplex s impozantným chodbovým hrobom Maes Howe, s hengeami a menhirmi.
Ďalšie siete megalitických stavieb nájdeme anglickom Aveburry, v bretónskom Carnacu a, samozrejme, v okolí Stonehenge. Tu sa nedávno pomocou podzemie mapujúcich radarov podarilo objaviť pozostatky niekoľkých ďalších kamenných alebo drevených štruktúr, ako aj ďalšie mohyly, možno až 6.000 rokov staré. Celkovo ide o sedemnásť dosiaľ neznámych monumentov. Záhadné sú predovšetkým dve päť metrov široké a extrémne hlboké jamy, ktorých účel je neznámy.
Astronomické kalendáre
Megalitické hrobky sú často orientované podľa východu alebo západu slnka v čase slnovratu. Napríklad cez malý otvor v hrobke Newgrange vnikajú cez zimný slnovrat slnečné lúče priamo do chodby a osvetľujú dlážku v hĺbke hrobovej komory. Podobne aj u hengeov. Štruktúry Stonehenge zo záverečnej fázy jeho výstavby sú taktiež orientované podľa slnovratov – základ tvorí miesto východu slnka v lete a miesto západu slnka v zime, kedy sa smer slnečných lúčov prekrýva s osou monumentu. „Astronomický“ význam útvarov dokladajú aj niektoré ornamenty na stenách megalitov, napríklad rozvetvený kríž, zrejme symbolizujúci svetové strany alebo slnko, rôzne symboly pre hviezdy a zdvojená špirála v tvare osmičky, pre zmenu reprezentujúca putovanie slnka na oblohe v priebehu roka.
Z orientácie ako aj detailov štruktúry megalitických stavieb (predovšetkým hengeov) podľa archeológov vyplýva, že fungovali ako akési kalendáre. Detailné sledovanie pohybov slnka a Mesiaca pomocou týchto stavieb umožňovalo ľuďom starých kultúr správne odhadnúť čas príchodu jarnej a zimnej rovnodennosti, od čoho sa odvíjal čas sejby. Vedieť, kedy siať, bolo koncom doby kamennej a začiatkom doby bronzovej mimoriadne dôležité kvôli teplotným rozdielom medzi letom a zimou, keďže boli výraznejšie ako dnes.
Rôzne generácie
Využívanie megalitických stavieb sa dedilo z generácie na generáciu, ale aj z kultúry na kultúru. Národy pobrežia Atlantiku svoje megalitické stavby (zväčša hrobky) nezriedka „zdedené“ monumenty prestavovali – zmena ich vzhľadu zrejme odrážala aj konkrétne spôsoby ich užívania. V niektorých megalitických hrobkách pochovávanie ustalo na celé stáročia, no potom bolo obnovené. A keď nie priamo v nich, tak v blízkom okolí.
Jeden z najlepších príkladov dedenia celej „rituálnej krajiny“ reprezentuje Stonehenge. Okrem známeho megalitického monumentu (ktorý bol sám o sebe dedený niekoľkými kultúrami) sa v jeho okolí podarilo objaviť mohyly z doby bronzovej. Zároveň sa zistilo, že pred 10.000 rokmi, teda tisícročia pred vztýčením prvých kameňov, sa v oblasti nachádzal drevený monument, tvorený štyrmi obrovskými stĺpmi. Podobných drevených predchodcov nemal iba Stonehenge, ale zrejme aj iné megalitické stavby.
Slovenské megality
* Je možné, že doposiaľ najvýchodnejším miestom výskytu menhirov na území Európy je slovenské mesto Holíč. V roku 1988 sa tu pri výstavbe sídliska SNP podarilo nájsť niekoľko kameňov, pripomínajúcich menhiry. Najväčší z nich meria takmer sedem metrov.
* Pôvodne sa predpokladalo, že nejde o opracované kamene, teda ani o prehistorické nálezisko. No výskum, ktorý v roku 2004 vykonal francúzsky expert na megalitické stavby Charles Tanguy Le Roux, našiel stopy po hrubom opracovaní kameňov v ich hornej zašpicatenej časti, rovnako ako antropomorfné a dekoratívne obrazce.
* Podľa Le Rouxa boli menhiry nájdené v rozličnej hĺbke (2 až 4 m pod povrchom) preto, lebo pôvodne stáli na temene kopca, na mieste dnešnej holičskej kalvárie. V dávnych časoch šlo o strategické miesto so širokým výhľadom do okolia, no neskôr bolo pravdepodobne zničené nájazdom cudzích bojovníkov, prípadne pôvodnými obyvateľmi, ktorí ich už považovali sa symbol kultu.
* Vek holíčskych menhirov je neznámy.
* Archeológovia však upozorňujú na niekoľko problémov: kamene sú miestne, kým u väčšiny megalitických stavieb pochádzajú zďaleka, stopy po opracovaní mohli vzniknúť relatívne nedávno, pričom údajné obrazce sú veľmi nejasné a mohli vzniknúť aj bez pričinenia človeka.
* Samotný Le Roux sa vo svojej výskumnej práci k otázke, či skutočne ide o megality, vyjadruje veľmi opatrne a označuje ich týmto termínom „v najširšom zmysle, teda bez časového a funkčného významu“. Taktiež konštatuje, že kamene boli opracované železnými nástrojmi, aké sa pri opracúvaní iných megalitov ešte nepoužívali (megality vznikali počas doby kamennej alebo skorej doby bronzovej).
* Hoci identita holíčskych megalitov je neistá, na západnom Slovensku sa našli zvyšky 25 rondelov, kruhových útvarov so zemnými valmi, priekopami a palisádami, dosahujúcimi rozmery desiatok metrov. Boli príbuzné neskorším západoeurópským hengeom, no ich stavitelia nepoužívali obrovské skaliská. Podobne ako slávny Stonehenge však zrejme slúžili ako akési astronomické kalendáre. Na našom území ich stavala tzv. lengyelská kultúra pred šesť až sedem tisíc rokmi.
Typy megalitov
Dolmen – Niekoľko vztýčených kameňov s vodorovným prekladom z veľkých nepravidelných blokov kameňa, ktoré uzatvárajú komoru.
Demidolmen – Tvoria ho dva kamene, jeden koniec dlhšieho leží na zemi, druhý koniec na vedľajšom kameni.
Skriňový hrob – Komora vytvorená podobne ako dolmen, ale zapustená do zeme.
Chodbový hrob – Komora vytvorená podobnou konštrukciou ako dolmen, alebo zapustená do zeme a napojená na dlhú chodbu.
Galériový hrob – Oproti chodbovému hrobu má v stenách bočné komory či okienka.
Transeptová komora – Skladá sa z osovej chodby so zložitým pôdorysom a priečnymi komorami.
Komorový komplex – Niekoľko dolmenov z mohutných monolitov, napríklad veľké chrámy na Malte či v Mykénach.
Trility – Dva kamenné piliere spojené kamenným prekladom.
Henge – Kruhovité zoskupenie trilitov, často obklopené zemným valom – niekedy sa považuje za podtyp rondelu, čo je označenie pre akékoľvek (aj nekamenné) veľké stavby s kruhovitým pôdorysom.
Kromlech – Kruhovité zoskupenie menhirov (niekedy považované za podtyp rondelu).
Kamenné rady – Línie zoradených menhirov.
Menhiry – Samostatne vztýčený neotesaný, alebo iba hrubo otesaný kameň.
Vizíry – Opracované (ale aj neopracované) kamene, používané na určovanie polohy nebeských telies. Niekedy sú umiestnené v kontexte ďalších megalitov.
Göbekli Tepe
* Najstaršia megalitická stavba, najstaršia známa náboženská stavba a tiež najstaršia známa stavba zložitejšia ako chatrč.
* Leží v juhovýchodnej Anatólii a vybudovali ju pred takmer 12.000 rokmi lovci a zberači – hoci sa žiadne známky po domestikovaných rastlinách či zvieratách nepodarilo objaviť, napriek tomu už zrejme časť roka žili v dedinách.
* Tvoria ju kamenné kruhy o priemere 5 – 10 m, v ktorých sa nachádzajú opracované kamenné piliere v tvare písmena T, ťažké až 50 ton. Na kamenných pilieroch sú nízke aj vysoké reliéfy rôznych zvierat. V okolí sa našli základy chatrčí a rôzne nástroje, celkovo však oblasť nejaví známky trvalého obývania vo väčšej miere.
* Z náleziska sa podarilo vykopať iba asi 5%, všetky závery sú preto predbežné.
* Svätyňa nebola opustená a ponechaná živlom, ale dôsledne zasypaná asi päťsto kubickými metrami sutín s množstvom zvieracích a ľudských kostí.
* Podľa archeológa Klausa Schmidta išlo o pútnické miesto, ktoré priťahovalo ľudí zo vzdialenosti vyše 150 km.
* Podľa genetických analýz pochádza domestikovaná pšenica z divej pšenice, ktorá rastie asi 20 km od svätyne, Schmidt si preto myslí, že ku stavbe svätyne mohla viesť snaha ochrániť veľkú akumuláciu divokej pšenice pred stádami divých oslov a gaziel, čo prinútilo okolité komunity ľudí spolupracovať alebo dokonca divokú pšenicu pestovať.
Iné megality
Atlit Yam (Izrael) – 9.000 rokov staré nálezisko dnes leží zhruba desať metrov pod hladinou mora. Nachádza sa tu polkruh zo siedmich 700-kilových balvanov. Za čias jeho výstavby a používania ležalo necelý kilometer od morského pobrežia.
Avebury (Anglicko) – Tri kamenné kruhy postavané približne pred 4.600 rokmi sú so šírkou 400 metrov najrozsiahlejšou megalitickou stavbou v Anglicku, časť stojatých kameňov však v stredoveku padla za obeť obyvateľom neďalekej dediny, čiastočne kvôli rozrastaniu sídla a čiastočne z náboženských príčin.
Nabta Playa (Egypt) – Hoci dnes ide o púštne nálezisko, pred asi 6.500 rokmi miestni obyvatelia postavili jeden z najstarších kruhovitých megalitických „kalendárov“ – hrobky ľudí, zvierat, rozmiestnenie kameňov a železných predmetov ukazujú jasný vzťah k severu. Kultúra Nabta Playa bola svojho času vyspelejšia ako kultúra obyvateľov údolia Nílu – vykopávala hlboké studne a stavala vopred dôsledne plánované dediny.
Ruston (Anglicko) – Tunajší menhir sa týči do výšky osem metrov.
Grand Menhir Brisé (Francúzsko) – V preklade „veľký rozlámaný menhir“ dnes leží na zemi, polámaný na štyri kusy. Ak niekedy vôbec stál, týčil sa do výšky viac ako 20 metrov.
Carnac (Francúzsko) – Najväčšie nálezisko menhirov na svete, kilometer dlhá aleja Ménec pozostáva z 11 radov a 1.099 granitových blokov.
Skorba (Malta) – Malta ponúka viaceré impozantné megalitické svätyne, viac ako trojmetrové balvany, tvoriace pozostatky chrámu pri meste Skorba, patria medzi najstaršie. Boli postavené pred takmer 6.000 rokmi.
Kaukaz – Nachádzajú sa tu tisícky veľkolepých dolmenov, postavených pred 5.000 až 4.000 rokmi. Hoci sú v západnej Európe málo známe, ich veľkosť a technologická zložitosť výstavby sa rovná veľkým megalitom Bretónska, Írska, Škandinávie či Indie, ktoré tieto stavby v mnohých aspektoch pripomínajú.
Newgrange (Írsko) – 76 metrov dlhá a 12 metrov vysoká mohyla s kruhovitým pôdorysom skrýva megalitický hrob, tvorený komorou a dlhou chodbou. Hrobku postavili pred viac ako 5.200 rokmi.
Dušan Valent
foto SITA, archív