Obratník Raka prechádza cez najväčšie púšte a veľhory Zeme a v juhovýchodnej Ázii medzi Čínou a Japonskom križuje ostrov, ktorého východné brehy obmývajú vlny Tichého oceánu a západné brehy vlny Juhočínskeho mora.
Rozmanitosť flóry a fauny zaujme už z diaľky. Krásne pláže, čajové polia, bambusové háje, vysoké hory, jazerá, ale i kultúra, história… Taiwan so svojimi necelými troma stovkami ostrovov je približne o tretinu menší ako Slovensko. Na západnom (industriálnom) pobreží žije drvivá väčšina 23-miliónového obyvateľstva, pričom hlavné mesto obýva cca 2,5 milióna obyvateľov. Na východnej strane sa koncentruje najmä poľnohospodárstvo a turizmus. Dokonca sa tu nájdu celkom ľudoprázdne miesta.
Národný park Taroko
Najväčšie lákadlá ponúka osem národných parkov. Priam vnútrozemský raj evokuje tiesňava Taroko alebo – ako domáci hovoria – „miesto odkiaľ pochádzajú bohovia“. Naprieč kotlinou tečie dravá rieka, počas celej dĺžky lemovaná prístupovou cestou (jedna z troch, ktoré spájajú východné pobrežie so západným). Dá sa z nej zísť na ďalšie menej i viac náročné treky a taktiež sprostredkúva dokonalý zážitok z vodopádov, vysokých štítov hôr či mnohých kláštorov – z nich niektoré sú vytesané priamo do skál a väčšina stojí na neprístupných miestach vysoko v horách. Rozhodli sme sa prekonať náročný výstup k nim, hoci náročný kopcovitý terén pomedzi zelenú džungľu v 100% vlhkosti vzduchu dával poriadne zabrať. Lanový most ponad rozbúrené pereje vyšpičkoval moju klaustrofóbiu, no hneď za ním majestátne stál budhistický chrám. To bol hnací motor rýchlo sa cezeň dostať. Tu sme sa opäť stretli s taiwanskou nezištnou štedrosťou. Keď asi 70-ročná holohlavá „služobníčka Budhu“ zočila, akí sme unavení, ani chvíľu neváhala a priniesla nám ovocie a sušienky domácej výroby. Ponúkli sme peniaze za tieto dary, no iba sa usmiala a hodila rukou…
Voda v kotline si počas tisícročí vyhladila cestu pomedzi pestrofarebné mramorové skaly, o ktoré tu nie je núdza, aj preto sa park niekedy volal „Mramorová kotlina“. Celkovo patrí Taiwanu popredné miesto v rebríčku exportéra tejto nerastnej suroviny. A na Taiwane asi ani neexistuje hotel, v ktorom by chýbali interiérové doplnky z tohto materiálu. Svetovou raritou je iste aj letisko v neďalekom Tainane – tu je z neho vytvorená pristávacia plocha.
Národný park Kenting
Park na najjužnejšom cípe ostrova bol založený ako prvý a návštevníkom umožňuje zažiť chuť subtropickej flóry a fauny. Nekonečné pláže z jemného piesku obmývajú vody Tichého oceánu a ponúkajú ideálne miesto pre oddych a relax. V jeden večer sme sa rozhodli stopovať a hneď prvé auto, na ktoré som zdvihol palec, nám zastavilo. Sedela v ňom trojčlenná rodina. Keď sme zistili, že majú namierené celkom inde, vodič ihneď zavolal svojmu známemu a vysvetlil mu náš problém. Po krátkom telefonáte sme už k nemu nasadali do auta. No nevedeli sme popísať ani približnú lokalitu nášho hotela. Ani to však nebol problém – pri prvej pumpe šofér podľa nášho opisu zistil presnú adresu. Komunikovali sme po anglicky. Aj desaťročné dieťa ovládalo cudzí jazyk na rovnakej úrovni ako my, čo sme sa ho učili niekoľko rokov. Zrejme majú iný systém vzdelávania detí…
Po príjemnej debate o našej ceste do ich krajiny a o našom „exotickom zjave“ sme zastali priamo pred vchodom hotela. Plní pozitívnych dojmov sme začali plánovať ďalší deň výletu. V tejto lokalite sa nachádza najväčšie morské akvárium a národné biologické múzeum – veľmi moderný komplex dvoch hlavných budov. V prvej možno obdivovať podmorský svet typický pre Taiwan. V druhej časti zasa svet iných oceánov. Vo voľnej prírode sa po krátkej plavbe od brehu dajú sledovať celé kolónie delfínov. Tie sa popri uháňajúcom stroji neboja predvádzať svoje majstrovské umenie. Mimochodom, tieto miesta počas svojej migrácie mnohokrát navštívia aj kosatky a veľryby. Najmä kvôli nim sme šli na vodu aj my, no podarilo sa nám vidieť „len“ delfíny. Nevadí, nabudúce to určite vyjde. Kenting je aj skvelým východiskovým bodom pre lodné výlety na nádherný Orchideový ostrov.
Orchideový ostrov
S rezerváciou lístkov na rýchloloď nám ochotne pomohol „nový priateľ“, u ktorého sme strávili jednu noc v jeho hosteli. Aj pre neho sme boli exotický pár a čudoval sa, ako sme sa dozvedeli o Taiwane, pretože veľa cestovateľov si ho nevyberá pre svoje potulky po svete. Možno to bol tiež jeden z dôvodov jeho pozornosti a ochoty, no všeobecne o ľuďoch z tejto krajiny platí, že sú veľmi priateľskí.
Zabudli sme si vybrať peniaze na zaplatenie lodných lístkov a spoliehali sa, že tak urobíme v prístave, kde na nás už z diaľky mával starší pán s lístkami. Keď zistil, že hľadáme bankomat, s úsmevom nám vysvetlil, že tam žiaden nie je. Odporučil však, že na Orchideovom ostrove je jeden, odkiaľ si peniaze môžeme vybrať. Bude nás tam aj niekto čakať, komu zaplatíme. Zaželal šťastnú cestu a rozlúčili sme sa. Trojhodinová plavba ubehla pomerne rýchlo tým, čo netrpia morskou chorobou. Ostatným cesta po rozbúrenom oceáne trvala o čosi dlhšie… a viacerí ju kvôli nevoľnosti preležali na podlahe.
Ostrov Lanyu vznikol po sopečných erupciách. Vlhké ovzdušie počas celého roka pozitívne vplýva na jeho flóru. V jarnom období ho pokrýva doslova koberec z orchideí. Nám sa sem podarilo docestovať v júli, kedy je tu takisto veľmi príjemne. Orchidey už síce dávno odkvitli, no čaru ostrova to neubralo. Vysoké pahorky kopcov tých najbizarnejších tvarov obrastá tráva a rôzne kvety a tam, kde sa im nepodarilo zapustiť korene, vyčnievala stuhnutá čierna láva. Scenéria, ako vystrihnutá zo Spielbergovho Jurského parku.
V hlavnom prístave Kaiyuan už na nás mával vysmiaty muž. Hneď nás zobral ku skútru, ktorý nám aj zarezervoval. Neskôr sa to ukázalo ako super nápad. Ostrov je síce malý, no pešo by sme toho veľa nevideli. Neplánovali sme ostať dlho, a tak sa nám neoplatilo naplniť plnú nádrž. Náš krátkodobý sprievodca nám teda dal benzín zo svojho auta. Kým šla priateľka vybrať peniaze z bankomatu, ja som podľahol fotografickému pokušeniu. Skromné chalúpky s malými políčkami, na ktorých sa pestovalo ovocie a zelenina najrôznejších tvarov a chutí. Pláž z okruhliakov, kde sa odnepamäti penila tyrkysová voda Tichého oceánu. Jednoducho, pastva pre oči nielen fotografa.
Keď sa priateľka po chvíli vrátila bez peňazí, šiel som teda skúsiť ja. No s rovnakým výsledkom – aj mne bankomat odmietol vydať peniaze. Výborne, stále nemáme zaplatené lístky za loď a spokojne sa už aj vozíme na skútri. Náš sprievodca však stále zostával v pohode. Ako sme premýšľali o svojej situácii, pristavil sa pri nás mladý domáci pár. Keď sme opísali náš problém s bankomatom, bez vyzvania vytiahli 2.000 taiwanských dolárov (cca 50 €), aby sme si ich zobrali a užili si výlet. Neveriacky sme krútili hlavami. Trvali na svojom, aby sme si ich vzali, pretože nemôžeme zostať bez peňazí. A tak spolu s peniazmi sme si vzali aj ich mailový kontakt… Sprievodca mal obviazanú nohu a kríval – kvôli nedávnemu pádu zo skútra, pred ktorým varoval aj nás: „Opatrne, nepozerajte len na prírodu, ale aj na cestu.“
Konečne sa nám podarilo dostať z malého prístavného mestečka. Netrvalo dlho a scenérie, ktoré sa pred nami, okolo nás a z každej strany objavovali, boli priam úchvatné. Neraz som celkom stratil reč. Na strmých lávových útesoch sa pásli kozy, od oceánu fúkal príjemný slaný vetrík. V miestach, kde bola voda pokojnejšia, sa potápali nadšenci podmorského sveta, ktorí prišli obdivovať koralové dno a pestrofarebnú živočíšnu ríšu pod hladinou oceánu. Tam, kde vlny krotil lávový masív, mohli sme za mohutného dunenia sledovať premenu vody na penu. Do tohto sveta sme v ten okamih patrili aj my. Cítil som sa ako v nebi…
Aleš Tvrdý
foto Aleš Tvrdý, SITA
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2015)