Do Ekvádoru sa vydávame už po druhý raz. Túto juhoamerickú krajinu vďaka vysokým horám a bohatým vodným zdrojom čoraz častejšie vyhľadávajú kajakári, ktorí tu majú ideálne podmienky na splavovanie divokých riek.
Rovníková krajina, známa aj vďaka sopečnému súostroviu Galapágy s ojedinelou faunou, očarí dažďovými pralesmi, pohorím Ánd, tiahnucim sa zo severu na západ, aj povodím svetoznámej Amazonky. V šesťtisícových horách sa taktiež nachádza veľké množstvo sopiek (viacero ešte aj dnes aktívnych), a tak v niektorých lokalitách možno sledovať prúdy rozžeravenej lávy, čo stekajú z úpätia sopiek. Nás však v týchto vysokých pohoriach zaujímajú najmä rieky.
San Rafael
Prvé dni trávime 90 km východne od hlavného mesta, v mestečku El Chaco v údolí rieky Quijos. Celý čas sa pohybujeme vo výške 2.500 metrov, čo nám dáva poriadne zabrať. Nástup na väčšinu riek začína ešte o kus vyššie, a tak problémy s dýchaním sa prvé dni stávajú naším každodenným trápením. Keďže Ekvádor oplýva neopísateľne krásnou prírodou, každý deň sa po pádlovaní vydávame na malé turistické prieskumy. Dažde sú tu na každodennom poriadku, a to aj v období takzvaného sucha. Vďaka tomu sa nám ponúka fascinujúci pohľad, ako voda z nebies takmer po okraj napĺňa nádrž najvyššieho ekvádorského vodopádu San Rafael (131 m). Hoci stojíme v bezpečnej vzdialenosti, energia, ktorá z vodopádu vychádza spolu s chvejúcou sa zemou, nám okamžite dvíha tep. Oči z neho odtrhneme, až keď už nedokážeme vydržať neustále útoky komárov. Utekáme späť do auta a vyberáme sa do vyšších nadmorských výšok.
Quijos
Quijos so svojimi prítokmi ponúka širokú škálu obtiažnosti pre vodákov rôznych zručností. Ľavostranný prítok Papallacta v hornej časti údolia patrí k najťažším a najlepším riekam v oblasti. Veľký spád a kontinuálne pereje zabezpečujú „zábavy“ viac než dosť. Po sútoku s Quijosom rieka naberá na objeme a hoci pereje nie sú až také kontinuálne a strmé, rozhodne nemožno poľavovať v ostražitosti. Oddýchnuť sa dá až po minutí policajného checkpointu na ceste vedľa rieky, ktorý – ako sme sa dozvedeli od domácich – v časoch najväčšieho „narco traffic“ brzdil prílev drog do krajiny. Odtiaľto sa rieka zľahčuje, až kým sa v dolnej časti pri mestečku El Chaco opäť neuzavrie do kaňonu a poriadne neprecvičí našu pozornosť.
Okrem Quijosu tu tečie zopár ďalších riek, ktoré rozhodne stoja za zmienku. Napríklad Oyacachi – prítok stekajúci od svetoznámych termálov Papallacta – vraj možno splaviť ako „multiday trip“. To si však vzhľadom na náročný terén a každodenné nevyspytateľné dažde neviem predstaviť. Náročný je najmä spodný úsek, síce kratší, ale o to „výživnejší“, obzvlášť keď voda z dažďov začne stúpať rovno pod kajakom. Ani cesta k rieke, či už na horný, alebo spodný úsek, nie je práve najbezpečnejšia. Každopádne, treba sa uistiť, či požičané auto má dobrú poistku – keby náhodou ostalo v niektorom z potokov, ktoré treba prebrodiť po ceste na „štart“.
Menej nároční kajakári tu nájdu aj ľahšie rieky, vďaka miestnej faune a flóre až rozprávkovo scénické. Žiaľ, v oblasti Quijosu je len otázkou času, kedy vám každodenný dážď začne liezť na nervy a človek úplne nepremrzne. Našťastie, veľké množstvo termálnych prameňov a kúpeľov dokáže v takej chvíli podať pomocnú ruku pri čerpaní nových síl pre ďalšie dobrodružstvá. Naše nevšedné zážitky, či po kúpeľoch, turistike, alebo kajakovaní, zvyčajne preberáme pri testovaní miestnych špecialít z trhu na ulici či nejakej miestnej jednoduchej jedálne. Po pár dňoch dochádzame k záveru, že variť sa nám tu skutočne neoplatí. Rôzne gurmánske špeciality v podobe červíkov, morských prasiatok, ale aj klasického mäsa domáci pripravia za 4 – 8 dolárov. Aklimatizovaní na miestne pomery a hlavne zvyknutí na tunajšie rieky sa po týždni v údolí rieky Qujios presúvame do ďalšej oblasti. Chceme splaviť jeden z hlavných zdrojov Amazonky, rieku Misahualli.
Jondachi
Prichádzame do oblasti mesta Tena, kde plánujeme splaviť viacero riek. Z výšky 2.500 m klesáme na úrovne 450 m. Tu už naplno zažívame tropickú klímu. Vlhko a neskutočné teplo nás sprevádzajú vo dne, v noci. Akoby toho nebolo dosť, dážď nás neopúšťa a prší každý deň. Tena, malé provinčné mestečko, sa od našej poslednej návštevy spred troch rokov vlastne vôbec nezmenilo. Všetko vyzerá rovnako, až na množstvo turistických kancelárií, ktoré tu v poslednom čase vyrástli ako huby po daždi. Tena leží pod úpätím kopcov a tvorí akúsi pomyselnú bránu do Amazónie a tiež do miestneho sveta outdoorových športov. Mám však v prvom rade poskytuje „base camp“ pre nasledujúcich pár dní, keďže svojou polohou sa nachádza v epicentre miestnych divokých riek.
Začíname hneď jednou z najlepších riek: Jondachi. Zarezaná hlboko v nepriepustnej džungli, ponúka neuveriteľný zážitok z plavby. Nejde len o vysokú náročnosť, ale aj o skutočnosť, že v prípade akejkoľvek nepredvídanej udalosti treba dôjsť až do cieľa, z hustej džungle totiž niet úniku. Práve to jej dáva neskutočné čaro. Z času na čas to po vode nejde, obzvlášť pri nízkom vodnom stave sa rieka niekedy stráca medzi kameňmi, a tak treba kajaky preniesť po brehu. Z predchádzajúcich skúseností sme už opatrní. Na každom kroku totiž vidieť kadejakých pavúkov i všelijakú inú háveď. Sfarbením a veľkosťou už na diaľku upozorňujú, že lepšie bude ignorovať ich a pridať do kroku. Našťastie, takýchto miest je len zopár, a tak si viac užívame vodu, ako nechcené prechádzky džungľou.
Misahualli
Po Jondachi trávime niekoľko dní „jazdením“ ďalších riek, aby sme sa poriadne pripravili na našu ďalšiu „amazonskú“ výzvu: Misahualli. Jej 30-kilometrový úsek sa považuje za jeden z najextrémnejších v širokom okolí. Plán máme jasný: skúsiť ho splaviť za jeden deň. Keďže nastupujeme kúsok od hotela, späť sa chceme vrátiť autobusom. Ráno pred odchodom ešte raz pre istotu kontrolujeme výstroj. Lekárničky, laná, kladky, karabíny a všetko, čo potrebujeme, je našťastie na svojom mieste v kajaku, ktorému sme pekne pridali na váhe. Hneď ako rieka opustí mesto, vnára sa do hustej džungle a jediná cesta odtiaľto je dole po vode. Spočiatku ide všetko ako po masle. Kilometre ubiehajú, žiaden väčší problém… až kým neprídeme na sútok s riekou Hollín. Z priateľskej rieky sa zrazu stáva najdivokejšia voda s veľkým prietokom. Každú perej musíme nejako „riešiť“ a poctivo vyberať stopu, ktorou sa vydáme dole. Na sto metrov širokej rieke ide pritom niekedy len o jeden až dva metre širokú bezpečná stopu. Najväčšie prekvapenie si rieka prichystala uprostred úseku. Tu dochádzame k nezjazdnej časti. Púšťame sa do džungle a skúšame ju obísť. Dvadsaťpäť metrov kolmé steny dôkladne preverujú našu tímovú spoluprácu aj zručnosť, ako vlastne dokážeme narábať s lanami a naším vybavením. 400-metrová cesta, pri ktorej sa brodíme v blate, šmýkame sa, prechádzame húštinami či zarasteným terénom a nakoniec aj zlaňujeme, trvá skoro dve hodiny. Celkom vyčerpaní nakoniec dochádzame k rieke. Aj tak sa však nedostávame úplne na breh. Jedinou možnosťou je skočiť do vody v kajaku, a to zo štvormetrovej skaly, navyše, priamo do perejí. Pri dopade do vody sa všetko odohráva neuveriteľne rýchlo – musíme byť pohotoví a na všetko pripravení. Čaká nás ešte veľká časť perejí a úloha vyhnúť sa veľkým vodným valcom, vírom a rozhraniam prúdov, ktoré pulzujú do metrovej výšky. V poobedňajších hodinách napokon dochádzame do cieľa v prístave Misahualli, odkiaľ šťastní autobusom vyrážame späť do Teny. A večer? Vymýšľame plán na nasledujúce dni.
Tomáš Andrássy
foto Tomáš Andrássy
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2015)