Vrany či havrany sa zväčša netešia veľkej popularite, mnoho ľudí ich považuje za hlučné, otravné či dokonca škodlivé. Málokto však vie, že tieto vtáky patria medzi najinteligentnejšie živočíchy, dokážu sa veľmi rýchlo adaptovať a hravo riešiť aj zložitejšie úlohy. Ich potenciál nedá spávať mnohým odborníkom, ktorí na rôznych experimentoch demonštrovali ich neuveriteľnú inteligenciu.
Krkavcovité (corvidae) patria do radu spevavcov a stále sa vedú živé polemiky ohľadom presného pôvodu čeľade. Predpokladá sa však, že ich predkovia sa rozšírili z Austrálie a juhovýchodnej Ázie niekedy začiatkom treťohôr. Z obdobia spred 17 miliónov rokov sa zachovali fosílie vyhynutých druhov Miocorvus, Miopica či Miocitta, ktoré boli buď priamym predkom súčasných krkavcovitých, alebo iba vykazovali podobné znaky kvôli tzv. konvergentnej evolúcii (vývin podobných telesných štruktúr u nepríbuzných druhov z dôvodu podobného životného prostredia). V priebehu evolúcie predstavitelia tejto vývojovej vetvy operencov úspešne osídlili prakticky všetky kontinenty, s výnimkou Antarktídy.
Šampióni v prežití
Čeľaď zahŕňa okolo 120 druhov, ktoré sa delia do podčeľadí: čavkorodé, kitorodé, škriekavcorodé, kapuciarkorodé a krkavcorodé. Do poslednej patria straky, sojky, orešnice i zriedkavejšie rody ako džidžitky či vranky, najvýznamnejším predstaviteľom je však rod corvus. Toto latinské pomenovanie označuje vyše 40 druhov – v slovenčine majú rôzne označenia: vrany, havrany, krkavce i kavky. Medzi vranami či havranmi je minimálny rozdiel. Samotný rod corvus patrí k neskorším vývojovým štádiám v rámci čeľade krkavcovitých, jeho evolúcia podľa známych poznatkov sa uskutočnila už na území strednej Ázie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Európy, Afriky, Severnej Ameriky, ale aj na územie svojich predchodcov – do Austrálie. Rod corvus sa od zvyšku osadenstva z čeľade krkavcovitých líši na prvý pohľad robustnejšou stavbou tela (krkavec dosahuje až 65 cm a 1,4 kg) a dominujúcou čiernou farbou. Jeho prirodzeným habitatom bývali nižšie položené lesy či roviny, no pod vplyvom rozširovania ľudského vplyvu začiatkom 20. storočia v čoraz väčšej miere začal osídľovať aj mestá. Miera jeho rozširovania výrazne kopírovala postupné rozširovanie ľudí, čo naznačuje, že urbanizačný trend mu vyhovoval – ponúkal dostatok obživy i útočísk na hniezdenie.
Kolektív
Väčšina druhov vytvára veľké kŕdle, ktoré si spoločne zabezpečujú potravu, mnohé druhy (napríklad havran alebo kavka obyčajná) vo veľkých kolóniách aj hniezdia. Niektoré megakŕdle počítajú až 10.000 jedincov, zväčša ich však tvorí niekoľko stoviek. Hniezda si stavajú z konárov (vystlaných trávou či kôrou) na stromoch, prípadne rímsach, skalách či iných výčnelkoch. Samička znáša zvyčajne 4 – 7 vajíčok. V období sedenie na vajíčkach sa o ňu stará jej partner. Mladé opúšťajú hniezda po 6 – 10 týždňoch, pričom rodičovské povinnosti si rovnomerne rozdeľujú obidvaja rodičia.
Niektoré druhy sa dokonca vyznačujú kolektívnou výchovou: napríklad u strák sa popri rodičoch do výchovy zapájajú aj iné dospelé jedince, v prípade vtákov z rodu corvus sa zasa často na výchove spolupodieľajú súrodenci, ktorí vyšli z toho istého hniezda predtým. Krkavcovité sa celkovo vyznačujú silnými partnerskými zväzkami medzi samčekom a samičkou, ktoré často pretrvávajú celý život. Patria medzi všežravce: živia sa prevažne hmyzom, mäkkýšmi, dážďovkami či inými bezstavovcami, lovia menšie cicavce či žaby, vykrádajú hniezda iných druhov. Doprajú si aj ovocie alebo semienka a nepohrdnú ani mrcinami či zvyškami potravín ľudí. Dožívajú sa veku do 20 rokov, výnimočne aj viac. V jednom zdokumentovanom prípade sa vrana americká dožila úctyhodných 30 rokov. Pochopiteľne, vek dožitia sa v prípade jedincov v zajatí podstatne zvyšuje, v jednom prípade dokonca na 59 rokov.
Krákanie ako jazyk
Medzi charakteristické znaky patrí bohatý itinerár prvkov sociálnej interakcie, vrátane mnohých (medzi vtákmi veľmi zriedkavých) hier. Práve tie odborníci na správanie zvierat považujú za presvedčivý indikátor inteligencie toho-ktorého živočícha. Medzi populárne hry patria akrobatické vzdušné „súboje“, známe aj ako „hra na kura“ – kto uhne, prehráva. Tieto hry majú aj praktický význam – definujú istú hierarchiu či poradie pri kŕmení. Osobitý fenomén tvorí ich jazyk, teda krákanie. Vedci skúmajúci vokalizované signály zistili, že jednotlivé druhy, ba i jednotlivé kŕdle majú vlastné vokalizácie (akési vlastné „dialekty“), pričom používajú aj zvuky, ktoré iné skupiny nepoznajú. Pomocou nich reagujú na rozličné situácie, napríklad príchod či odchod kŕdľa (prípadne jednotlivcov), hlásenie nebezpečenstva a podobne. Zároveň sú zdokumentované aj prípady, keď vrany (a príbuzné druhy) reagujú na volanie iných zvierat. Mnohí ornitológovia sa imitáciou týchto zvukov (pomocou špeciálnych nástrojov) pokúšajú nadviazať „komunikáciu“ s týmito obdivuhodnými vtákmi, pričom o úspešné pokusy sa radi delia na svojich videokanáloch.
Okrem bohatých variácií vlastných signálov sa krkavcovité často pokúšajú o imitáciu zvukov iných druhov, vrátane ľudskej reči. Bernd Heinrich, profesor biológie z Univerzity vo Vermonte, v knihe „Ravens in Winter“ tvrdí, že každá vokalizácia má presne špecifikovaný význam v najrozličnejších situáciách – jedenie, hry, boje či prejavy náklonnosti voči jedincom opačného pohlavia: „Niektoré rozdiely sme zaznamenali vo frekvencii, intonácii či hlasitosti, ktoré korelujú s pocitmi a emóciami.“ Krkavcovité zároveň patria medzi mizivé množstvo živočíchov (spolu napríklad s mravcami či včelami), čo si dokážu odovzdávať informácie o predmetoch, ktoré nie sú aktuálne prítomné. Túto schopnosť využívajú napríklad pri zháňaní zvyšku kŕdľa na miesto s nájdenými potravinami.
Interakcia s ľuďmi
Vrany a ostatné vtáky z čeľade krkavcovitých sa zaradili medzi elitu aj v imitácii ľudskej reči. Okrem nich touto schopnosťou disponujú na porovnateľnej úrovni už iba papagáje, ani tie však nedokážu tak hodnoverne napodobniť farbu a tón hlasu. V našich končinách je dobre známy prípad domestikovaného krkavca Krka, hviezdy sociálnych sietí, ktorý obšťastňuje rodinnú farmu nad obcou Malinová pri Prievidzi: vo svojom arzenáli má nielen vyslovovanie svojho mena či zopár šťavnatých nadávok, ale aj kikiríkanie, štekanie, kotkodákanie a iné zvuky, dôverne známe z prostredia farmy. Takýchto príkladov existuje vo svete oveľa viac, pričom verbálne prejavy nie sú jediným spôsobom interakcie s ľuďmi. Vrany, havrany či krkavce napríklad nosia svojim ľudským kamarátom hmotné dary. Keď Magazín BBC News informoval o osemročnom americkom dievčatku, ktoré pravidelne dostávalo darčeky od vrán (farebné kúsky rozbitého skla, spinky, gombíky či dokonca šperky – pravdepodobne ako pozornosť za ich kŕmenie), vyzval čitateľov, aby poslali do redakcie ďalšie podobné skúsenosti. Reakcie na seba nenechali dlho čakať. Američanka Lynn Witte sa podelila o dych vyrážajúci zážitok: „Stala som sa adoptívnou mamou vranieho mláďatka, ktoré sa zranilo. Pomenovala som ho zo ‚srandy‘ Sheryl Crow. Starala som sa o ňu, kŕmila, pomáhala jej zotaviť sa a niekedy počas tohto procesu som sa do nej zamilovala pre jej krásnu a inteligentnú osobnosť. Počas jedného leta vyrástla a keď sa naučila lietať, začala mi nosiť darčeky! Prvý z nich mi odovzdala s roztiahnutými krídlami a sklonenou hlávkou – takto slávnostne mi odovzdala žltý penový hračkársky šíp. Cítila som sa poctená.“
O podobnom prípade informovala aj Edna King z nemeckého Pfaffingu: „Asi pred dvanástimi rokmi, keď som pestovala zeleninu v záhrade, začala ma navštevovať jedna veľká hlučná vrana. Dala som jej meno Jakob a nechávala jej kúsky chleba či mačacie jedlo. Jakob začal chodiť pravidelne. Vždy, keď som skončila s plienením, tak som zvykla vytrhnutú burinu roztrhať na kúsočky. Jedného dňa, keď som takto odstránila nejaké zlé listy z cukín, Jakob sa rozbehol oproti mne najviac, ako len mohol, dupol na tie listy a začal ich trhať zobákom, pričom hlučne krákal. Urobil tak aj s ďalšími listami, ktoré som vytiahla. Takto mi viackrát pomohol ako taký skartovač.“
Na vzájomnej interakcii ľudí s vranami plánoval americký vynálezca Joshua Klein postaviť svoju novinku: výmenný automat pre vrany. Mestský vzťah vrán s ľuďmi, z ktorého zväčša profitujú iba vrany (pričom však často „na oplátku“ spôsobujú nepríjemnosti), sa pokúsil dostať na novú úroveň tým, že vrany naučí zbierať odpadky či vyhodené elektronické súčiastky, za ktoré im automat mal vydávať oriešky a rôzne iné pochúťky… Krkavcovité však môžu byť nielen veľkorysé, nápomocné či užitočné, ale aj zábavné: svet pred štyrmi rokmi obletelo virálne video z Ruska, na ktorom sa vrana zabávala vskutku originálnym spôsobom: „snowboardovaním“ na streche, pričom ako improvizované náčinie poslúžilo viečko od zaváraniny.
Superinteligencia
Výnimočná inteligencia krkavcovitých v uplynulých rokoch viackrát šokovala vedecké tímy po celom svete. Tie ich považujú za najinteligentnejších vtákov, s veľkosťou mozgu v pomere k telu porovnateľnou s ľudoopmi či veľrybami. Niektorí vedci dokonca ich inteligenciu prirovnávajú k sedemročnému dieťaťu. Vysoká miera ich inteligencie sa často pripisuje pomerne dlhému rastu mláďat (vtáky rodu corvus dosahujú pohlavnú dospelosť v troch rokoch u samičiek, resp. v piatich rokoch u samčekov), ktorým sa tak počas tohto obdobia naskytá dostatok príležitostí na osvojenie mnohých zručností a schopností od rodičov či iných dospelých jedincov (v prípade kolektívnej výchovy). V skutočnosti je však vyššia miera kognitívnych schopností dôsledkom šťastnej konštelácie rozvinutého sociálneho života, veľkosti mozgu ako aj obdobia dospievania, pričom všetky tieto faktory zohrávajú dôležitú úlohu.
Aj keď inteligencia vrán a ich príbuzných sa dostala do centra záujmu zoológov skúmajúcich kognitívne funkcie zvierat iba v posledných rokoch, existujú aj staršie výskumy. Už v roku 1979 ruský tím vedcov (Krušinskij, Zorina, Daševkij) dokázal schopnosť príslušníkov čeľade corvidae zohľadňovať a rozoznávať rozmery objektov – boli schopné rozpoznať skutočnosť, že maškrta môže byť obsiahnutá iba v objemnejšom predmete s troma rozmermi (namiesto dvojdimenzionálneho), predčili dokonca aj mačky a psov. Vo všeobecnosti možno povedať, že mimoriadne kognitívne schopnosti vrán sa okrem nápaditých spôsobov získavania potravy demonštrujú aj brilantnou pamäťou, využívaním nástrojov a vysoko koordinovaným spoločenským správaním. Práve bohatý sociálny život vo veľkom spoločenstve sa ukazuje ako mimoriadne dôležitý predpoklad: potreba zapamätať si všetkých členov kŕdľa a ich pozícií v spoločenstve (ktoré sa neustále menia) spolu so zdieľanou zodpovednosťou za zháňanie obživy pre všetkých členov sa podieľajú na cibrení inteligencie a pamäte. Nečudo, že dodnes jediným druhom vtáka, ktorý prešiel testom spoznania vlastného obrazu v zrkadle, je príslušník rodiny corvidae – totiž aj nám dobre známa straka obyčajná.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2017)