White trash
Presadil sa na hip-hopovej scéne v čase, kedy v nej vládli silné rasové predsudky a dokázal radikálne rozšíriť svoju poslucháčsku základňu aj o regióny, ktoré dovtedy o tento žáner ani nezakopli. Zažil množstvo vzostupov i pádov, pričom v hudobnom priemysle zanechal nezmazateľnú stopu. A stále nekončí.
Narodil sa v St. Joseph (Missouri) 17. októbra 1972 ako Marshall Bruce Mathers III do problematickej rodiny. Jeho matka Deborah Nelson a otec Marshall Bruce Mathers, Jr. mali iba 14, resp. 18 rokov, keď sa dali dokopy, pričom matka v čase mimoriadne komplikovaného 73-hodinového pôrodu (na konci ktorého takmer skonala) mala iba 17 rokov. V ich rodine sa miesila anglická, škótska, nemecká, švajčiarska, luxemburská i poľská krv. Matka čoskoro opustila manžela pre jeho nevyspytateľné správanie a malý Marshall mal iba dva roky, keď ho vzala so sebou a odišla k matke. Neskôr s chlapcom často menila bydlisko, keď sa presúvala najmä medzi Missouri a Michiganom.
Komplikované detstvo
Rodinní príslušníci si na Eminema z jeho detských rokov spomínajú ako na bežného chlapca, avšak trochu osamelého. Ako tínedžer sa niekoľkokrát pokúsil obnoviť kontakt s biologickým otcom, všetky listy sa však vrátili nedoručené. Na pohode mu nepridala ani šikana v škole -De‘Angelo Bailey (Eminem ho niekoľkokrát spomínal aj vo svojich textoch) ho ako deväťročného tak zmlátil, že skončil s otrasom mozgu v nemocnici. Jednoduché to nemal ani v prevažne černošskej štvrti v Detroite – v jeho susedstve žili iba dve belošské domácnosti a viackrát bol terčom rasovo motivovaných incidentov. Svoje depresie často zaháňal zatvorený v detskej izbe. Bavili ho komiksy, k hudbe sa dostal, až keď mu strýko Ronnie, ktorý od neho nebol o veľa starší (nevlastný mladší brat jeho matky Debbie), priniesol prvú rapovú nahrávku zo soundtracku k filmu „Breakin‘“ (1984), v ktorej sa objavil aj raper Ice-T. Spoločne s Ronniem si našli spoločnú vášeň: hip-hop. Onedlho vstúpila do jeho života ďalšia osoba, ktorá zásadne ovplyvnila jeho životnú púť, keď v roku 1987 jeho matka prichýlila 13-ročnú Kimberley Ann Scott, ktorá utiekla od svojej rodiny. Vtedy ešte netušili, že sa obaja stanú aktérmi dlhoročného zložitého vzťahu. Medzitým Eminem menil školy ako ponožky. Keď sa ako-tak udomácnil v Lincoln School na detroitskom predmestí Warren, počítal jeho zoznam navštevovaných škôl už okolo dvadsať. Warren (s Detroitom spojený legendárnou cestou 8 Mile Road) nebol ani vtedy príliš priaznivým miestom na život – prevažne manuálne pracujúce obyvateľstvo sa tiesnilo v malých domčekoch a riešenia zložitej životnej situácie často hľadalo na dne pohárika.
Rodinné problémy
Komplikovaný vzťah mal aj s matkou. Sociálna pracovníčka zaznamenala matkinu povahu ako „hraničiacu s paranojou“. Každodenné hádky občas prerastali do fyzických incidentov, neskôr ju viackrát obvinil z užívania drog či liekov. Hoci ona tieto tvrdenia vždy odmietala, v roku 1996 jej pre podozrenie z domáceho násilia úrady vzali mladšieho syna Natea. Marshallovi sa veľa pozornosti nedostalo ani od matkiných partnerov a veľa mužských vzorov nenašiel ani v rodine (napríklad strýko strávil niekoľko rokov za vraždu, keď počas fyzickej potýčky smrteľne zranil brata svojej manželky). A tak v sedemnástich sa Marshall definitívne rozhodol opustiť školské lavice a zamestnáva sa v reštaurácii Gilbert‘s Lodge na odporúčanie svojho rapového parťáka Mikea „Manixa“ Rubyho. Tam, pri umývaní riadu a iných pomocných prácach za päť dolárov na hodinu, sníval o kariére rapera. V roku 1991 prichádza šok: jeho najlepší priateľ, strýko Ronnie, spáchal samovraždu. Jedinú útechu mu dávala len hip-hopová kultúra. V tej dobe svoje hudobné nápady už zachytával u Rubyho v pivnici, vtedy si hovoril Double M alebo M&M. Provizórne štúdio nazvali výstižne Basement Productions a z tohto pouličného „vydavateľstva“ vzišiel projekt Soul Intent, skupina, ktorej členom bol okrem Eminema aj jeden z jeho najlepších priateľov a neskorší kolega v kapele D12, Proof. Soul Intent ešte veľa vody nenamútil, stal sa však priestorom pre cizelovanie talentu. Eminem (neskorší pseudonym vznikol z fonetického prepisu predošlého M&M) odjakživa vyčnieval a talentom zatieňoval ostatných. Jeden z jeho vtedajších kolegov Jay Fields si spomína: „V tej dobe stačilo, keď sa dva riadky na konci rýmovali. Ale Marshall to dotiahol na úplne nový level, snažil sa dať dokopy toľko rýmujúcich slov do jedného riadku, koľko sa len dalo.“
Kým rešpekt medzi najbližšími parťákmi si získal veľmi rýchlo, vo vzťahu k širšej komunite to už bolo ťažšie a detroitská hip-hopová scéna vnímala bieleho neduživého chlapca prinajlepšom rozpačito. Musel si teda vyšliapať dlhú cestu naprieč lokálnymi hip-hopovými akciami, na ktorých vytrvalo navštevoval freestylové súboje. Obrovská dávka talentu a invencie, stelesnená vo vtipných a ironických verbálnych úderoch voči protivníkom na pódiu, sa však pozvoľna dostávala do centra pozornosti a čoskoro sa stal vyhľadávaným, rešpektovaným umelcom na detroitskej scéne. Keď ho raz v jednom z miestnych rádií začul freestylovať producent Marky Bass, okamžite ho oslovil: „Bol fenomenálny. Zanechal som všetko, čo som robil, a všetku energiu som venoval tomu chlapcovi.“ Vďaka nemu sa Eminem dostal k vydaniu prvej oficiálnej nahrávky „Infinite“ (1996). Album nevyšiel vo veľkom náklade a veľa vody nenamútil – nový objav síce vystrčil rožky a naznačil potenciál, nepodarilo sa mu však vymaniť z dobového klišé, albumu navyše chýbala koncepcia. V tom istom roku však vzniká skupina D12 (okrem Eminema v nej figurovali aj Proof, Kuniva, Kon Artis, Swift McVay a Bizarre).
Krátko pred vydaním „Infinite“ došlo k zásadným zmenám aj v osobnom živote Eminema – zasnúbil sa s Kimberley (chodili spolu ešte na strednej škole) a v tom istom roku dali život dcérke Hailie Jade (1995). V prvých mesiacoch sa ukázal ako obetavý otec, vedomý si svojej zodpovednosti. V reštaurácii ťahal mesiac nadčasy, s týždennou nádielkou 60 odrobených hodín. Jeho bývalý nadriadený Mike Mazur si spomína, že po počiatočných problémoch sa z neho stal vzorný zamestnanec: „Nechcel, aby jeho dcéra vyrastala ako on, žiť zo dňa na deň a presúvať sa každý týždeň.“ A bývalí kolegovia si ho pamätajú ako živého chlapíka, ktorý dobrú náladu na patričnej úrovni udržiaval improvizovanými rýmovačkami. Veľakrát sa ale posťažoval aj na problémy s partnerkou. Mazur: „Sťažoval si – tá suka mi vzala dcéru a nechce ma ku nej pustiť. Čo mám robiť, čo mám robiť…“ Turbulentnému vzťahu nepomohol ani jeho nútený odchod z reštaurácie v marci 1997, Eminem mal 24, dcérka niečo vyše roka. V tej dobe však už pomaličky začínalo svitať na lepšie časy…
Zrod Shadyho
Dramatické životné okolnosti, neutíchajúce rodinné problémy a existenčné ťažkosti sa stali, paradoxne, palivom pre Eminemovu kariéru. Pocity zlosti, nenávisti, frustrácie a zúfalstva sa postupne kumulovali v akomsi vnútornom rezervoári a tento mentálny absces časom transformoval novú osobnosť raperovej utrápenej duše. Jej vonkajšou umeleckou manifestáciou sa stala postavička Slima Shadyho, pripomínajúca komiksových zloduchov, ktorú si raper vytvoril, aby prostredníctvom nej vo svojich textoch ventiloval emócie. „Bum, to meno vo mne zarezonovalo. Hneď v momente, ako mi napadlo, som si začal predstavovať všetky tie slová, ktorá sa s ním rýmujú,“ spomína Eminem na moment zrodu ultranásilného alter ega. Fiktívna postavička mu otvorila nové obzory a umožnila adresovať témy, ktoré boli morálnou zvrátenosťou ďaleko za hranicami tolerovaného diskurzu. V textoch skloňuje vraždy, extrémne násilie, glorifikuje drog, znásilnenia. Starí priatelia z rapovej scény Eminema nespoznávali. Prvým koncipovaným počinom s jeho diabolskou vnútornou dvojičkou sa stalo EP Slim Shady (1997) v skromnom náklade 500 ks. Medzi desiatimi skladbami sa mihli aj tri, ktoré vyšli neskôr aj na dlhohrajke (pochmúrna „If I Had“, manifest nového alter ega Shadyho „Just Don‘t Give a Fuck“ a kontroverzná „Just The Two Of Us“, ktorá neskôr vyšla ako „97 Bonnie and Clyde“). Sadistické alter ego Slim Shady sa na EP definitívne púšťa z reťazí – nešetrí nikoho a všade navôkol pľuje jed. Extrémne násilným slovníkom a dovtedy nevídaným cynizmom zrkadlí ducha chorej doby, odráža všetku negativitu americkej spoločnosti a konvertuje ju do textov, ktoré prezentuje komickým piskľavým hláskom – práve táto konštelácia sa stala Shadyho neodmysliteľným trademarkom. Okrem komiksovo ladenej fikcie vo forme iskrivého storytellingu sa objavujú aj surové fakty zo života.
Nadšený Dr. Dre
Práve ho vyhodili z práce, prišiel o strechu nad hlavou, tiesnil sa v karavánovom príbytku s partnerkou, dcérkou i mamou Debbie a takto odchádza na freestylovú súťaž Rap Olympics do L.A. Už nemal veľa čo stratiť. A na akcii zažiaril. Obsadil druhé miesto, navyše v publiku nechýbal lovec talentov z Interscope Records. Ten pri pohľade na energického majstra slova okamžite spozornel, zohnal si kópiu Slim Shady EP, poslal ju šéfovi labelu Jimmymu Lovineovi a od neho putovala do rúk rapovej legendy Dr. Dreho, šéfa pobočky Aftermath Entertainment, zameranej na hip-hop. „Vo svojej dlhej kariére v hudobnom priemysle sa mi nikdy nestalo, aby ma niečo oslovilo na demo nahrávke alebo CD,“ spomína zakladajúci člen kultovej kapely N.W.A., „ale keď mi Jimmy prehral nahrávku, povedal som mu: Našiel som ho. Konečne.“ Napriek prvotným rozpakom okolia, ktorí akosi nevedeli prísť na chuť rapera s bielou farbou pleti, rozhodol sa dať mu šancu: „Seriem na to, pre mňa – za mňa, nech si hoci aj fialový… budem s tebou robiť.“ Osud má občas zmysel pre iróniu: Dre patril medzi Eminemových idolov a zrazu sa s ním mal stretnúť a pracovať po jeho boku. Bol preto aj patrične nervózny, nevedel, ako sa má k nemu správať: „Nechcel som sa mu príliš pchať do zadku… Som len obyčajný biely chlapec z Detroitu. Nikdy som nevidel žiadne hviezdy, už vôbec nie Dreho.“
Horor aj život
Album „Slim Shady LP“ (1999) sa stal okamžite senzáciou. Prvý singel „My Name Is“, plný ironických, vulgárnych narážok na rozličné celebrity vrátane prezidenta Clintona, sa zaradil medzi hity a zo dňa na deň priniesol vytúžený rešpekt, slávu i peniaze. Album vystrelil na prvú priečku v predajnosti, na Grammy Awards ho dokonca vyhlásili za najlepší rapový album. Nevídaný prerod undergroundového umelca na hudobnú hviezdu mal hlbšie spoločenské dôvody – koncept diabolského alter ega ako odpoveď na konformný bublinkový pop zarezonoval vo veľkej časti verejnosti, ktorá ho vnímala ako vítaný úder voči pokryteckej skazenej spoločnosti. Nekompromisne jej nastavil zrkadlo a spoznať sa v ňom mohli pracovníci vo vzdelávacej sfére, predstavitelia duchovnej obce či iných inštitúcií, považovaných za morálne autority. Poukazoval aj na pokrytectvo rodičov, ktorí zlyhania v oblasti (ne)výchovy svojich ratolestí, utiekajúcich sa k záškoláctvu i drogám, s obľubou zvaľujú na rockové hviezdy, televíziu či filmy. Eminem podobné postoje s úškrnom ironizuje, keď sa v skladbe „Role Model“ štylizuje do úlohy „vzoru“ pre mládež a podnecuje ich ku drogám a násiliu, zároveň ich vyzývajúc k absurdnostiam typu dobrovoľnej nákazy vírusom AIDS či bungee zoskoku zo stromu s priviazaným penisom, aby preexponoval satirický rozmer textu. Trafená hus vždy zagága: zástupy malomeštiackych moralizátorov okamžite začali dvíhať zadky z vyležaných gaučov…
Ani ďalšie skladby neboli jemnejšie. V „97 Bonnie and Clyde“ sa chystá zbaviť čerstvo zavraždeného tela svojej ženy, v „Guilty Conscience“ vo funkcii pomyselného „čerta“ (Dr. Dre hrá „anjela“) nabáda ľudí ku zločinom, v „My Fault“ vykresľuje príbeh dievčaťa, ktoré sa predávkuje psychedelickými hubami, v „Brain Damage“ zasa živo opisuje skutočnú udalosť, keď mu agresor v škole spôsobil ťažké zranenie hlavy. Na obviňovania z homofóbie, xenofóbie, nenávisti proti ženám či glorifikácie násilia mal jednoznačnú odpoveď: „Prečo ľudia nemôžu vnímať nahrávky jednoducho ako hororové filmy? Jediný rozdiel medzi mojimi skladbami a filmami je to, že moje texty nie sú na plátne.“
Nevynecháva však ani seriózne témy. V skladbe „Rock Bottom“, ktorú napísal, keď ho vyhodili z práce v kuchyni iba pár dní pred Vianocami (a dcérinými narodeninami), vyjadruje pocity zlomeného otca. V „If I Had“ sa zasa priznáva, že je už unavený zo stereotypu byť predstaviteľom „bieleho odpadu“ („I am tired of being white trash, broken, always poor…“) Aj tento aspekt, keď zabŕdal do najintímnejších sfér, sa výrazne podieľal na jeho prenikavom úspechu. Na rozdiel od gangsterského klišé, ktoré dovtedy dominovalo v hip-hopovej subkultúre a na piedestál kládlo agresívne sebapresadzovanie, sa totiž v jeho depresívnych textoch zhliadali masy ľudí.
Úspech mu zmenil život. Hitparády vzal útokom, prestížne ceny pribúdali, absolvoval aj prvé veľké turné. Aby zvládol toto obdobie, počas ktorého zaznamenal extrémny posun v životnom štandarde, začal si pomáhať alkoholom. Okrem stresu však pribudli aj pozitíva. Predovšetkým odpadli existenciálne ťažkosti: „Posledné Vianoce sme mali toľko posraných darčekov pod stromčekom… Moja dcéra sa nenarodila s veľkou lyžicou, ale teraz ju dostala. Nemôžem sa zastaviť v jej rozmaznávaní.“ A odvrátená strana mince: „Život je zrazu iný. Nechcem sa mať oveľa lepšie, lebo nebudem mať o čom rapovať,“ hovoril so smiechom v rozhovore na MTV v roku 1999. Vskutku, niečo pravdy na tom bolo. Ale ako sa neskôr ukázalo, aj život megahviezdy ponúkal dostatok tém.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2017)