Už temer štyridsať rokov patrí k najúspešnejším a najlepšie zarábajúcim americkým spisovateľom. Keď sa povie Stephen King, jedným dychom zároveň vyslovíme: „Kráľ hororu“. Je bohatý (dodajme, že veľmi bohatý), úspešný a slávny. A predsa jeho curriculum vitae neevokuje prechádzku májovým sadom. Spisovateľské remeslo je tým „najsamotárskejším“ povolaním na svete. A tak ako každá bankovka má svoju averznú a reverznú stranu, aj súkromný život Stephena Kinga občas nemal ďaleko k hororom, ktoré s takou vervou a láskou píše.
Kingovi skrátka tie milióny nespadli k nohám ako povedzme jeho rodáčke Paris Hilton, na ktorú sadne každý vtip o blondínkach. Málokto z jeho fanúšikov asi tušil, že v časoch, keď písal svoje najslávnejšie romány (Svedectvo, Mŕtva zóna, Misery, To), mu jeho závislosť na drogách a alkohole robila výdatnú protekciu u Zubatej. Možno je to tak, že človek doskočí tým vyššie, čím silnejší plameň mu blčí pod zadkom. Takže si držte klobúky: v lunaparku už na nás požmurkáva Zámok hrôzy. A počas tej jazdy to s nami bude poriadne hádzať.
Čiernobiele detstvo
„Moje detstvo je zahmlená krajina, v ktorej sa občasné spomienky objavujú ako stromy s dlhočiznými a spletitými konármi… stromy, čo vyzerajú, že vás túžia schmatnúť a zožrať.“ Nie, neznamená to, že by Stephen vyrastal v rodinke podvyživených kanibalov, ale nebolo to ani posedenie v cukrárni na Deň detí. Narodil sa 21. septembra 1947 v Portlande (štát Maine, USA), v rodine, ktorej chýbala mužská ruka. Otec, Donald King, bol podomový predavač vysávačov, no najmä sukničkár a násoska. Keď mal jeho syn dva roky, po hádke s manželkou Nellie zahlásil, že si ide kúpiť cigarety a ten nákup mu trvá dodnes. Matka sa s malým Stephenom a jeho o dva roky starším, adoptovaným bratom Daveom pretĺkala životom, ako to len šlo – a ono to dosť často šlo najmä z kopca. Sťahovala sa za pracovnými príležitosťami, ale peňazí bolo stále málo, keďže manžel nielenže neprispieval do rodinného rozpočtu, ale ako bonus zanechal fúru dlhov. Stephenove spomienky zahmlieva aj fakt, že sa musel pozerať na svet cez mimoriadne silné dioptrie a okrem toho ho navštevovali choroby od výmyslu sveta. Keď to v skutočnom svete veľmi nefunguje, chlapčenská fantázia rada zvykne chodiť na špacírku do vymyslených svetov. Pre neho to boli návštevy kina a čítanie komiksov. Pokiaľ ide o žáner, v tom mal vždy jasno. Keď na striebornom plátne uvidel čiernobiele hororové ikony, Belu Lugusiho v legendárnom Draculovi a Borisa Karloffa ako známe monštrum menom Frankenstein, našiel v nich svojich doživotných pokrvných príbuzných. Budúci kráľ hororu pochopil veľmi skoro dve dôležité veci: že chce písať a zároveň za to inkasovať peniaze. Už na základnej škole pod vplyvom snímky Jama a kyvadlo zosmolil „literárny prepis“ tohto filmu („Čím som, samozrejme, porušil všetky autorské práva, aké kedy existovali.“) a cyklostylom rozmnožené osemstranové dielko predával spolužiakom za 30 centov. Kým mu to razantne nezatrhla riaditeľka školy. S podnikavým bratom Daveom v tom čase takisto vydávali podomácky „vyrobené“ noviny, kam Stephen prispieval recenziami na televízne programy. A stále sníval sen o dráhe hororového spisovateľa, hoci mu riaditeľka školy (ktorá včas odhalila jeho mimoriadnu inteligenciu) dohovárala, že má isto na viac, než písať nejaké „pokútne hororové sprostosti“.
Ľudia sú prasce
Pravidelnejšie začal písať na strednej škole a svoje práce posielal rôznym redakciám orientovaným na fantastiku a príbuzné žánre. A keď to nefungovalo, občas aj do časopisov pre pánov, ktorým Kingov strýko hovorieval „kozaté časáky“. Zamietavé odpovede si začal pripichovať na klinec (ako sa to kedysi v obchodoch robilo s pokladničnými blokmi) a po čase z nich mal menší mrakodrap. Okrem toho chodil po škole zarábať, kde sa dalo, aby pomohol matke zaplátať diery v rozpočte a zároveň si čosi odložil na vysokoškolské štúdium. Niektoré z brigád zaváňali otročinou, ale pre nádejného spisovateľa to bol zároveň cenný „materiál“ pre budúce knihy. Keď po nociach makal v práčovni, v ktorej sa prala bielizeň a zasvinené obrusy miestneho hotela, s obľubou vraj púšťal do éteru hrdelné výkriky: „Prečo sú ľudia také prasce?“ Neskôr si svoju zlosť vybíjal rozumnejšie: napísal poviedku o práčovni, v ktorej jeden z mangľov posadne zlý duch, a ten začne vraždiť – a zarobil za ňu viac, než keby zbavoval obrusy škvŕn ďalších sedem rokov. Ale tie časy boli zatiaľ v nedohľadne. Keď si pre zmenu privyrábal v textilnej fabrike, vypočul si rozprávanie brigádnika, ktorý sa dal za príplatok najať do čaty čistiacej cez víkendy suterénne priestory fabriky, kam ľudská noha nevkročila možno polstoročie. Ten chalan šokovanému Stephenovi prezradil o. i. aj toto: „Mal si tam byť, človeče, to bolo fakt husté! Behali tam potkany veľké ako mačky, ty kokos. A niektoré kusy, fakt si nevymýšľam, boli, ty kokos, veľké ako psy!“ Aj na toto rozprávanie si Stephen spomenul, keď sa už písaním živil. A za poviedku Nočná zmena (v ktorej príde aj na tie potkany, ty kokos, veľké ako psy) utŕžil honorár, ktorý mu v začiatkoch jeho dráhy na pár dní prepožičal pocit, že je naozaj bohatý… Po maturite (v roku 1966) pokračoval na Mainskej univerzite v Orone, ktorá mu okrem diplomu bakalára anglického jazyka sprostredkovala jedno veľmi dôležité stretnutie: s jeho budúcou ženou Tabithou. „Vydržali sme to, resp. ona to vydržala so mnou fakt dlho, veď za nejaký čas to už bude polstoročie spoločného života. A nebyť Tabithy, možno by ma nikdy nezdobila nálepka kráľa hororu. Párkrát v živote som totiž stúpil do tej mazľavej hnedej hmoty a jedine jej sa nehnusilo ma z tých sračiek ťahať von.“
Prst osudu
A mimochodom, bola to práve Tabitha, ktorá vytiahla z odpadkového koša skrkvané úvodné stránky prvého Stephenovho románu Carrie (Carrie, 1973). Románu, ktorý mal svojho autora onedlho vystreliť na čelo svetovej ligy. Mladomanželia vtedy žili z mizerných učiteľských platov. Tabitha si privyrábala ako servírka v „mekáči“ a Stephen si cez prázdniny odskakoval do nenávidenej práčovne. Tri roky po svadbe bolo na ceste už tretie dieťa a keď manželia uvideli v schránke obálku, v ktorej sa celkom určite skrývala zákerná zloženka, pre istotu ju pár dní neotvárali. Bývali v malom prenajatom byte a Stephen písaval väčšinou po nociach, posmeľovaný jedine plechovkami piva a svojou ženou. Tá vraj nikdy nepochybovala o manželovom talente, hoci redaktori vo vydavateľstvách si ten talent nie a nie všimnúť. Raz si Stephen prečítal v novinách krátku správu o fenoméne tzv. telekinézy (pohybovanie predmetmi mentálnou energiou), ktorou vraj občas disponujú adolescentné dievčatá v čase okolo prvej menštruácie. V ten istý deň sa mu v hlave vynorila spomienka na jednu brigádu, kde musel zoškrabúvať plesnivé škvrny zo stien v dievčenských sprchách („obzeral som sa tam so záujmom moslimského mladíka“) a spomenul si na zvláštne pocity, ktoré ním vtedy lomcovali. Tie dve informácie sa náhle zliali dohromady a Stephen mal prvých pár riadkov budúceho románu. Ak ste ho čítali, alebo videli aspoň jednu z filmových adaptácií, viete, že sa začína v dievčenských sprchách, kde dievča Carrie dostane svoj prvý menzes. Ale keďže ju vychováva despotická bigotná matka a intímne záležitosti sú u nich doma tabu, dievča netuší, prečo sa z nej z ničoho nič valí krv. Carrie je nepríťažlivá a trochu čudácka, ideálny terč nenávisti a posmeškov od ostatných spolužiačok – a tie si jej chúlostivú situáciu v sprchách patrične vychutnajú. Carrie trpí v škole i doma, ale nikto, vrátane jej samej, netuší, že v nej drieme záhadná mentálna sila, ktorá v závere románu uvedie do pohybu hotové inferno.
Stephen ten román začal písať v roku 1972. Lenže zakrátko zistil, že si k téme a dokonca ani k hlavnej hrdinke akosi nevie nájsť „vzťah“, a tak začaté dielo naštvane šmaril do koša. Vtedy ako deus ex machina zasiahla ruka jasnozrivej Tabithy. „Čo blázniš, veď je to výborné, musíš to dopísať, nech viem, ako to skončí!“ vyhlásila vraj vtedy tónom, ktorý nepripúšťal nijakú diskusiu. Jej manžel teda román poslušne vysedel a vydrel do konca. A úsilie mu prinieslo viac, než len tie povestné ruže. Vydavateľstvo Doubleday v tom príbehu „zaňuchalo“ predajný potenciál. Najprv začínajúcemu autorovi zálohu 2.500 dolárov. Ale ozajstné terno ešte len malo prísť. Keď istý Bill Thompson zavolal Kingovi, že vydavateľstvo Signet Book kúpilo práva na brožované vydanie Carrie za 400.000 dolárov, z čoho polovica patrí autorovi, Stephen mal problém, aby od šťastia neprehltol slúchadlo. Zrazu pred sebou uvidel svoju budúcnosť. Už nijaké vyučovanie za pár šušňov v nejakom Zapadákove, už nijaké hrdlačenie v práčovni a strach z otvárania obálok so zloženkami. Keď tú správu rozochveným hlasom oznámil Tabithe, tá sa nemenej vzrušeným hlasom opýtala, či si myslí, že by si trúfol zostať spisovateľom na voľnej nohe. No… vzhľadom na to, že ho čakala cesta do banky, kde sa mu na účte práve objavil temer tridsaťnásobok ročného učiteľského platu, sebaisto odpovedal, že áno. Manželia si padli do náručia a rozplakali sa.
O babke kanibalke
Stephenovi práve začal nový život. Prvému románu sa darilo rovnako na kníhkupeckých pultoch ako v recenziách. Ba čo viac, krátko po vydaní siahol po knižke renomovaný režisér Brian de Palma a nakrútil podľa nej film, ktorý sa stal okamžite trhákom. Krátko po Carrie nasledoval román, v ktorom chcel Stephen vzdať poctu autorovi slávneho Draculu, Bramovi Stokerovi. Upírsky príbeh Prekliatie Salemu (Salem´s Lot, 1975) a vzápätí tretí zárez na spisovateľskú pažbu – román Osvietení (The Shining, 1977) spôsobili na knižnom trhu doslova zemetrasenie. Od vydania Carrie neuplynulo ani päť rokov a ktorýsi novinár už neváhal vytiahnuť na mladého autora ten najväčší kompliment: „Horor má nového kráľa. Je to nomen-omen. Stephen King je totiž naozaj Kráľ! Ak nepatríte k fanúšikom tohto žánru, možno si poviete: No, je tam toho… Romány o upíroch, duchoch a strašidelných hoteloch, to sú predsa písačky pre retardovaných čitateľov z pera nemenej retardovaných spisovateľov. V prípade Kinga je však všetko inak. Napriek slovíčku horor, ktoré vo väčšine populácie asociuje prihlúple báchorky o tackajúcich sa zombíkoch či maniakoch s motorovou pílou, naháňajúcich prsnaté devy, pri mene King máme vždy do činenia s VEĽKOU literatúrou. Niežeby sa vyhýbal klasickým hororovým rekvizitám. Aj uňho sa, najmä v prvých dvoch dekádach tvorby, zjavujú najmä klasické postavy hororového Panteónu: upíri (Prekliatie Salemu), vlkolaci (Obdobie vlkolaka, To…), zombíci (Mobil), duchovia (Osvietení, Lisey a jej príbeh…), navrátilci zo záhrobia (Cyntorín* domácich zvieratiek, Niekedy sa vracajú…), ľudia s paranormálnymi schopnosťami (Carrie, Podpaľačka, Mŕtva zóna…) či nepriateľskí mimozemšťania (Tommyknockers, Hmla…). Lenže King je rovnako presvedčivý – či dokonca ešte presvedčivejší – keď píše o démonoch, ktorých nosíme v sebe, driemajúcich v trinástych komnatách nášho ega. A najmä je tu jeho spisovateľské umenie. Ten „grif“, vďaka ktorému dokáže s čitateľom nadväzovať kontakt, takpovediac až intímny. Bezprostredný. A čo je na tom úplne fascinujúce – ten kontakt spoľahlivo nadväzuje rovnako tak s univerzitnými profesormi, ako s ľuďmi, čo ledva skončili základku. Sám King na túto tému hovorí: „Aj taký obyčajný príbeh, akým je trebárs rozprávka o Perníkovej chalúpke a Janíčkovi a Marienke sa dá vyrozprávať rôznymi spôsobmi. Dá sa ohlodať úplne na kosť. Ak povieme, že dve neplnoleté deti sa stratili v lese a narazili na perníkovú chalúpku, obývanú starou babou, ktorá, bohužiaľ, naplno fičí v kanibalizme, nevynecháme nič podstatné. Ale ten príbeh v nás sotva čosi zanechá. Asi ťažko nás dojme či rozochveje. Nedozvieme sa nič bližšie o tých deťoch, o ich strachu, ani o sile súrodeneckej lásky. Neprežijeme ich hrôzu zoči-voči pažeráku ohnivej pece a takisto nám unikne posolstvo, že ZLO asi nemožno poraziť hrubou silou, ale iba dôvtipom“.
King až podozrivo ľahko sype z rukáva všetky suroviny a ingrediencie, z ktorých vznikajú literárne lahôdky. Okrem toho, že je vynikajúci rozprávač, dokáže každej, hoci aj epizódnej postave, vdýchnuť život. Stačí mu na to niekedy pár riadkov a zrazu máme pocit, že toho človeka dôverne poznáme a je nám ľúto, keď sa o pár stránok ďalej z príbehu nadobro vytratí. A potom sú tu aj ďalšie literárne finty, ktoré dokážu vyťahovať z klobúka len skutoční majstri: vnútorné monológy, prepracovaná psychológia postáv, živé a farbisté opisy, hmatateľná atmosféra. A takisto živý jazyk, vďaka ktorému máte pocit, že sa k vám neprihovárajú písmenká, ale ľudia z mäsa a kostí. Pre Kinga je v neposlednom rade charakteristická aj prepracovaná kompozícia príbehov s mnohými odbočkami, flashbackmi, častým striedaním rozprávačských uhlov a techník. A predsa sa mu napokon každý príbeh spojí do celistvého a zároveň pestrofarebného artefaktu ako nejaký ohromný perzský koberec spod rúk tkáča ovládajúceho prastaré tajomstvá majstrov tkáčskeho cechu. Jeho knihy sú zväčša riadne vypasení mackovia – a niektorí kritici mu túto jeho „ukecanosť“ vyčítajú. Jeden z nich utrúsil, že Kingov textový procesor občas trpí hnačkou, na čo King zasmečoval: „Moja hlava je počas písania natlakovaná až na prasknutie a ja to chcem všetko zo seba dostať von – ako keď sa dav ľudí snaží predrať cez otáčacie dvere. Môžu ísť len po jednom a ja sa takisto pri každej postave, pri každom poryve jej mysle na chvíľu musím pristaviť. Keby som to neurobil, mal by som pocit, že pred čitateľom čosi tajím.“ Práve preto, že nechce písať na kosť ohlodané rozprávky o babkách kanibalkách, ale plnokrvné príbehy, ktoré napriek rekvizitám „poklesnutých“ žánrov hovoria v prvom rade o reálnych ľuďoch dneška, o ich frustráciách, vnútorných démonoch a obavách, o chladnom a odcudzenom svete modernej doby, ktorá napriek „zbližujúcim vynálezom“ (informačné technológie, mobilná komunikácia) nespája, ale naopak, stavia medzi nás sklené steny.
Zámok v ktorom straší
Mašina sa rozbehla. 80. a 90. roky minulého storočia možno nazvať Kingovým hviezdnym obdobím. Žáner hororu mal kráľa, ktorý jeho mútne vody okysličil úžasnou invenciou a zároveň ho rehabilitoval v očiach arbitrov vkusu. Zrazu sa ani literárni snobi nemuseli hanbiť otvoriť si niekde v metre či kaviarni hororovú knihu – pokiaľ ju teda zdobilo Kingovo meno. Naopak, začalo to patriť k bontónu. Po každej knihe začali naťahovať nenásytné laby aj filmári, hoci výsledky bývali občas rozpačité. Členitosť a viacvrstvovosť jeho príbehov sa na plátne zvyčajne scvrkla do pomerne lineárneho „prepisu“ deja, a to potom pripomína – no, práve onen spomínaný na kosť ohlodaný príbeh o Janíčkovi a Marienke. Byť označovaný za hororovú svetovú jednotku, brať za knihy miliónové honoráre (a ďalšie za autorské práva na filmové či televízne adaptácie, audioknihy a pod.) a bývať v strašidelne štylizovanom zámočku s dvadsiatimi štyrmi izbami, obrovskou záhradou s obrovským bazénom… to neznie najhoršie, čo poviete… Povedzme si však niečo o odvrátenej stránke tohto života, napohľad pripomínajúceho hollywoodsky film, v ktorom, počas úvodných titulkov vidíme nehorázne nohatú roštenku, ako si vykračuje k bazénu s cigaretou v ruke a pýta sa svojho chlpatého macíka na ležadle, či si dá Scottish Heart, alebo radšej Bombay Punch. King je pracovitý, až to bolí, je čosi ako robot na písmenká. Na margo svojej pracovitosti, hraničiacej s posadnutosťou povedal: „Raz sa ma jeden novinár pýtal, či je pravda, že píšem každý deň v roku, vrátane Vianoc a svojich narodenín, no a ja som nechcel vyzerať ako nejaký suchársky workoholik, a tak som ho ubezpečil, že počas Vianoc, Dňa nezávislosti a svojich narodiek si, samozrejme, dávam pauzu. Ale klamal som, pochopiteľne, pretože ak chcete mašinu udržať v prevádzkovom tempe, musíte písať v jednom kuse, sviatky-nesviatky. A okrem toho, písať počas narodením mi fakt nerobí problém, pretože ja ten deň nemám dvakrát v láske. Akurát si vždy uvedomím, že som zasa o čosi starší a hlúpejší…“ A jeho pracovný deň? Najlepšie sa mu vraj píše ráno, takže celé dopoludnie patrí písaniu. Potom obed, hodinový šlofík, vybavovanie korešpondencie, rozhovory s literárnym agentom či zástupcami vydavateľstiev alebo ľuďmi z médií, večer pizza a nejaký ten baseball v telke a potom zasa práca, približne do polnoci. Z tohto stereotypu ho zvyknú vytrhnúť iba podpisové a „čítačkové“ turné po svete, ktorým sa hovorí „leštenie vlastnej značky“. A občas koncerty s kapelou Rock Bottom Remainders, zložená zo spisovateľov (hral v nej napríklad aj u nás známy a prekladaný Robert Fulghum). Ak si na sociálnych sieťach pozriete zopár videí, uvidíte na nich spievať a hrať na gitaru staré rock´n´rollové šlágre aj samotného Kinga. A napriek intonačnej neistote mu to nejde až tak zle. Samozrejme, tá kapela vznikla z recesie a z lásky k rock´n´rollu, nie ako seriózne hudobné teleso, ale keďže je zložená z hviezd (hoci na poli literatúry), o vypredané sály a kluby nemá núdzu. Udržiavať spisovateľskú mašinu v chode možno okrem samotného písania aj všeličím iným. Aj Stephen je len človek a palivom pre jeho motorček sa pomaly ale isto stával alkohol a kokaín. „Už keď som v polovici 70. rokov písal román Osvietení o strašidelnom hoteli a o spisovateľovi, ktorý opakovane padá do pazúrov alkoholizmu, zrejme mi ten text diktovalo moje podvedomie, tušiac, že sám začínam mať problémy s pitím. Lenže také čosi si alkoholik nikdy nahlas neprizná. A je pomerne prekvapený, keď mu niekto dohovára: Hej, chlapče, mal by si sa s tým chľastom trochu krotiť. Lenže povedať závislému človeku, aby svoje pitie držal pod kontrolou, je to isté, ako poradiť chlapíkovi s najstrašnejšou hnačkou na svete, aby držal pod kontrolou svoje sranie. Počas posledných piatich rokov mojej alkoholickej éry moje večery končievali tým istým rituálom: vylial som všetky pivá, ktoré mi zostali v chladničke do umývadla. Keby som to neurobil, volali by ma, keď som už ležal v posteli, kým by som nevstal a neotvoril si ďalšie. A ďalšie. A ešte jedno.“
Útek z horiaceho domu
Na prelome 80. a 90. rokov napísal King (nielen podľa výsledkov čitateľských ankiet) svoje najlepšie diela. Napríklad rozsiahly, viac ako tisícstránkový román To, o neznámej, démonickej sile, terorizujúcej v pravidelných intervaloch jedno mestečko a skupinu detí v ňom (It, 1986). Hoci – ako to už býva u Kinga zvykom – tou neznámou silou nemusí byť nijaká nadprirodzená entita, ale možno je to len metafora pre obyčajný „človečí“ strach zo života ako takého. Veľkého úspechu sa dočkal aj príbeh spisovateľa uväzneného jeho psychopatickou obdivovateľkou (Misery, 1987) či román Nevyhnutné veci o majiteľovi zvláštneho obchodu, kde si človek môže „kúpiť“ presne to, čo ho urobí šťastným, za predpokladu, že najprv urobí nešťastným kohosi zo svojho okolia (Needfull Things, 1991). O rok neskôr napísal jednu z prvých kníh, ktorá má k hororu dosť ďaleko. Psychologická dráma o relativite slovíčka „zločin“ nazvaná Dolores Clainborn potvrdila starú známu pravdu: dobrú či zlú literatúru nerobí žáner, ale autor. Lenže pre autora to neboli len roky najväčšej slávy, ale i postupného osobnostného klesania na dno. „Kedysi v roku 1985 mi už nestačilo poháňať spisovateľskú mašinku hektolitrami piva. Zatiahol som do toho aj drogy.“ A začali sa preteky s diablom. Hlava spočiatku fungovala zázračne. Nápady v nej vybuchovali ako ohňostroje, ruky to nestačili všetko zapisovať a premieňať na literatúru. Ale on to všetko – v občasných zábleskoch jasnej mysle – videl ako rozštiepenie osobnosti. Zrazu vedľa seba nažívali dvaja Kingovia: jeden stroj na písmenká a úspešný spisovateľ, druhý narkoman, meniaci sa na trosku. Keď v roku 1989 vyšiel román Temná polovica (Dark Half), málokto z čitateľov tušil, že spracovaná téma „rozdvojenia“ je vlastným autorovým chorobopisom. Keď už to vyzeralo veľmi zle, opäť zasiahol anjel strážny v podobe manželky Tabithy. „Začala tým, že vysypala na koberec vrece plné odpadkov z mojej pracovne: plechovky od piva, ohorky z cigariet, kokaín v jednogramových fľaštičkách a kokaín v plastových vrecúškach, šnupacie lyžičky na kokaín, obalené hlienom a krvou, diazepam, xanax, fľašky od kvapiek proti kašľu značky Robitussin a NyQuil, dokonca i fľašky od ústnej vody. Asi rok predtým, než si všimla, ako rýchlo sa z kúpeľne strácajú fľašky z ústnou vodou Listerine, sa ma opýtala, či tie šťanky pijem. Reagoval som na to nejakou urazenou poznámkou. Pretože som to ani nerobil. Pil som totiž miesto toho ústnu vodu Scope. Chutila totiž lepšie, mala mätovú príchuť.“ Tabitha videla, že jej muž si dobrovoľne kope vlastný hrob a dala mu ultimátum. Buď s tým niečo urobí, alebo pôjde z domu. „Snažil som sa vyjednávať. Pretože to je presne to, čo feťáci robia. Nakoniec som dostal štrnásť dní na rozmyslenie. V spätnom pohľade to sumarizuje pomätenosť toho môjho obdobia. Na streche horiaceho domu stojí chlapík. Priletí vrtuľník, zastaví sa nad ním, spustí k nemu povrazový rebrík. ,Vylez rýchlo hore´, zakričí naň ktosi. A chlapík na streche toho horiaceho domu odpovie: ,Dajte mi štrnásť dní na rozmyslenie!´“
Peter Uličný
foto archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2015)