Filipínsky postrach
Manananggal patrí k najhrôzostrašnejším predstaviteľom ríše upírov, ktorá sa zakorenila hlboko do archetypálnych predstáv množstva národov po celom svete. Upírie mýty sa najvypuklejšie prejavili v kultúrach a bájosloví krajín východnej Európy (Balkánu obzvlášť), ale svoju verziu krvilačných prízrakov, čo útočia zásadne pod rúškom noci, majú aj krajiny na opačnej strane zemegule.
Obyvatelia juhovýchodnej Ázie prišli s vlastnými predstavami o kreatúrach, ktoré pre svoj večný, neukojiteľný hlad po krvi prepadávajú nič netušiace obete za najtmavších nocí. Príbehy o nich zachytávajú staré malajské, indonézske, ale najmä filipínske písomné pramene. Najrozličnejšie verzie desivých príbehov sa tiež predávajú verbálne z generácie na generáciu už celé stáročia. Práve z filipínskeho visajanského regiónu pochádza jeden z najbeštiálnejších zástupcov týchto krutých narušiteľov ľudského spánku, Manananggal. Jeho meno pochádza z tagalčiny (jeden z najrozšírenejších miestnych jazykov) a dalo by sa preložiť ako „ten, ktorý sa rozdeľuje / má schopnosť sa rozdeliť“. Popri rôznych iných vlastnostiach totiž Manananggal disponuje schopnosťou dočasne rozdeliť svoje telo na dve časti.
Odpudivý zjav
Najčastejšie býva znázorňovaný ako ohyzdná príšera nešpecifikovaného pohlavia s netopierími krídlami a ľudským telom, avšak značne spotvoreným: odpudivé, hrozivo gániace veľké oči, zasadené do zvráskavenej bledej tváre, vzbudzujú okamžitý des. Nevľúdnemu vzhľadu pridávajú aj rozstrapatené vlasy, spomedzi ktorých môžu vytŕčať aj rohy. V otvorenej papuli, pripravenej na útok, sa skvejú veľké ostré očné zuby ako aj extrémne dlhý jazyk, ktorým bez problémov dokáže preniknúť do ľudských útrob. Končatiny má vyzbrojené dlhými pazúrmi, namiesto nôh si však často musí vystačiť s akýmisi neforemnými kýptikmi.
Postrach tehotných žien
V odľahlých regiónoch Filipín sa traduje, že príchod Manananggala vždy signalizuje vtáčik, ktorého miestni nenazvú inak ako tik-tik. Ten svoje meno získal podľa zvukov, ktoré vydáva. Čím viac sa jeho tikanie vzďaľuje, tým bližšie sa vraj krvilačný prízrak nachádza. Veľké netopierie krídla mu umožňujú nenápadné presúvanie pod závojom noci pri hľadaní svojich obetí. Najčastejšie pristáva na strechách domov, kde potichučky striehne na vhodnú chvíľu. Keď už všetci spia, vydáva sa na lov. Vniká do ľudských obydlí, vyhliadnutým obetiam vyciciava krv a iné telesné tekutiny, rád si tiež pochutná na ľudských orgánoch, predovšetkým na srdci a pečeni. Za najväčšiu lahôdku však považuje ešte nenarodené deti, preto sa ho desia predovšetkým tehotné ženy a ich rodinní príslušníci. Pomocou dlhočizného jazyka sa dokáže zmocniť samotného embrya, ktoré neľútostne zabíja ako zdroj životnej energie.
Ako sa brániť
Pred útokom sa Manananggal zbavuje svojej dolnej časti tela, čím sa stáva zraniteľnejším. Práve táto chvíľa poskytuje ľuďom najlepšiu možnosť na zničenie ohavy – pokiaľ oddelenú dolnú časť tela posypú soľou, popolom alebo pomažú cesnakom, zabránia jej v opätovnom spojení. Následkom toho po rozvidnení nenávratne mizne. Okrem týchto ingrediencií sa vraj Manananggalovia veľkým oblúkom vyhýbajú dýke, octu a rôznym druhom korenia. Veľký rešpekt majú tiež pred chvostom raje, najlepšie spleteným do tradičného biču, ktorý miestni nazývajú Buntot Pagi. Soľ a cesnak vraj pôsobia aj preventívne, čiže pokiaľ sa chcete vyhnúť podobnej neželanej návšteve, najlepšie spravíte, ak si po dome rozsypete soľ.
Tomáš Bóka
ilustrácia Michal Šumichrast
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2015)