Medúzy (Scyphozoe) patria medzi najstarších a najjedinečnejších tvorov našej planéty. A s najväčšou pravdepodobnosťou aj medzi jej najnebezpečnejších obyvateľov. Veď len medúza štvorhranná (Chironex fleckeri), ktorá sa všeobecne považuje za najjedovatejšieho živočícha na svete, pripraví každoročne o život päťkrát viac ľudí ako žralok ľudožravý.
Odhaduje sa, že jed medúzy štvorhrannej rok čo rok zabije na austrálskych plážach viac ako šesťdesiat ľudí. A pritom sa svet o jej existencii dozvedel len v roku 1956. Pomenovali ju podľa štvorhranného tvaru jej zvona, známejšia je však pod nevedeckým názvom „morská osa“. Každú zimu tisíce týchto nádherných, no smrteľne jedovatých živočíchov priplávajú do plytkých vôd severovýchodnej Austrálie. A hoci dosahujú veľkosť približne futbalovej lopty (jej zvon meria zvyčajne cca 25 cm), vo vode ich prakticky nepostrehnete – telo obávaného morského zabijaka je takmer úplne priesvitné. Najväčšou hrozbou pre človeka plávajúceho v mori bývajú vražedné tektakuly morskej osy. Tenké, lepkavé chápadlá pokryté miliónmi pŕhlivých buniek, dlhých až desať metrov, obsahujú nebezpečný kardiotoxický jed, ktorý sa v súčasnosti považuje za najsilnejší zo všetkých známych živočíšnych jedov. Toxíny medúz uvoľňujú histamín, a ten podobne ako pri alergickej reakcii spôsobí sčervenanie zasiahnutého miesta, neznesiteľné pálenie, príšernú bolesť, následne kŕče, zvracanie, bezvedomie a v poslednom štádiu zlyhanie srdca. Neraz sa postihnutý začne topiť už len z preľaknutia. Bolesť pri zasiahnutí jedom je totiž taká silná, že mnohé obete sa domnievali, že na ne zaútočil žralok. Samotné „uštipnutie“ medúzy môže človeka usmrtiť do tridsiatich sekúnd! Ak je dávka jedu menšia, môže sa ranený trápiť v príšerných bolestiach aj dve hodiny, ak mu včas neposkytnú lekársku pomoc. Práve preto sa v období príchodu medúz pláže v severovýchodnej Austrálii každý rok uzatvárajú. Podobné sezónne zákazy kúpania platia aj pri pobrežiach Severnej Ameriky, kde sa vyskytuje menej jedovatý, ale dostatočne nebezpečný druh Dactylometra. Pre človeka predstavujú pomerne veľkú hrozbu aj viaceré medúzy pri pobrežiach Japonska a Filipín.
Niektoré druhy majú pŕhlivé bunky aj na povrchu tela, nielen na chápadlách. Platí to napríklad pre inú smrteľne jedovatú austrálsku medúzu. Malá „irukandji“, nie väčšia ako vlašský orech, má každoročne na svedomí niekoľko ľudských životov a stovky závažných poranení. Celý povrch jej priehľadného tela pokrývajú pŕhlivé bunky. Z nich pri najmenšom podráždení vystreľuje miniatúrne jedovaté háčiky, ktoré sa zaryjú do tela plavca. Otrava sa zvyčajne rozvinie v priebehu polhodiny. Sprevádzajú ju obrovské bolesti, vysoký krvný tlak, zvracanie. V austrálskych nemocniciach ročne ošetria vyše stovky ľudí s takýmito príznakmi.
Jedovatí lovci
Jed medúzam poskytuje neoceniteľnú ochranu i lovnú zbraň. Pomáha im odraziť útok nepriateľa, neraz mnohonásobne väčšieho. No predovšetkým im slúži na zabezpečenie potravy. Väčšina druhov má jed taký slabý, že človeku spôsobí iba nepríjemné bolesti, avšak stačí na to, aby ním omráčila potenciálnu korisť. Každá pŕhlivá bunka má na povrchu citlivú brvu. Ak nejaký živočích brvu podráždi, vzápätí vystrelia z buniek duté vlákna, ktoré sa nachádzajú stočené vo váčku s jedom. Vlákno sa podobne ako harpúna uchytí na koži prípadnej obete a cezeň do jej tela prúdi omračujúci jed. Ramenami v strede tela, obklopujúcimi ústny otvor, si potom medúza bezbrannú korisť pritiahne. Medúzy sú prevažne mäsožravé. Živia sa najmä planktónom, ale aj menšími morskými rakmi, krabmi, rybami. Zvlášť žravé druhy nepohrdnú ani svojimi príbuznými. Medúzy napriek „jedovatosti“ a mäsožravosti často poskytujú (predovšetkým veľké druhy) ochranu malým rybkám, ktoré sa schovávajú pod ich mohutné zvony.
Najstaršie a prispôsobivé
Medúzy patria k najstarším živočíchom na svete. Nájdené fosílie potvrdzujú, že tieto pozoruhodné bezstavovce sa spolu s prvokmi, koralmi a červami vyvinuli už takmer pred šesťsto miliónmi rokov, a to koncom prekambria. Najviac objavených fosílií pochádza z kambria. Väčšinou sa zachovali len diskovité odtlačky tela medúz. Niekoľko kompletných skamenenín týchto prastarých tvorov (pochádzajúcich z nálezísk v Bavorsku) je už z oveľa mladšieho obdobia. Medúzy sú takmer výlučne morské živočíchy. V súčasnosti obýva približne dvestopäťdesiat druhov prakticky všetky moria a oceány sveta. Sú totiž nesmierne prispôsobivé. Viaceré druhy, napríklad medúza ušatá (Aurelia aurita), znesú aj výrazné teplotné rozdiely. Jej výskyt bol zaznamenaný pri teplote necelý stupeň pod nulou, ale aj pri 30 °C. Rovnako dobre si tento druh dokáže poradiť aj s rozdielnou koncentráciou soli. Vďaka tomu sa vyskytuje aj v ústiach riek, kde sa morská voda mieša so sladkou. A čím je voda sladšia, tým je zvon medúzy ušatej plochejší. Najväčší počet druhov však žije v teplých tropických moriach. Medúzy sa často vyskytujú v plytkých vodách, no obývajú aj veľké hĺbky. Drvivá väčšina druhov sú pohyblivé, plávajúce živočíchy. Len veľmi málo ich žije prichytených na chaluhách, prípadne sa zdržiavajú na morskom dne.
Takmer z vody
Medúzovce spoločne so sasankami a nezmarmi patria medzi najjednoduchšie živočíchy na svete. Mnohé druhy sú veľké len niekoľko milimetrov, napríklad medúzy z rodu Lunuche obývajúce tropické moria. Iné však patria medzi ozajstných morských obrov. Zvon medúzy vlasatej (Cyanea capillata) má v priemere 250 cm a jej ramená sú dlhé neraz až 37 metrov. Keďže telá medúz z viac ako 98 % tvorí voda, sú priehľadné, ba neraz úplne priesvitné. Zvyčajne majú tanierovitý, guľovitý, polguľovitý alebo diskovitý tvar a štvorlúčovú symetriu. Hoci navonok pôsobia ochabnutým dojmom, v skutočnosti sú pomerne pevné vedia si udržať svoj tvar, i keď nemajú vnútornú kostru, ani vonkajšiu pevnú schránku. Ich rôsolovité telo prerastajú pevné vlákna spojivového tkaniva a majú tzv. hydrostatickú kostru – tvar si udržujú tým, že do vnútornej dutiny napumpujú vodu.
Telo medúzy je budované iba z dvoch zárodočných vrstiev. Vonkajšiu vrstvu, pokožku, tvoria svalové a špecializované pŕhlivé bunky. Medzi nimi sa nachádzajú aj zmyslové bunky a spolu s nervovými bunkami tvoria rozptýlenú nervovú sústavu. Vnútorná vrstva buniek tvorí výstelku. Obsahuje tráviacu dutinu s jediným ústnym otvorom, ktorý slúži na prijímanie potravy aj vyvrhovanie. Medzi oboma vrstvami sa nachádza mezoglea, silno vyvinutá hrubá vrstva rôsolu. Vďaka nej môžu medúzy vytvárať svoj veľký klobúk. Tieto vrstvy obklopujú centrálnu tráviacu dutinu – žalúdok rozvetvený, rozdelený priečkami na viacero častí. Živiny a kyslík sú rozvádzané do celého tela medúzy pomocou bohato rozvetvenej siete zažívacích kanálikov, ktoré sa nachádzajú pod klobúkom. Tento zložitý systém vedci dodnes celkom nepreskúmali.
Z okraj zvona, rozdeleného na laloky, vyrastajú tentaktuly s pŕhlivými bunkami. Na okrajoch zvona majú medúzy vytvorené mohutné sústredené zmyslové orgány a vďaka týmto primitívnym zmyslovým štruktúram dokážu vnímať pohyb vody, rozpoznať gravitáciu zeme, udržiavať si rovnováhu, identifikovať prítomnosť pohybujúcej sa koristi či nepriateľa. Zároveň vnímajú aj rôznu intenzitu svetla, keďže sú to aj akési primitívne očné orgány. Viaceré medúzy majú len jednoduché očné škvrny, no u niektorých druhov vedci objavili o niečo zložitejšie oči. Na ich povrchu je priesvitná rohovka, svetlocilivý epitel s pigmentom a zakončením nervových vlákien.
Ústny otvor vedie do vnútornej dutiny a nachádza sa v strede spodnej strany tela. Zvyčajne ho obklopujú veľké laloky alebo priústne ramená, ktoré slúžia na prisúvanie omráčenej koristi do žalúdka. Medúzy majú o niečo dokonalejšiu nervovú sústavu. Ich nervové bunky sú sústredené do nervových pásov.
Anna Kleinová
foto George Karbus
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal