Kengury, úžasné tvory z podivuhodnej galérie zvierat, odsúdené na pobyt pod spaľujúcim slnkom, v silnom vetre, v bezprostrednom dotyku ničivých požiarov a ničivej ľudskej populácie, zvádzajú deň čo deň boj o svoje prežitie. Úspešne. V priebehu miliónov rokov si poradili s vrtochmi prírody i s nepriateľmi. Ako jediné na svete si dokážu získať živiny z celkom vysušenej trávy, vyliečiť sa svojpomocne z ťažkých zranení a jediným skokom prekonať 13-metrovú vzdialenosť.
Ako prišli k menu
Anglický názov – kangaroo – nepopisuje ani vak, ani veľkosť tela, ani špecifický pohyb týchto zvierat. Vznikol vlastne z nedorozumenia. Traduje sa, že keď do Austrálie prvýkrát priplávali európski moreplavci, očarili ich zvláštne hopsajúce živočíchy a spýtali sa domorodcov, ako sa volajú. Odpoveď znela: „Kangaroo“. Nešlo však o ich meno, ako sa návštevníci mylne domnievali. To im len pôvodní obyvatelia Austrálie vo svojom jazyku odpovedali: „Nerozumiem“.
Z prehistórie vačkovcov
Austrália je dnes jediným kontinentom, na ktorom starobylá podtrieda cicavcov – vačkovce – žije v absolútnej prevahe nad slabo zastúpenou podtriedou placentovcov. No ešte pred stotisíc rokmi (na konci pleistocénu) sa pomerne veľa druhov týchto primitívnych cicavcov vyskytovalo aj na americkom kontinente a v menšom počte dokonca i v Európe a Ázii. S výnimkou vačíc rodu Didelphis v Severnej a Južnej Amerike na ostatných kontinentoch v konkurencii s vyvinutejšími placentovcami neobstáli a postupne vyhynuli. Prežili iba v Austrálii a na priľahlých ostrovoch vďaka milióny rokov trvajúcej izolácii od ostatného sveta. Najmenší svetadiel tak dnes možno považovať za fantastickú kontinentálnu rezerváciu, akúsi učebnicu vývoja života na našej planéte. Pred 200 miliónmi rokov tvorila Austrália súčasť veľkého južného superkontinentu Gondwana a vačkovce (ktoré sa vyvinuli na severnom kontinente Laurasia) sa do Gondwany rozšírili cez pevninské mosty. Do Austrálie prišli pravdepodobne cez Antarktídu pred 84 až 65 miliónmi rokov (v období kriedy). Nie sú teda prapôvodnými cicavcami Austrálie, keďže sa nevyvinuli z plazov na jej území. O ich evolúcii v novom prostredí veľa nevieme, fosílie sú totiž na tomto kontinente veľmi vzácne, vzhľadom na jeho pomerne pokojný geologický vývoj.
Prispôsobivé tvory
Vačkovce sa prispôsobili takmer všetkým prírodným podmienkam a ekologickým úrovniam austrálskej pevniny. Po milióny rokov absentovala zo strany placentovcov akákoľvek konkurencia, a tak vytvorili množstvo rozmanitých druhov, ktoré prebrali ich funkciu v ekosystéme a plne ich nahradili. Najväčšiu a najrozšírenejšiu čeľaď reprezentujú kengurovité – Macropodidae, ktoré tvoria 56 druhov. Veľké druhy – kengura červená, kengura veľká – privykli na rozsiahle otvorené priestranstvá, menšie sú zasa úzko viazané na stravu a miesto jej výskytu. V lesoch severovýchodnej Austrálie a v dažďových pralesoch Novej Guiney „nahradzujú“ opice dva druhy vzácnych kengúr stromových, ktorým pohyb po stromoch uľahčujú dlhé silné a ostré pazúry. Skalné kengury majú stavbu tela zasa uspôsobenú na skákanie po skalách a chvost (na rozdiel od iných druhov) im slúži výlučne na balansovanie. K pozoruhodným patrí tiež ohrozená, iba 27-centimetrová potkanokengura pižmová, ktorá sa na rozdiel od tzv. pravých kengúr pohybuje po štyroch a zadné laby nemá až také silné. Decimovanie jej stavov majú na svedomí predovšetkým zvieratá, ktoré do Austrálie doviezol človek: líšky, psy, mačky.
Kengura červená
Obýva takmer celú Austráliu a nemá presne vymedzené teritórium. Deň čo deň prekonáva kvôli potrave obrovské vzdialenosti a hravo zdolá aj sto kilometrov. Kengury červené (Macropus rufus) uprednostňuje široké, otvorené trávnaté plochy, sústreďujú sa v rovinných oblastiach a pahorkatinách centrálnej Austrálie. Nevyskytujú sa iba na zalesnených a skalnatých územiach severu a juhu či na východnom pobreží kontinentu. Ich nápadné tmavočervené sfarbenie je typické len pre samce a najvýraznejšie žiari v období párenia. Získavajú ho vďaka zvláštnemu sekrétu, vylučovanému žľazami na krku a hrudi, ktorý si prednými labami rovnomerne rozotierajú po celom tele. Samice a mláďatá sú sfarbené skôr do modrošeda. Relatívne nepoddajná a hustá kožušina pôsobí v najhorúcejších a najsuchších oblastiach Austrálie ako ochranný štít pred spaľujúcim slnkom a zabraňuje, aby sa ich telá prehriali. Z rovnakého dôvodu bývajú aktívne predovšetkým večer a v noci. Vtedy sa vydávajú na každodennú púť za potravou. Počas horúceho dňa predovšetkým spia a polihujú – najradšej vo vysokej tráve alebo v tieni stromov.
Superskokan
Dospelý samec kengury červenej váži cca 80 kg, dorastá do 170 cm a postojačky dosahuje výšku človeka. Zvláštnosťou však nebývajú ani stokilové dvojmetrové jedince. Výrazne subtílnejšia samička je takmer o polovicu menšia (výška 110 cm, váha necelých 40 kg). Dôležitú úlohu v živote kengúr zohráva silný svalnatý metrový chvost. Plní funkciu kormidla a súčasne závažia. Vyrovnáva záťaž hlavy a tela pri behu i v pokoji. Laby majú ukončené dlhými ohnutými pazúrmi. Krátke a silné predné končatiny využívajú ako ruky: pomáhajú pri pridržiavaní konárov, keď spásajú listy, pri čistení vaku, pri povestných súbojoch… Pri pohybe vpred však plnia podradnú funkciu. Kengury sú jediné cicavce (okrem človeka), ktoré sa pohybujú prevažne na dvoch končatinách – z čoho je odvodený i vedecký názov ich čeľade Macropodidae (veľkonohé). Telo majú dokonale prispôsobené skákaniu, jeho bedrová časť je preto nezvyčajne silno vyvinutá. Zadné laby majú výrazne predĺžené a svalnaté, vďaka čomu pri skokoch vynakladajú oveľa menej energie ako iné zvieratá pri behu. Zvyčajne sa pohybujú rýchlosťou cca 12 km/h, ich skoky dosahujú dĺžku 2 – 6 metrov a výšku 1,5 metra. Na úteku dokážu vyvinúť rýchlosť až 80 km/h, jediným skokom prekonajú 10 – 13 metrov a preskočia aj 3-metrovú prekážku. Pri odpočinku s obľubou spočívajú na zadných nohách a chvoste, ktorý funguje ako „stolička“.
Anna Kleinová
foto iStock
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal