Zatiaľ, čo morskými perlami zdobili svoje rúcha i svoje ženy už starovekí vládcovia, prvé správy o sladkovodných perlách sa v písomnostiach začínajú objavovať až koncom stredoveku. Snáď najstarší záznam sa nachádza v záznamoch Rožmberského panstva z neistých čias husitských bojov.
O perlách z domácich riek sa prvýkrát píše v roku 1418 v súvislosti s klenotmi pochádzajúcimi z juhočeských šľachtických sídiel, ktoré boli uschované v silnej rožmberskej pevnosti v Krumlove. Takmer o dve storočia neskôr, v roku 1598 vydáva Karel Švihovský z Rýzmberka nariadenie o zákaze chytania rýb a zberu perál na svojom úseku rieky Otavy. Na nadmerné ničenie perlorodiek v potokoch Bavorského lesa sa zasa v roku 1597 sťažuje A. Pren. Český exulant Pavel Stránsky (1583 – 1657) vo svojej knihe o Čechách zmieňuje tiež veľké bohatstvo perlorodiek vo Vltave, Otave a Chrudimke. Aj povestný pán Peter Vok z Rožmberka vo dvoch listoch z roku 1590, adresovaných svojmu správcovi Jakubovi Roudnickému, poukazuje na bohatstvo perlorodiek na svojich rozsiahlych majetkoch.
Osvietenec Bohuslav Balbín píše, že krásne české perly sú známe v celej Európe, pričom sa zmieňuje, že v jeho časoch (okolo roku 1650) je už hľadanie a obchod s perlami (do 14. storočia veľmi výnosný) na úpadku. O tom, že české perly vskutku patrili k vyhľadávaným vzácnostiam, svedčí správa známeho švajčiarskeho prírodopisca Konráda Gessnera z roku 1560, v ktorej sa píše, že české rieky – najmä Vltava a Opava – oplývajú množstvom perlorodiek.
Perlorodkám sa darilo aj v Nemecku. Saské kráľovné sa tradične vyzdobovali iba perlami z vlastných majetkov a v klenotnici mníchovskej rezidencie, uschovávajúcej insígnie bavorských kráľov, sa nachádza aj krásny náhrdelník z 90 veľkých domácich perál. Lov perál bol v Bavorsku a Sasku dlhé stáročia štátnym monopolom a prevádzkoval sa plánovite a šetrne. Aj nemecké perly mali svetový chýr, napríklad pápež Lev X. (1513 – 1521) si kúpil krásnu sladkovodnú perlu za 80.000 zlatých toliarov a Benátska republika si priazeň tureckého sultána Sulejmana II. naklonila perlou za 100.000 toliarov. Aby sme mali predstavu o cenách uvedených perál, uvádzame, že stavbu trnavského minoritského kostola – ranobarokový stavebný unikát európskeho významu – v roku 1628 financoval palatín Mikuláš Esterházy sumou 80.000 zlatých.
Perlorodka riečna
Vynára sa otázka, prečo o vzácnom mäkkýšovi nemáme žiadne správy zo Slovenska. To má svoju príčinu v životných nárokoch perlorodky. Perlorodka riečna je veľmi citlivý druh nielen na čistotu vody, ale aj na jej chemické zloženie. Jej požiadavky sú veľmi presné: neznáša vody obsahujúce vápnik, t.j. s alkalickou reakciou. Hodnota pH musí byť mierne kyslá, t.j. medzi 6 a 7, obsah fosforu menej ako 2 ppm (pars per milion) a obsah vápnika menej ako 8 ppm. Veľmi významná hodnota, limitujúca výskyt tohto háklivého živočícha, je takzvaná biochemická spotreba kyslíka – táto hodnota udáva množstvo kyslíka spotrebované mikroorganizmami za určitý čas pri určitej teplote, obvykle za 5 dní pri 20° C. Výsledok sa udáva v „ppm“ a podľa perlorodky musí byť menší ako 1,8, to znamená, že vyžaduje mimoriadne čistú vodu. Takúto čistotu má dnes v Európe už len niekoľko málo potokov, a to tiež iba na horných tokoch, pokiaľ pretekajú neobývanými lesmi.
Na splnenie týchto biochemických parametrov je potrebné, aby potoky vyvierali a pretekali pôdami z kremičitých hornín. Také podmienky v ideálnej miere spĺňali potoky stekajúce zo Šumavských rašelinísk, preto k najvýnosnejším oblastiam perlorodky patrili vody pod severnými a južnými svahmi tohto pohoria. V minulosti sa perlorodky vyskytovali aj v ďalších českých prvohorných pohoriach chudobných na vápenec. Žili v Divokej Orlici, Lužickej Nise, Bečve, Chrudimke a v potokoch okolo Varnsdorfu. Podľa dochovaných správ bývalo na vhodných miestach, kde riečky a potoky mali kľukatý tok s rovným štrkovitým dnom, toľko perlorodiek, že priam dláždili dno potoka. Táto masovosť mala svoje ekologické opodstatnenie. Pravda, nie každá perlorodka ukrývala perlu a nie každá perla bola hodnotná. Mnoho perál bolo malých, čiernych, hnedých, žltých a bez perlete. Spomedzi 100 perlorodiek sa obvykle našla iba jedna, ktorá obsahovala kvalitnú perlu.
Okrem Šumavy žije perlorodka riečna vo vhodných potokoch v Škandinávii, Fínsku, v pramenných oblastiach Volgy, Donu a Dnepru, v Írsku, Škótsku, Francúzsku, severnom Španielsku, Litve, Estónsku, v Lüneburskom vresovisku a tiež miestami v Severnej Amerike a východnej Sibíri.
V službách človeka
Nesmierne citlivý, vzácny mäkkýš mal odpradávna ťažký a nebezpečný život. Dá sa predpokladať, že pre jeho jedlé mäso už pračlovek z času na čas plienil potoky s perlorodkami. Keď ľudia zistili, že tento miestami hojne sa vyskytujúci živočích môže obsahovať vzácne perly, pre perlorodky zrejme nastali strašné hekatomby. Ako však svedčia viaceré písomné záznamy, veci sa ujala šľachta – majiteľka zeme – a s perlorodkami sa zaobchádzalo hospodárne. Pri úradnom výlove sa lastúry perlorodiek otvárali opatrne a potom sa vkladali späť do vody. Horšie s nimi zaobchádzali pytliaci, ktorí ich v chvate jednoducho rozrezávali a zahadzovali. Pytlačenie a vyhľadávanie perál, ktorých nález mohol nahradiť mnohoročnú ťažkú drinu, sa občas tak rozmohlo, že za pytliactvo bol vyhlásený trest smrti. Nikde v písomnostiach či archívoch sa však nenašlo, že by na niekom tento trest vykonali. Perlorodkám najviac uškodilo až znečisťovanie vôd továrenskými splaškami v 19. a 20. storočí a kyslé dažde v posledných decéniách.
Ťažké detstvo
Keďže perlorodky žijú v chladných, na živiny chudobných vodách, rastú veľmi pomaly. Do dĺžky 8 cm dorastú asi za 20 rokov a svoju plnú veľkosť 12 – 13 cm dosahujú medzi 50. až 60. rokom, vtedy sa ich rast úplne zastavuje, ale dožiť sa môžu 80 až 100 rokov. Perlorodka riečna pohlavne dospieva medzi 20 – 30 rokom života. Vtedy samica vytvorí na začiatku leta až milión vajíčok, ktoré ostávajú uložené v žiabrovej dutine, kade ustavične prúdi voda. Za teplých letných dní vypúšťajú samčie perlorodky do vody svoje spermie, ktoré samice nasávajú spolu s vodou obmývajúcou žiabre, a tak dochádza k oplodneniu. Samozrejme, to sa vždy nemusí podariť a spermie voda jednoducho odplaví mimo samičky. Týmto problematickým oplodnením sa však trampoty len začínajú. Pochopiteľne, čím je v prúdiacej vode menej perlorodiek a čím sú od seba vzdialenejšie, tým je pravdepodobnosť oplodnenie vajíčok menšia.
Perlorodka je mäkkýš blízko príbuzný s korýtkom riečnym a ďalšími bežnými lastúrnikmi našich vôd, ktoré – mimochodom – tiež dokážu tvoriť perly, no tvoria ich tak zriedkavo a sú také nedokonalé, že nikdy neprichádzalo do úvahy, aby ich niekto považoval za vzácny poklad. Obe polovice lastúry uzatvárajú v sebe telo mäkkýša, obaleného ešte do takzvaného plášťa, ktorý prirastá k okrajom lastúr. V plášti má perlorodka 2 páry žiabier, vlastné telo s vnútornosťami a vysúvaciu svalnatú nohu, pomocou ktorej je zarytá v štrkovitom dne a pomaly (za deň najviac 1 – 2 metre) sa jej pomocou posúva dopredu. Tak ako korýtko riečne a rybničné aj perlorodka je zahrabaná na dne, odkiaľ jej vytŕča horný koniec lastúr. Tieto sú za normálnych okolností pootvorené – jedným otvorom v plášti vniká do perlorodky voda, obmýva žiabre, ktoré z nej odoberajú kyslík a drobné mikroorganizmy slúžiace za potravu a druhým, trochu vyššie umiestneným otvorom v plášti voda z plášťovej dutiny vychádza zasa von. V tele má perlorodka dva silné svaly, upevnené o steny lastúr, ktorými v nebezpečenstve misky lastúry tesne a veľmi silno pritiahne k sebe.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2017)