Ganja nad zlato
Jamajka v našincovi evokuje všeličo. Krajina reggae či dancehallu, rodisko Boba Marleyho, marihuana, rastafariánska kultúra, super rýchly Usain Bolt či jamajskí bobisti. Drsná realita kingstonských ulíc je však na hony vzdialená predstavám o zasľúbenom Zione. Prím hrajú drogy, zbrane a násilie pod taktovkou miestneho gangu Shower Posse, ktorého vplyv siaha na tie najvyššie miesta.
Zlovestný názov Shower Posse neveští nič dobré – názov naznačuje, že svojim rivalom radi kedykoľvek doprajú bohatú spŕšku guliek. V regióne sa tešia bezprecedentnému rešpektu. Ako kľúčoví hráči na trhu so zbraňami a narkotikami si nemôžu dovoliť ani najmenšie zadrhnutia v miestnom zásobovaní, inak by nemohli napĺňať litery kontraktov s kolumbijskými a mexickými kartelmi.
Korene násilia
Súčasný výbušný stav netrvá odnepamäti. Jamajka v roku 1962 ešte patrila medzi najlepšie miesta na život z hľadiska bezpečnosti a ročného pomeru násilných úmrtí na počet obyvateľstva. Dnes je všetko inak: počet obyvateľov Kingstonu atakuje prvý milión, pričom takmer pätina obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Vysoká miera nezamestnanosti spojená s existenčnými problémami veľkej časti populácie pritom patrí medzi riziká s najväčším podielom na raste kriminality. Čo sa stalo medzitým? Korene gangového násilia súvisia – ako to už v týchto končinách chodí – s vysokými (geo)politickými hrami. Bašta Shower Posse – komunitná výstavba Tivoli Gardens – vznikla ako politický projekt vtedajšieho ministra výstavby Edwarda Seagu, nominanta jednej z dvoch najsilnejších strán, konzervatívnej Jamajskej strany práce (JLP). Ten sa stal poslancom (a následnej aj členom kabinetu) ako víťaz v rámci obvodu West Kingston, do ktorého patril aj zanedbaný slum Back‘O Wall. V ňom sa v žalostných podmienkach tiesnilo okolo 5.000 ľudí, prevažne rastafariánov, ale aj mnohých podporovateľov konkurenčnej Ľudovej národnej strany (PNP). Keď Seaga prikázal neslávne preslávený slum zrovnať so zemou a časť tamojšieho obyvateľstva vysídliť, mnohí to vnímali ako nepriateľský politický akt. Na mieste slumu postavil novú modernú výstavbu Tivoli Gardens (tzv. garrison) s oveľa lepšou občianskou vybavenosťou. V snahe vytvoriť si vlastnú voličskú baštu však do nej sústredil predovšetkým podporovateľov JLP. Z ich radov vytvoril aj vlastnú militantnú skupinu, ktorú plánoval využívať na špinavú prácu pri napĺňaní politických ašpirácií. Do čela tejto organizácie postavil Lestera Cokea, zvaného aj Jim Brown, ktorý si čoskoro získal reputáciu lojálneho vymáhača. Okolo neho sa začiatkom 70. rokov sformovali zárodky neskoršieho gangu, tie mali zabezpečovať JLP voličské hlasy pomocou praktík ako zastrašovanie konkurenčných politikov, mobilizácia voličskej základne JLP či získavanie financií. Neskoršia činnosť gangu sa čiastočne odklonila od pôvodných úloh, keď sa jeho vedenie s Lesterom Cokeom čoraz viac zameriavalo na drogovú trestnú činnosť – politické pozadie však ostalo zreteľné aj naďalej. Keď svoj vplyv rozšírili až po kingstonský prístav, zrazu sa im otvorili nové možnosti pre pašovanie drog do Spojených štátov.
Militarizácia politiky
Jazýček na váhach významne posunula aj stratégia, ktorú si v kontexte zúriacej studenej vojny zvolili americké politické elity v snahe zamedziť šíreniu komunistických myšlienok v Strednej a Južnej Amerike, vrátane Karibiku. Obzvlášť horúce boli 70. roky – zmena politickej klímy vyniesla do premiérskeho kresla Michaela Manleyho z PNP, Seagovho úhlavného politického rivala, ktorý sa otvorene prikláňal k socialistickej línii. Jeho stretnutia s Fidelom Castrom a štátnikmi z opačnej strany barikády sledovala americká diplomacia s veľkou dávkou nevôle. Američania následne na Jamajku nasmerovali finančné toky i potrebné know-how, ktoré Seagovi malo zabezpečiť zvýšenie vplyvu a nadobudnutie strateného postavenia. V celom procese mala úlohu zohrať aj jeho predĺžená militantná ruka – vzmáhajúci sa Shower Posse.
O ich prepojení na americké tajné služby informoval aj odídenec zo CIA Philip Agee: „CIA používala stranu JLP ako svoj nástroj na podkopávanie vlády Michaela Manleyho. Povedal by som, že väčšina násilia pochádzala práve od JLP a že CIA za nimi stála v zmysle dodávania zbraní a peňazí.“ Tieto scenáre potvrdzuje aj neskoršie tvrdenie bývalého vysoko postaveného člena Shower Posse Charlesa Millera, známeho aj pod menom Cecil Connor či Little Nut, ktorý sa v roku 1989 rozhodol svedčiť proti ostatným lídrom gangu v nádeji získania štatútu chráneného svedka: „USA zo mňa spravili to, čím som.“ Svoju vlastnú pozíciu pritom označil ako „politický vymáhač“ (political enforcer) v službách JLP ako aj CIA. Maličký karibský ostrovček sa zrazu ocitol na priesečníku vysokých geopolitických záujmov: Manley s podporou socialistického bloku odpovedal rovnakou mincou a začal budovať vlastné komunity (garrisons) v East Kingstone, jeho alternatívy voči proseagovským Tivoli Gardens niesli názvy Dunkirk, Matthew‘s Lane a Jungle. Obľúbenou formou protestu sa stalo graffiti, akýsi kreatívec dokonca vymyslel slovnú hračku CIAga (naznačujúc Seagovho pozadie). Militarizácia jamajskej politiky narastala a spoločnosť sa polarizovala čoraz hrozivejšie. Až sa napokon krajina ocitla na pokraji občianskej vojny.
Postrelený Marley
Spojenie medzi CIA a Shower Posse ostáva značne nejasné, pričom rébus udalostí najturbulentnejšieho obdobia jamajských dejín sa vo svojich výskumoch i dnes pokúša rozlúštiť množstvo autorov. Svoj kúsok do skladačky priložil aj Gary Webb, niekdajší člen kolektívu The Mercury News, s ktorým v roku 1990 získal Pulitzerovu cenu za najlepšiu reportáž. V kontroverznej knihe „The Dark Alliance“ načrtol svoje chápanie snáh CIA o destabilizáciu Jamajky počas Manleyho éry prostredníctvom vyvolávania nepokojov, úplatkov a dodávok zbraní ľuďom ako Lester Coke. Postoje voči Webbovým tvrdeniam ostávajú dodnes značne ambivalentné, sám však už vo svojej investigatíve pokračovať nebude: v roku 2004 sa (aspoň podľa oficiálneho stanoviska úradov) zabil, avšak pomerne neštandardným spôsobom – dvoma strelnými ranami do hlavy…
Ďalšou témou, ktorá výrazne zamestnáva rôznych autorov a žurnalistov, je úloha, ktorú zohrala v 70. rokoch reggae ikona Bob Marley. Ten sa chtiac-nechtiac zaplietol do prebiehajúcich, politicky motivovaných konfliktov. Aj keď ako presvedčený rastafarián (odnož kresťanstva, považujúca Haileho Selasssieho I., etiópskeho panovníka v rokoch 1930 – 1974, za novú inkarnáciu Ježiša Krista) odmietal politické intrigy a priateľov mal v oboch konkurenčných stranách. Keď mal v roku 1976 vystúpiť na koncerte, ktorý usporiadal Michael Manley z ľavicovej PNP iba dva týždne pred voľbami, mnohí to chápali ako jeho prejav politických preferencií. Iba dva dni pred koncertom sa ho však neznámi útočníci pokúsili zabiť v jeho dome – Marley to „schytal“ do pŕs a pleca, jeho manželka Rita a manažér Don Taylor utrpeli oveľa vážnejšie zranenia. Marley sa však rozhodol prekonať strach i bolesť a na koncerte vystúpil so slovami: „Ľudia, ktorí robia tento svet horším, si neberú dovolenky. Prečo by som ja mal?“
Dodnes sa špekuluje, kto poslal na vplyvnú hudobnú ikonu ozbrojených útočníkov. Timothy White, niekdajší senior editor Rolling Stone a šéfredaktor magazínu Billboards, sa v Marleyho biografii „Catch A Fire“ zamýšľa nad možnosťou priameho zapojenia Lestera Cokea aka Jima Browna do „popravnej čaty“, ktorá Marleyho mala zavraždiť. Súčasťou vražedného komanda mal byť aj vymáhač JLP Carl „Byah“ Mitchell. K podobným záverom sa dopracovali aj Laurie Gunst (v knihe Born Fi‘ Dead: A Journey Through The Jamaican Posse Underworld) či Vivien Goldman (The Book of Exodus).
Najväčšie esá
Symbolom vzostupu kriminálneho impéria Shower Posse sa stal Lester Coke, ktorý spoločne s Vivianom Blakeom položil základy distribučných reťazcov. Kým Lester dohliadal na domáce dianie, Blake bol vysunutou spojkou v USA. Mená oboch donov sa v rodnej štvrti Tivoli Gardens dodnes vyslovujú so zatajeným dychom. Blake sa ako sedemnásťročný presťahoval do Štátov, kde sa z neho čoskoro stala lokálna legenda. Začínal s pouličným predajom marihuany a kokaínu v uliciach New Yorku a jeho dráha rýchlo akcelerovala. V 80. rokoch niektoré vyhlásené štvrte v Bronxe zaplavil tonami kokaínu a cracku. Niektorí ho považujú za jedného z vynálezcov cracku (kokaín spracovaný do formy, ktorá sa fajčí), na ňm postavil svoje impérium. Prepojenie s vysokou politikou spolu s obsadením vysoko rentabilného distribučného reťazca kdesi na polceste medzi Kolumbiou a New Yorkom vydláždili gangu cestu k ovládnutiu tieňovej ekonomiky v krajine. Začínali síce ako kriminálny prívesok politickej strany, miera ich expanzie však nadobúdala takých proporcií, až čoskoro vyvolali dojem obráteného garde – zrazu sa JLP javilo ako politická spojka prerastených kriminálnych štruktúr, ktorým na oplátku za pomoc so zháňaním volebných hlasov zabezpečuje politické krytie.
Lester Coke vychovával svoje deti v luxuse, keď ich posielal do elitných škôl spolu s deťmi vysokopostavených politikov a iných prominentov. Toto postavenie sprevádzala krv a násilie: na prelome 80. a 90. rokov dvojica Lester – Vivian vraj mala na svedomí viac ako tisíc vrážd doma či v USA… No ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Coke kvôli odplatám a konkurenčnému boju na drogovom trhu prichádza o dcéru (1987), neskôr podobný osud postihne aj syna (1992). Navyše, o aktivity gangu sa čoraz viac zaujímajú americké orgány, ktoré vyvíjajú tlak na ich vydanie pred americké súdy. V roku 1992 sa jamajským úradom darí veľký úlovok, keď na žiadosť Američanov zadržiavajú samotného dona všetkých donov, Lestera Cokea. V cele mal počkať na vydanie, toho sa však napokon nedočkal. Za záhadných okolností zhorel priamo vo väzení.
Objavili sa špekulácie, že jeho úmrtie mohlo byť preventívnym opatrením zo strany ľudí, obávajúcich sa, že „zaspieva“ viac, ako je vhodné. Na jeho pohrebe sa mihol aj Edward Seaga, čo opäť zahralo do kariet tým, ktorí dlhodobo poukazovali na ich úzke prepojenie. Samotný Seaga sa vykrúcal: „Pozeral som sa naň z hľadiska toho, ako ho rešpektovala vlastná komunita a ako ho vnímala ako ochrancu,“ narážal na filantropické aktivity zosnulého gangstra, pomocou ktorých si v garrisonoch zabezpečoval lojalitu.
Problémy nastali aj v Blakeovom „vysunutom pracovisku“: keď ho usvedčili z účasti na drogových vraždách v Miami, pred spravodlivosťou ho neochránil ani útek na rodnú Jamajku. V roku 1999 ho miestne úrady vydali do USA, kde ho „odmenili“ odňatím slobody na 28 rokov. Na podmienku sa napokon dostal von už po ôsmich rokoch, dlho si však slobodu neužil: v roku 2010 vo veku 53 rokov umiera na infarkt.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2017)