Na zlatom prívesku si hovie žabka na červenom srdci. Tá žaba je on sám, pretože on sám vyzeral ako obrovský žabiak. Farba jej kože však hrá do siva a sivé žaby sú vraj mimoriadne vzácne.
Ten prívesok daroval žene menom Lola Olmedo, jednej zo svojich nespočetných mileniek. Mal ich stovky. Miloval nahé ženské telá a miloval sex, ktorý podľa neho nemá nič spoločné s morálkou. Nadovšetko však miloval sám seba. Neveril v nič iné, iba v seba a svoju dôležitosť. Nebolo na svete človeka, ktorý by viac veril vo veľkosť Diega Riveru ako sám Diego Rivera. Bol celkom taký istý ako Frida – vymýšľal si, až sa mu z kečky parilo. Novinárom predkladal stále nové a nové verzie príbehov o svojom pôvode. Raz tvrdil, že má holandských, inokedy afrických či dokonca čínskych predkov. Páčilo sa mu, keď pútal na seba pozornosť, a tak fabuloval a fabuloval… Trebárs aj o tom, ako jeho modravé telíčko hneď po narodení pôrodná baba hodila do vedra na odpadky, mysliac si, že je mŕtvy a ako zázračne vzápätí ožil. Alebo o tom, ako ho uniesla jeho dojka, tarascénska Indiánka a ako s ňou dva roky prežil v divom lese… Inokedy zabával spoločnosť historkami o svojom kanibalizme, pričom prítomným vrelo odporúčal ako ozajstnú lahôdku „ženský mozog s dresingom typu vinaigrette“. Nič mu nebolo sväté a nič, čo povedal, nebolo isté.
Narodil sa v mexickom Guanajuato 8. decembra 1886 (dátum svojho príchodu na svet, našťastie, nikdy nespochybnil). Jeho otec bol učiteľ, syn Španiela a Mexičanky s portugalsko-židovskými predkami, mama bola Mexičanka. Narodil sa ako dvojča, avšak jeho malý braček po dvoch rokoch života zomrel. Podľa vlastných slov sa malý Diego javil ako pozoruhodne nadané a obdivuhodné dieťa už od útleho veku: od troch rokoch úžasne kreslil a keď ho neskôr otec chcel zapísať do vojenskej školy, on si presadil, že bude študovať umenie. Medzi rodinné legendy patrila aj historka o pani Riverovej, ktorá sa raz žalostne rozplakala, keď zbadala vlastný portrét na maliarskom stojane syna: „Ach, bože, kto je tá objemná, všedná žena s deformovaným telom? Teraz som pochopila, že ma nemáš vôbec rád!“
Mal dvanásť, keď začal navštevovať San Carlosovu akadémiu, školu však nedokončil, lebo ho vyhodili kvôli nejakému pochabému študentskému štrajku. A tak sa pobral na potulky Mexikom. Tie trvali takmer štyri roky. Krátko po mužnej dvadsiatke odišiel do Európy, najskôr do Španielska, kde za dva roky pričuchol k revolučným ľavičiarskym myšlienkam a dokonca si prečítal aj zopár stránok z Marxovho Kapitálu. Španielsko precestoval krížom-krážom, študoval Velázquezove a Goyove plátna a keď pochopil, že sa v krajine pod Pyrenejami už nepriučí ničomu novému, rozhodol sa odcestovať tam, kde to v umeleckej branži vrelo doslova ako v kotle pekelnom. Do Paríža! Poľahky zapadol medzi vtedajšiu umeleckú smotánku Montparnassu, medzi všetkých tých neuznávaných, hladujúcich, strádajúcich maliarov, o ktorých geniálnych obrazoch i rozorvaných životoch sa čoskoro začnú písať legendy. Diego bol vo vytržení – také plátna jakživ nevidel! Kubizmus ho celkom očaril, pri dielach Cézanna, Picassa, Klea mu doslova behal mráz po chrbte. Spriatelil sa s Amadeom Modiglianim, ktorý namaľoval jeho portrét, vystavoval s nezávislými maliarmi v Paríži, Bruseli i Amsterdame, maľoval, experimentoval, hľadal sa, formoval si vlastný štýl. V roku 1914 vytvoril portrét Jacquesa Lipchitza, svojho priateľa a kolegu. Na tejto kubistickej maľbe po prvý raz jasne vytryskol Riverov umelecký rukopis a prehovorila jeho ostro farebná mexická duša, keď do obrazu zakomponoval fragmenty z mexického ľudového odevu. Jeho koketovanie s kubizmom však netrvalo dlho. Áno, experimentovanie s perspektívou ho oslobodilo od strnulých umeleckých kánonov oficiálnej akademickej maľby, ale neprinieslo mu žiaduce uspokojenie. Kubizmus sa pre jeho širokú dušu zdal byť príliš technický. Vrátil sa k Cézanovi, rozkladal predmety na stále jednoduchšie geometrické tvary a farbám dožičil rozliať sa na veľkých plochách plátna. Kde však hľadať inšpiráciu pre ďalšiu tvorbu? Odcestoval do Talianska študovať fresky starých majstrov obdobia quatrocentta. Katedrála svätého Marka v Benátkach, Sixtínska kaplnka a Giottove nástenné maľby na neho zapôsobili tak silno, že odložil plátno a vyškriabal sa na maliarske lešenie. A nezišiel z neho do konca svojho života.
Muž na bielom koni
V júni 1921 sa Diego Rivera po štrnástich rokoch v Európe vrátil na rodnú hrudu. V Mexiku už v tom čase vládol nový revolučný poriadok. Desaťročná občianska vojna sa skončila a Emiliano Zapata, vodca partizánov a veľký hrdina mexického ľudu, bol mŕtvy. Jeho rozstrieľané telo dva dni pred pohrebom verejne vystavili na námestí, aby vláda odstrašila ďalších možných vzbúrencov. Diego Zapatu nesmierne obdivoval: udatný vodca mexických pracujúcich znovu a znovu ožíval na jeho obrazoch ako Muž na bielom koni. Novo nastolená ľavicovo orientovaná vláda v zastúpení ministra školstva Josého Vasconcelosa razila socialistickú myšlienku, že umenie má byť verejné, dostupné pre každého a má vzdelávať masy. Vytýčila si za úlohu posilniť identitu mexického národa a pomocou výtvarného umenia zjednotiť mexický ľud. Na to potrebovala mladých, angažovaných umelcov, tzv. muralistas. José Clement Orozko, David Álfar Siqueiros, Xavier Guerrer a Diego Rivera dostali od vlády grandiózne zákazky: pomaľovať verejné budovy, knižnice, školy, univerzity muralmi, oslavnými nástennými maľbami s témou hrdých mexických dejín od predkolumbovských čias až po súčasnosť. Diego bol vo svojom živle. Nový sociálny poriadok postavil na trojici „súdruhov“, tvoriacich chrbtovú os mexického národa: Indián, robotník, roľník. Jeho murales sa len tak hemžili sošnými Indiánmi pracujúcimi na úhľadných políčkach, ktoré im po revolúcii vrátila vláda, starými Indiánkami s bielymi vlasmi, ako sa učia čítať a písať v škole pod holým nebom, remeselníkmi obsluhujúcimi tkáčsky stav, roľníkmi ako melú cukrovú repu, tehuánskymi ženami nesúcimi na hlavách košíky plné ovocia, mladými indiánskymi matkami držiacimi v náručí svoje deti, baníkmi schádzajúcimi pod zem fárať, hrnčiarmi, zberačmi kukurice…
Začiatkom roku 1922 maľoval v Bolívarovom auditóriu Národnej prípravnej školy, kde ho po prvý raz zazrela školáčka Frida Kahlo. Mala vtedy pätnásť rokov, Diego tridsaťpäť. Súbor fresiek pod názvom Stvorenie už niesol pečať Riverovho umeleckého rukopisu: veľké, masívne, ale zjednodušené figúry s premrštene veľkými rukami a chodidlami, s jasne rozpoznateľným vplyvom aztéckej a mayskej figuratívnej maľby, silné, husté, žiarivé farby, zvieratá a rastliny mexickej džungle, pestrofarebné folklórne oblečenie mexických dedinčanov… Frida nemohla od tých obrazov odtrhnúť oči, aj keď sa tučný Rivera na lešení stal terčom jej posmechu…
V novembri 1922 sa stal aktívnym členom mexickej komunistickej strany, ba dokonca istý čas predsedal aj jej ústrednému výboru. Na Vasconcelosove odporúčanie si naplánoval študijnú cestu do Tehuantepecu na juhu Mexika, kde znovu objavil krásu mexického vidieka, rituály i zvyky mexického ľudu. V roku 1924 vyzdobil poslucháreň Národnej poľnohospodárskej školy freskami, ktoré zjednotil pod názov Biologická evolúcia a sociálna evolúcia, s centrálnom postavou nahého ženského tela, ktoré mnohí kunsthistorici považujú za jeden z najpôsobivejších aktov v dejinách moderného umenia. Ako modelka mu stála jeho vtedajšia manželka Lupe Marín. Na Ministerstve školstva (SEP) pracoval Diego dlhých päť rokov a vytvoril 235 panelov na troch poschodia. Dĺžka jeho figuratívnych malieb, ak by sme ich zhromaždili do jedného priestoru, by dosiahla úctyhodný 1,5 km2. Názov posledného panelu Pieseň proletárskej revolúcie svedčí, že umelcove vlastenecké myšlienky sa v tomto projekte rozžeravili do krvavo červena. A červená je farbou revolúcie! !Viva México! !Viva lo mexicano!
V roku 1927 pri príležitosti 10. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie spolu s oficiálnou skupinou mexických súdruhov, navštívil Sovietsky zväz. Ba priamo v Moskve dostal zákazku od sovietskych súdruhov, aby svojimi murales vyzdobil klub Červenej armády. Napokon však z tohto projektu zišlo a Sovieti zákazku zrušili: nepáčilo sa im totiž, ako sa miestami až pohŕdavo súdruh Rivera vyjadroval o ich veľkom vodcovi Stalinovi.
Pištoľ a penis
Frida sa stala jeho treťou manželkou. A potom ešte štvrtou. Dovedna, v dobrom i v zlom, prežili spolu dvadsaťpäť rokov…
V Paríži žil s dvoma ženami. Maria Blanchard bola tiež maliarka, rovnako ako ruská emigrantka Angelina Beloff. Tá sa stala prvou pani Riverovou. Keď otehotnela, Diego zúril, lebo myšlienku na dieťa urputne odmietal a svojej žene hrozil, že bábätko vyhodí z okna. Malý Dieguito, akoby vypočul ponosy svojho otca, pobudol na svete sotva jeden a pol roka. Mal iba šestnásť mesiacov, keď v roku 1916 zomrel. Zakrátko otehotnela Diegova ďalšia milenka, opäť emigrantka Marievna Vorobjev-Stebeleská. Dcéru Mariku, ktorá sa narodila v novembri 1919, nechcel uznať za svoju, aj keď jej celé roky posielal peniaze.
Rok po návrate z Paríža do Mexika sa oženil so svojou modelkou Guadalupe Marín. Či chcel alebo nechcel, Lupe mu porodila dve dcéry, staršiu Guadalupe a mladšiu Ruth. Rozviedli sa v roku 1926, ale Lupe v Diegovom živote prežívala i naďalej. V čase, keď ho Frida po prvý raz uzrela v Bolívarovej posluchárni, už o ňom kolovali zvesti ako o nenásytnom, sexom posadnutom býkovi, ktorý pretiahne každú ženu, ktorú stretne, jedno či prostitútku, modelku, učiteľku, robotníčku, vydatú či slobodnú, vychudnutú či obéznu, krásku či špatu. Hovorilo sa o ňom, že v deviatich stratil panictvo s istou americkou učiteľkou a že má príšerne veľký penis…
Rivera bol celkovo muž neprehliadnuteľného zjavu: vskutku ošklivý, vysoký skoro dva metre, vážil cez sto kíl. Celá jeho postava bola ako hora slaniny. Nosil špinavú maliarsku kombinézu, pričom košeľu mal rozopnutú až po ružový mäsitý pupok, odkrývajúc tak trasľavú huspeninu svojich pŕs. Jeho tučná tvár, ktorej spodná časť sa rolovala dole ku krku v niekoľkých bradách, nadobúdala často až detsky nevinný výraz. Oči poukazovali na príbuzenstvo k rodu žabiakov, chýbajúci znak mužnosti, rozložité ramená, vyvažovala pištoľ, ktorú nosil za pásom. Vraj sa takmer vôbec neumýval, ba ani nečesal. Napriek tomu sa o neho ženy bili. Diego rád rozdúchaval oheň medzi svojimi milenkami, lebo miloval ten pocit, že sa o neho ruvú ako kury o kohúta.
Slon a holubica
Frida bola posadnutá proletárskymi ideami, revolučnými sloganmi o slobode ľudu a v Lige mladých komunistov rečnila ako z tribúny na Červenom námestí. Na šatách nosila pripnutý odznak s kosákom a kladivom. Školu nechala a nadobro sa rozlúčila s predstavou, že z nej raz bude lekárka. Po ťažkej nehode autobusu, keď jej železná páka prebodla panvu, zostala vyše roka pripútaná na lôžko, navyše s telom zovretým v sadrovom korzete. Tá havária z nej urobila mrzáčku na celý život, a to už ako šesťročná prekonala ťažkú detskú obrnu, následkom ktorej krívala na jednu nohu. Počas dlhých mesiacov rekonvalescencie začala maľovať a potrebovala niekoho, kto by úprimne zhodnotil jej obrazy. Kto by jej povedal, či by sa maľovaním mohla v budúcnosti aj živiť. Navštívila Diega, keď pracoval na jednom zo svojich murales. Odvtedy, čo na neho s partiou spolužiakov striehla v Bolívarovej posluchárni, uplynulo skoro šesť rokov. Riveru bezmedzne obdivovala. Pre ňu to bol revolučný hrdina, ktorý so štetcom v ruke bojoval za mexickú slobodu. Zastihla ho na lešení a keď naň zavolala, vôbec nereagoval. Naliehala však tak rázne, že veľký Diego napokon predsa len prerušil prácu, aby si mohol lepšie obzrieť dotieravú návštevníčku. Aj keď nebola klasicky krásna, mala v sebe určitý typ vyzývavosti, ktorý chlapi v okamihu zavetrili ako psy. A mala veľké prsia! To Diega presvedčilo, aby zliezol z lešenia a pozrel sa na jej… na obrazy. Povedal, že má talent a ona, zjavne potešená majstrovým úsudkom, ho pozvala k nim domov. Rada by mu vraj ukázala aj ďalšie plátna. On však na to, že cez víkendy nemá čas, navyše Coyoacán, kde Frida s rodičmi bývala, leží predsa na predmestí a on si veru nie je istý, či sa mu bude chcieť unúvať takú diaľku.
Prišla však nedeľa a objavil sa pred dverami Fridinho domu. „Jeho príchod by sa dal nazvať skôr vpádom,“ píše v knihe Frida spisovateľka Bárbara Mujica. „Najskôr sa objavilo jeho brucho trójskeho koňa, potom noha v podobe bitevnej lode, ramená ako dobyté pevnosti, pery pripomínajúce čerstvý masaker…“ Od tej nedele svoju Friditu, Friduchitu, chiquititu, bebitu, či ako ju detsky šušľajúc nazýval, navštevoval každý víkend a dvoril jej, ako sa za starých dobrých čias v meštiackych rodinách patrilo: obdarúval ju bonboniérami a kyticami, vodil ju na prechádzky, debatoval s ňou o politike, cez ktorú presakovala – erotika. Frida neskôr vravela, že od sexuálneho iskrenia, ktoré medzi nimi preskakovalo, sa mohli rozsvietiť lampy na ulici. Chodili spolu na večierky, samozrejme, na komunistické a revolučné a potom sa v Diegovom byte oddávali láske, dotykom, nahote a sexu. Keď práve netrávila čas s ním, maľovala ako o dušu spasenú. Diego si jej talent nesmierne vážil a podporoval ho. Zobrali sa 21. augusta 1929. Nevesta mala 22, ženích 42 rokov.
Fridina matka bola z Diega na nervy. Svadba dcéry s tým tučným komunistom ju celkom dorazila. A to jej Frida pripravila ďalšie (ne)milé prekvapenie: na znak solidarity s prostým mexickým ľudom sa namiesto svadobných šiat vsúkala do obyčajného oblečenia: dlhej sukne, blúzky a červeného mexického šálu, ktoré si požičala od slúžky. Diego si vzal, vďaka bohu, aspoň sako. Na svadobnej fotke visí Fride z kútika úst cigareta. Matku skoro porazilo, keď to uvidela. V podobnom duchu sa niesla aj svadobná hostina. Podgurážená Lupe urážala Fridu, že má drevenú nohu a všetkým svadobčanom otŕčala svoje pevné nahé stehná. Diego sa opil, obchytkával iné ženy a napokon začal strieľať na vázy a porcelán v sále. Po svadbe však zobral na seba všetky finančné dlžoby rodiny Kahlovcov, ba dokonca platil za nich hypotéku na dom v Coyoacáne.
Salónny komunista
Pán a pani Rivera žili v elegantnom dome, teda v žiadnej chatrči pre proletariát, so slúžkou, kuchárkou a kopou pozvaných i nepozvaných hostí, Diegových priateľov, ktorí s nimi, jedni dlhšie, iní kratšie, pobývali. Diego bol taký komunista-nekomunista. Aj keď zastával post generálneho tajomníka Komunistickej strany Mexika, neťahal so súdruhmi, akoby sa patrilo, za jeden povraz. Život strany, všetky tie úmorné schôdze, hlasovania, voľby, reči, prejavy, na to nemal trpezlivosť. Doma mu hovorili Comunista de Salón. Bral rovnosť ľudí vážne, ale nechcelo sa mu dodržiavať pravidlá, aké strana od svojich členov vyžadovala. Navyše, kamarátil sa so všelijakými buržoáznymi živlami, bohatými americkými veľkopodnikateľmi, ktorí vo svojich továrňach zdierali ľudí a bohatli na ich úkor. Keď sa politický kurz mexickej vlády posunul doprava, Diegovi to nijako neprekážalo a ďalej prijímal vládne zákazky. Áno, bol marxista, ale hneval sa na Stalina a podporoval Trockého. Do opozície voči Stalinovi a stalinistickému komunizmu presedlal verejne a otvorene, ba dokonca na túto tému spísal pamflet, ktorý vydal v decembri 1929. Zradca? Podľa komunistov jednoznačne! Tí ho napokon vylúčili zo svojich radov a mnohí priatelia mu vzápätí ukázali chrbát. Dalo by sa povedať, že v tých časoch mal v Mexiku viac nepriateľov ako priateľov.
Žabiačik Dieguito
„Niektorí ľudia nedokážu prejsť okolo psa, aby ho nepohladkali, iní zasa nemôžu minúť kvetinu, aby k nej neprivoňali. Diegovi sa to stávalo so ženami,“ napísala trefne Bárbara Mujica v knihe Frida. Jasné, že sa vyspal s každou modelkou, ktorú maľoval. Frida to vedela a hoci besnela, kričala, zúrila, trhala si šaty, hádzala okolo seba všetko, čo jej prišlo pod ruku, napokon jej neostávalo iné, iba sa s tým zmieriť. Spriatelila sa s jeho milenkami, všetkými tými minulými, súčasnými a budúcimi ženami, ba dokonca aj s Lupe, bývalou pani Riverovou. Lupe ju na oplátku naučila variť mole poblano, Diegovo obľúbené jedlo. Už neboli súperky, ale spojenkyne proti všetkým ďalším a ďalším ženám, ktoré sa Diegovi vrhali do postele. Frida pochopila, že zmier je jediný spôsob, ako môže nad ním vyhrať. Aby sa nakoniec mohla smiať ona, nie on. Len nech mňa miluje najviac, ostatné ma nezaujíma, tvrdievala. „Diego je roztúžený človek,“ prehovorila Frida ústami spisovateľky Bárbary Mujica. „Nikdy nemá ničoho dosť. Diego je človek, ktorý si dokáže vychutnať svet a jeho radosti, ktorý prahne po ukojení. Zoberieš mu to a čo ti zostane? Tučný, nudný, asketický čmáral…“ Napokon aj ona sama razila heslo, že vydajom žena ešte neumiera. „Žiješ ďalej, dýchaš, túžiš.“ Keď začala spávať so ženami, Diega to nijako nevyviedlo z miery, Fridinu bisexualitu považoval za módny výstrelok. Ale keď sa dozvedel o jej neverách s chlapmi, zúril presne ako Frida. Zúril tiež, keď sa dozvedel, že Frida otehotnela. Lekár jej povedal, že dieťa je v maternici celé pokrútené a odporúčal jej potrat. Fridu, ktorá tak strašne túžila po bábätku, zachvátilo zúfalstvo. Potrat jej robila anjeličkárka a bola to sakramentsky bolestná záležitosť. Keď bolo po všetkom, Diego sa upokojil: to on chcel byť Fridiným jediným dieťaťom, jediným maznáčikom, jej Dieguitom, žabiačikom, ktorého by opatrovala a starala sa o neho.
Simonetta Zalová
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2017)