Keď ako dieťa po prvý raz videl film Rambo, prišiel na druhý deň do školy so setom stejkových nožov a hádzal ich na spolužiaka. Z recesie, ale aj s jednoznačným úmyslom ho zabiť. Potom videl v kine Rockyho a keď vyšiel von, hneď dal niekomu päsťovku. Dnes so znepokojujúcou úprimnosťou priznáva, že ho priťahuje hrať vo filmoch prekypujúcich násilím…
V Hollywoode by ste asi ťažko hľadali herca, ktorý má vo svojom portfóliu toľko devótnych postáv. Neonacistu židovského pôvodu. Kaskadéra, ktorý sa po nociach živí ako šofér delikventov. Psychopatického tínedžerského vraha. Psychicky narušeného študenta, ktorý sa chystá spáchať samovraždu. Vykrádača bánk či majiteľa klubu bojových umení, ktorý slúži len ako zástierka pre obchod s drogami. A hrá ich tak, že aj napriek nepopierateľnej temnote a skazenosti, si vás nejakým zvláštnym spôsobom podmania. „Je to taký mix Jamesa Stewarta, Charlesa Bronsona, Alaina Delona, Lee Marvina so štipkou Mastroianiho,“ povedal o ňom režisér Nicolas Winding Refn, „keď sa objaví na plátne, okamžite na neho musíte upriamiť svoju pozornosť.“ V civile pritom na ľudí pôsobí mimoriadne rozvážne, až zraniteľne. Rozhovory poskytuje najradšej počas prechádzky, na lavičke v parku s take away kávou a s presvedčením, že oveľa zaujímavejší než on, je jeho pes George…
Rozhnevané dieťa
Rozhnevané dieťa sa narodilo v novembri roku 1980 v kanadskom Ontariu. Otec bol obchodníkom v miestnych papierňach, matka bola sekretárka a neskôr sa kvalifikovala na stredoškolskú profesorku. Ryan im robil starosti od útleho veku. Vyhľadával konflikty a bitky, v škole bol nepozorný. Po incidente so stejkovými nožmi mu diagnostikovali poruchu pozornosti a hyperaktivitu (ADHD) a preradili ho do špeciálnej triedy. „Po tej akcii s nožami, som sa prebral, až keď ma doma mama prefackala. Dovtedy som jednoducho stále presvedčený, že som ešte stále vo filme… Keď som videl Spievanie v daždi, tiež som veril tomu, že viem stepovať a život je muzikál“ Neskôr sa ukázalo, že ani špeciálna trieda nie je pre jeho nevyspytateľný temperament to pravé. Matka ho zo školy vzala, rok ho učila doma sama a prísne dbala na to, čo pozerá v televízii. „Moja mama mala na môj život zásadný vplyv. Za ten rok, ktorý so mnou strávila doma, sa jej podarilo vo mne vybudovať pocit autonómnosti, ktorý sa zo mňa už nikdy úplne nevytratil.“
Prví diváci
Podvedomá túžba stať sa hercom sa v mladom výtržníkovi začala rodiť vďaka postave detektíva Dicka Tracyho. Inštitucionálne sa však v tomto ohľade nikdy nevzdelával. „Ľudia si myslia, že hrať je ťažké. Ale nie je. Musíte len každú repliku povedať najprirodzenejšie ako viete, aby znela tak, akoby ste ju hovorili po prvý raz.“ Zvláštne však je, že chlapec s tak mimoriadne problematickou povahou už od detstva dokázal nadviazať kontakt s publikom. Narodil sa do mormonskej rodiny, spieval v miestnom zbore, robil osvetu v uliciach, a hoci k tomuto náboženstvu nikdy neinklinoval, istý čas, kým si s matkiným múdrym požehnaním nenašiel svoju vlastnú cestu, bol jeho súčasťou. „Mame vždy záležalo na tom, aby som ku všetkému dokázal zaujať vlastné stanovisko. Aj pokiaľ ide o vieru, vždy mi hovorila, že byť mormónom je iba jedna z možností, ale že existujú aj iné.“ Ďalšiu príležitosť otestovať si, ako pôsobí na publikum, poskytovali Ryanovi a jeho sestre početné svadobné hostiny, na ktorých spolu so svojou sestrou spoločne vystupovali a spievali srdcervúce kanonády. Keď v roku 1993 televízne štúdio v Montreali vyhlásilo konkurz pre rivajvl mládežníckeho programu Disney Channel´s Mickey Mouse Club, bol už dvanásťročný „entertainer“ dostatočne oťukaný, aby sa na ňom objavil. Na jeho vlastné počudovanie ho vzali. Podľa neho totiž už na konkurze bolo vidno, že ostatní, ktorí uspeli spolu s ním, sú neporovnateľne lepší. Koniec koncov, boli medzi nimi aj budúce hviezdy Justin Timberlake, Christina Aguilera a Britney Spears… Ryan sa spolu s nimi následne presťahoval na Floridu, kde nakrúcanie prebiehalo. Veľa ho nenasadzovali a z mnohých (najmä tanečných) záberov ho aj vystrihovali. Dvanásťročného, ktorý sa tak o to viac mohol sústrediť na objavovanie krás Disneylandu, to však nijako zvýšene netrápilo. Aspoň mu zostávalo viac času na kanadské žartíky a prednášky zo sexuálnej výchovy, ktoré na veľké rozhorčenie rodičov robil ostatným deťom. Keď sa Ryanova mama musela kvôli práci vrátiť do Kanady, ujali sa ho Timberlakovci a asi pol roka u nich býval. Obaja umelci sa dodnes o sebe vyjadrujú s úctou a rešpektom, no zároveň aj prekvapujúco zdržanlivo. „Mali sme s Justinom asi trochu bližší vzťah, než zvyšok detí medzi sebou. To už tak občas býva, keď sa s niekým delíte o kúpeľňu,“ komentoval svoj polročný „adopčný program“ u Timberlakovcov Ryan.
K nezávislosti
Po dvoch rokoch potuliek po zábavnom parku sa nakrúcanie skončilo a vrátil sa do Kanady. V nasledujúcich rokoch sa objavil v niekoľkých televíznych seriáloch. Paradoxne ho už v tomto období režiséri s obľubou využívali v hororových príbehoch. Z televíznych úloh sa azda najviac zviditeľnil vďaka postave Mladého Herkulesa, kvôli ktorej sa ako osemnásťročný presťahoval na Nový Zéland. O rok neskôr mal už televízie plné zuby a povedal si, že je načase stať sa skutočným hercom. V jeho zvláštnom ponímaní sveta a zvláštnej mysli to však neznamenalo vziať Hollywood útokom v štýle neodolateľného metrosexuála. Od začiatku ho lákal hlavne nezávislý film a komplikované až obskúrne charaktery. Tých si v nasledujúcich rokoch pripísal na konto hneď niekoľko. V roku 2001 ho obsadil do hlavnej úlohy snímky Svätý boj (The Believer) režisér Henry Bean. Vo filme inšpirovanom skutočným príbehom Daniela Burrosa, stvárnil postavu Daniela Balinta, amerického žida z praktizujúcej rodiny, ktorý prepadne kúzlu neonacizmu. Rozpoltený charakter, ktorý osciluje medzi princípmi viery zakorenenými hlbšie, než si dokáže pripustiť, no zároveň sympatizujúci s rasizmom, stvárnil tak presvedčivo, že meno Ryan Gosling v nasledujúcom období filmoví kritici vyslovovali takmer až s posvätnou úctou. Svätý boj získal hlavnú cenu poroty na filmovom festivale Sundance a prehĺbil jeho presvedčenie, že nezávislý film je to, čo chce naozaj robiť: „Dalo mi to slobodu a priestor pre sebavyjadrenie. Nemyslím si, že by som mohol robiť čokoľvek, ako ostatní herci a pritom to robiť poriadne.“ Trvalo ešte pár rokov, kým sa ukázalo, že môže.
Vykoľajení
Zvláštny herecký prejav pri stvárňovaní psychologicky komplikovaných postáv mu v nasledujúcom období prienieslo niekoľko ďalších zvláštnych úloh. V roku 2002 si v snímke Vraždy podľa vzorca zahral študenta Richarda Haywooda, ktorý so svojím komplicom vymyslí a úspešne dotiahne do konca takmer dokonalú vraždu. Chladnokrvný charakter zhýralého mladíka dráždi svojou arogantnosťou no zároveň aj fascinuje svojou zvrátenou genialitou a manipulatívnosťou. V tom istom roku sa postavil pred kameru ešte raz. V (ako inak) nezávislom filme bratov Smithovcov The Slaughter Rule. Film z prostredia amerického futbalu divákov ani kritiku veľmi nezaujal. Jedna ani druhá strana sa nevedela rozhodnúť, či je to film o športe, alebo vzťahový. Ústrednou témou je totiž zvláštny vzťah medzi hráčom Royom, ktorý po samovražde svojho otca prechádza ťažkým obdobím a jeho problémovým trénerom. A nemal v tom jasno ani Ryan. „Stále som sa pýtal režiséra, či je alebo nie je ten tréner do mňa buchnutý… A on mi na to nikdy neodpovedal..“ Rozpačité prijatie filmu Goslinga sklamalo a vyvolalo v ňom pocit, že o tom, či film bude alebo nebude úspešný, rozhoduje iba marketing a že film vlastne nie je už nič viac, ako rozšírený trailer. Napriek tomu svoju účasť na projekte nikdy neoľutoval. „Vedel som, že keď budem robiť s Davidom Morsom, urobí to zo mňa lepšieho herca. A naozaj aj urobilo.“ Potom, čo sa mu nepodarilo zapôsobiť v úlohe Roya, rozhodne vzbudil pozornosť vo Svete podľa Lelanda (The United States of Leland; 2003). Stretávame sa tu s ním ako s mladistvým vrahom odsúdeným za brutálnu vraždu postihnutého chlapca. „Strašne som ten film chcel robiť. Cítil som, že Leland je iný. Je absolútne emocionálne odstrihnutý. Zahrať to bola obrovská výzva. Ale bolo to aj zaujímavé, veľmi skutočné…“ povedal o postave „chlapec so stejkovými nožmi“.
Vo víre mainstreamu
Predsavzatie robiť iba nezávislý film Goslingovi dlho nevydržalo. Z nejakého dôvodu si už rok po „Lelandovi“ vzal režisér Nick Cassavetes do hlavy, že herec, ktorý si kariéru začal budovať na postavách chladnokrvných psychopatov, bude akurát ten pravý protagonista pre ľúbostnú romancu Zápisník jednej lásky (The Notebook, 2004). Hoci Gosling priznáva, že ho fascinuje, ako sa v našich životoch všetko krúti okolo lásky a snahy získať ju za každú cenu tými najbláznivejšími spôsobmi, za veľkého romantika sa nepovažuje. „To máte tak. Rytier porazí draka a získa princeznú. Potom sa začnú deliť o kúpeľňu. A je po láske…“ A už vôbec si nevedel sám seba predstaviť v úlohe milovníka. Cassavetes bol však vytrvalý a keď sa mu nakoniec podarilo vnútiť scenár a ukázal mu na čítačke Rachel McAdams, ktorá s ním mala tvoriť filmový pár, trochu zmäkol. Vraj ho na charaktere upútala najmä stabilita, aká z postavy Noaha vyžarovala. Zaľúbi sa na prvý pohľad do jednej ženy, tej potom napíše 365 listov, postaví pre ňu dom a čaká iba na ňu… Tak ten job teda nakoniec vzal. Nakrúcanie však neprebiehalo úplne hladko. Ukázalo sa, že herecký pár, ktorý mal stvárniť zaľúbencov, dokáže na pľaci dostať iba to najhoršie. Nespolupracovali, nenahrávali si, hádali sa. V istom okamihu vraj Gosling požiadal Cassavetesa, aby mu na nakrúcanie scén, v ktorých Rachel nemusí byť v zábere, postavil na dialógy nejakú stážistku. Úsmevné na tom je najmä to, že po nakrúcaní sa Gosling a Rachel dali dokopy a tvorili v súkromí pár. Každopádne pokiaľ ide o prijatie Ryana ako svalnatého vyslúžilca z druhej svetovej vojny, ktorý majstruje dlátom a kladivom na dome snov pre svoju vyvolenú, bolo absolútne pozitívne. Po temných dušiach, ktoré dokázali oceniť jeho úchylné roly, si ho konečne všimlo aj ženské publikum a húfne na film chodili do kina. Romanca, ktorá spĺňa atribúty tohto označenia do poslednej kvapky slzy, producentom slušne zarobila a dostala sa do hitparád Najromantickejších filmov a Najlepších filmových bozkov. A Gosling sa vzápätí nechal draftovať do dvoch filmov, ktoré mu mali pomôcť zbaviť sa hrubej vrstvy cukrovej polevy. V nasledujúcich dvoch rokoch sa teda vrátil na filmové plátno ako Henry Lethem, študent, ktorý privádza do vytrženia svojho psychiatra plánovaním vlastnej samovraždy (Hranice života, 2004) a ako stredoškolský profesor histórie v snímke Half Nelson (2006), ktorý sa do svojej práce vkladá s takým nadšením a zápalom, až z toho skončí na drogách.
Tučný a nezamestnaný
V roku 2006 sa nechtiac chytil do pasce režiséra Petra Jacksona. Zlákal ho na postavu otca, ktorému zabili dcéru (Pevné puto; 2007). Od začiatku bolo všetkým jasné, že Gosling je na túto postavu príliš mladý. Ale bol tak nejako v kurze, tak sa rozhodli, že mu prifarbia nejakú tú šedinu, nalepia bradu, nechajú ho trochu pribrať… A keď sa začalo nakrúcanie, zistili, že to jednoducho nefunguje a nahradili ho Markom Wahlbergom. „Bol som tučný a nezamestnaný. Ale aj poučený. Už nikdy sa nenechám riadiť egom. Je úplne v poriadku byť na nejakú rolu príliš mladý.“ Vzhľadom na to, že nakrúcania bolo za posledné roky dosť pohusto, rozhodol sa teda Ryan pre hereckú dovolenku a začal sa venovať hudbe. Spolu so Zachom Shieldsom si založili rockovú kapelu Dead Man´s Bones pozostávajúcu z dvoch hudobníkov. Stretli sa už pár rokov predtým a padli si do struny, lebo obaja ulietali na historkách o duchoch a strašidlách. Po Goslingovom „vyhadzove“ mali konečne viac času na komponovanie a začali pracovať na svojom prvom albume. Na nahrávanie si prizvali detský spevácky zbor z hudobného konzervatória Silverlake. Album s názvom Dead Man´s Bones sa objavil na trhu v októbri 2009 a nasledovala po ňom aj jesenná koncertná šnúra nazvaná Helloween.
Top 3
Krátka pauza a odstup jeho kariére jednoznačne prospeli. V roku 2010 sa o neho režiséri doslova trhali. Za jeden rok nakrútil päť filmov, ani jeden nebol prepadák. Naopak. Objavil sa vo filmoch, ktoré sa každý svojim spôsobom vymykali priemeru a budili patričnú pozornosť. Keď prijal ponuku režiséra Dereka Cianfrancea, aby si spolu s Michele Williams zahrali spolu manželský pár v Blue Valentine (2010), nevedel úplne presne, do čoho ide. Cianfrance mal v pláne nakrútiť manželskú drámu, kroniku rozpadu jedného manželstva a hercov, ktorých si vybral, podrobil počas nakrúcania prešpekulovanému psychologickému experimentu. Nechal každého naštudovať si úlohu separátne, takže keď začali nakrúcať retrospektívu milostného príbehu, v ktorom sa Dean a Cindy do seba zaľúbia, naozaj sa videli po prvý raz a naozaj prechádzali procesom stretávania. Súhra medzi Goslingom a Williams vraj bola taká dokonalá, že štáb režiséra doslova prosil, aby nakrútili len „Valentine“ a „Blue“ z filmu vynechali. Keď bolo načase pokračovať v príbehu tam, kde sa vzťah začína rozpadať, vystavil Cianfrance protagonistov tlaku, aký zažívajú ľudia v bežnom partnerskom živote. Zatváral ich na dlhé hodiny do jednej miestnosti, nechal ich spolu aj s ich filmovou dcérou mesiac žiť v spoločnej domácnosti a organizovať falošné narodeninové oslavy a Vianoce, upratovať, variť, nakupovať za obmedzený rozpočet. Napriek tomu, že boli aj hádky, Gosling po skončení nakrúcania priznal, že opustiť domov, ktorý si tam za ten čas vybudovali, bolo extrémne zložité, až traumatizujúce. Že mu postava Deana vyniesla jeho prvú nomináciu na Oscara v kategórii hlavná mužská úloha, bolo pre neho úplne vedľajšie.
Ďalšia „pecka“ z inej planéty sa dostala do kín už o rok. Noirovo-snová psychadélia Nicolasa Windinga Refna Drive, nakrútená podľa knižnej predlohy Jamesa Sallisa, má slušne našliapnuté do kategórie kultových filmov s ešte kultovejším soundtrackom. Gosling v nej stvárnil hollywoodskeho kaskadéra, ktorý sa musí zo dňa na deň vytratiť a postarať sa o nejaké to živobytíčko. A keďže rád šoféruje a ide mu to celkom dobre, prijme „pracovnú ponuku“ od miestnych gangstrov a zlodejov, aby im robil pri záťahoch odvoz. V tejto úlohe je opäť temný, tajomný, záhadný, trochu zamilovaný, len tak mimochodom, bez nejakej zvláštnej zmeny vo výraze tváre aj schopný nevýslovnej brutality a vzápätí opäť zraniteľný. Originál psychopat, ale zase jeden z tých, ktorí stoja na tej zlej strane vždy bližšie k dobru.
„Robiť s Goslingom na Drive, bola totálna mentálna kopulácia,“ povedal o ňom po premiére Refn.
Divoký a divokejší
Keď po filme Crazy, Stupid, Love; ktorý ho opäť posunul do trochu inej, romanticko-komediálnej polohy vyhlasovali, že z neho rastie nový Clooney, ešte netušil, že ho už o rok bude dirigovať ako režisér svojho vlastného filmu Deň zrady (Ideas of March). Politický thriller z prostredia volieb Goslingovi celkom sadol a prácu s Clooneym si veľmi pochvaľoval: „Je veľmi zaujímavé pozorovať ho pri práci. Je doslova posadnutý. Raz by som si to tiež chcel vyskúšať.“ Nasledujúce obdobie mu však prinieslo najmä dva návraty v podobe spolupráce s „valentínskym“ režisérom Cianfranceom a Nicolasom Refnom. S prvým z nich sa stretol pri nakrúcaní snímky Za borovicovým hájom (Beyond The Pines). Zahral si tu motorkára, ktorý si „tak trochu“ privyrába ako bankový lupič. Cianfrance sa mu počas nakrúcania opäť pekne dostal do hlavy, zároveň mu však umožnil splniť si dva kľúčové detské sny: živiť sa ako bankový lupič a mať na tele mnoho mnoho tetovaní. „Vodičský“ režisér Refn si pri nakrúcaní filmu Len Boh odpúšťa (Only God Forgives) s Goslingom evidentne opäť výdatne mentálne zasúložil. Nakrútil film pre silné žalúdky, popri ktorých je povestná výťahová scéna z Drive drsná asi ako Hriešny tanec. „Čas na stretnutie s diablom,“ hovorí tu Refnov najnovší herecký obľúbenec ako Julian, majiteľ klubu thajského boxu, ktorý spolu s bratom ide aj v obchode s narkotikami. Film, ktorý by vraj mierou násilia, sexuálnej explicitnosti, zvrátenosti a brutality donútil plakať za mamičkou aj Sigmunda Freuda, Goslinga evidentne nadchol: „Je veľmi, veľmi agresívny. Ten film hovorí ´Milujem násilie´. Nikdy som nemal pocit, že mám sklony k brutalite. Ale teraz mám chuť robiť na filmoch, v ktorých je veľa násilia. A naozaj nechápem prečo…“ Od niekoho, kto ešte nedávno vyhlasoval, že túži nakrútiť remake Prázdnin v Ríme s Natalie Portman namiesto Audrey Hepburn, je to dosť zvláštny úkaz transformácie. Ak by ten Freud žil, možno by na to mal odpoveď…
Marcela Heglasová
foto:Sita