Hudobný priemysel sa zväčša orientuje na zachytenie aktuálnych trendov, ktoré sa následne pretavujú do zmenených špecifikácií a prototypov pre výrobu masovej hudby. Stále však existujú aj originálni interpreti, ktorých v záplave sériového braku nemožno prehliadnuť. Patrí medzi nich aj nemecká legenda Rammstein.
Príbeh kapely začal písať gitarista Richard Zven Kruspe (narodený ako Zven, neskôr si zmenil meno na Richard Zven), ktorý vyrastal v Nemeckej demokratickej republike. Ako šestnásťročný si v prvej polovici 80. rokov z výletu v Československu priniesol gitaru. Pôvodne ju doma chcel predať, keď však zistil, že baby letia na chlapcov s gitarami, začal sa na nej učiť hrať. A chytilo ho to. Keď sa na jeseň 1989 dalo politické dianie v krajine do pohybu, emigroval do Západného Berlína, krátko pred demontážou Berlínskeho múru, kde sa stal súčasťou Orgasm Death Gimmicks, jednej z menších lokálnych skupín. Tá však nemala dlhé trvanie a keď sa zrušili obmedzenia v pohybe osôb medzi oboma nemeckými štátmi, presťahoval sa naspäť do NDR, do mesta Schwerin. Tam stretol Tilla Lindemanna, ktorý tam pracoval ako košikár (kto by to bol povedal o neskoršom frontmanovi Rammsteinu – predtým pracoval aj ako stolársky učeň či technik v galérii) a popritom pôsobil v punk-rockovej kapele First Arsch, v ktorej predovšetkým hral na bicie.
Členom kapely sa čoskoro stal aj Richard, ten si vzal na starosť gitaru a vokály. Okrem nich v nej pôsobil aj ďalší budúci člen Rammsteinu, sprievodný gitarista Paul Landers. Okrem tejto kapely zohrala pri sformovaní neskoršieho Rammsteinu dôležitú úlohu aj skutočnosť, že Richard v tej dobe býval s ďalšími dvoma hudobníkmi: Christophom Schneiderom a Oliverom Riedelom, pričom obaja mali vlastné kapely. Trojicu pôsobenie vo svojich projektoch neuspokojovalo, a tak spolu hútali nad novými možnosťami. Richarda lákali experimenty s prepájaním ostrých gitár a drsnej elektroniky. Tento koncept zaujal aj jeho spolubývajúcich a v roku 1994 uzrel svetlo sveta nový projekt. Pozíciu speváka ponúkli Tillovi, ktorý v speve nebol úplný nováčik – niekoľko jeho vokálov možno nájsť aj na jedinom albume skupiny First Arsch: „Saddle Up“ (1992).
Nový štýl
Zvolili si značne kontroverzný názov Rammstein – Flugschau (Letecká show v Ramsteine), v narážke na letecké nešťastie, ktoré sa udialo neďaleko Kaiserslauternu na americkej leteckej základni Ramstein v roku 1988. Pri verejnej leteckej prehliadke vtedy došlo k nešťastnej kolízii troch strojov, ktoré sa následne zrútili do davu. Názov neskôr skrátili na Rammstein, nadbytočné „m“ (pôvodne vraj vložené nechtiac ako preklep) však už v názve zostalo, čo mu dodávalo aj iný význam – Ubitý kameň. Čoskoro zostavu dopĺňa Landers, ktorého zaujala prvá demonahrávka Rammsteinu a jeho vtedajší spolubývajúci Christian „Flake“ Lorenz, s ktorým tiež hrával, ale v inej kapele (Feeling B). Tak sa definitívne skompletizovala zostava: Till Lindemann (spev), Richard Kruspe (gitara), Paul Landers (gitara), Oliver Riedel (basa), Christian „Flake“ Lorenz (klávesy) a Christoph Schneider (bicie) a funguje dodnes.
Prvý plod ich spoločnej práce, singel „Du riechst so gut“ (Tak krásne voniaš), vychádza v auguste 1995. Kombinácia ostrých gitár, Flakeho syntetizátorov, Tillovho hlboko položeného, hypnotického hlasu a znepokojivého textu dávala najavo, že vzniká niečo mimoriadne. Text, ktorý lásku medzi dvoma ľuďmi prirovnáva ku vzťahu lovca a koristi, vraj inšpiroval známy román „Parfum“ od Patricka Süskinda. Svoju kredibilitu zvýšili aj prvými úspešnými koncertnými šnúrami, ako predkapelu si ich vyžiadala aj švédska rap-metalová partička Clawfinger. Debutový album „Herzdeleid“ (Zlomené srdce, 1995) vcelku zarezonoval, najmä v nemecky hovoriacich krajinách, avšak skutočný prelom nastal, keď si David Lynch do svojho nového filmu „Lost Highway“ (1996) vybral dve skladby Rammsteinu („Heirate mich“ a „Rammstein“), vďaka čomu záujem o ich tvorbu stúpol aj za morom.
Du hast
Osobitý štýl skupiny, kombinujúci tvrdý alternatívny rock s nekompromisnými techno rytmami a neodmysliteľným nemeckým jazykom, čoskoro získal špeciálnu nálepku Neue Deutsche Härte (nová nemecká tvrdosť), evokujúc tradičný termín Neue Deutsche Welle, označujúci niekdajšiu nemeckú odnož post-punkovej novej vlny. Ich živé vystúpenia sa vďaka značnej dávke kreativity, teatrálnosti a efektných pyrotechnických efektov stali vyhľadávanými destináciami milovníkov frenetických rockových koncertov. Druhý album „Sehnsucht“ (Túžba, 1997) posunul latku ešte vyššie, nielen kvalitatívne, ale aj v predajnosti – dodnes si udržiava štatút jedinej nemeckej dlhohrajky, ktorá získala v USA platinu. Obsahuje množstvo klasík a dodnes sa hrávajú na koncertoch, vrátane legendárnej skladby „Du hast“. Jej text sa ťažko prekladá do iných jazykov, nakoľko vtipne zakomponováva gramatické špecifiká a jemné nuansy nemeckého jazyka. Jej text („du hast mich“) sa často prekladá ako „nenávidíš ma“ (hoci to by sa malo písať s dvoma „s“ – „hasst“), prípadne „máš ma“, z bezprostredného pokračovania skladby však vyplýva, že slovíčko „hast“ v tomto prípade slúži iba ako pomocné sloveso („du hast mich gefragt“ – „spýtala si sa ma“). Aby toho nebolo málo, kapela vydala aj špeciálnu anglickú verziu s upraveným textom (s pozmeneným významom), v ktorom sa spieva „You hate me“…
Kríza zažehnaná
V auguste roku 1998 sa najsamprv pripomenuli coververziou skladby „Striped“ od Depeche Mode, ktorou prispeli na tribute album DM „For the Masses“. Šlo o historicky prvú kompletne anglicky naspievanú a oficiálne vydanú nahrávku od pionierov NDH. Skladbu zaodeli do svojej príznačnej temnej estetiky, čím sa výrazne odlíšila od pôvodnej verzie, čo ocenil aj frontman DM Dave Gahan. Ešte v priebehu toho istého roka sa opäť výrazne zviditeľnili aj v zámorí, keď spoločne s nu-metalovými kapelami Korn a Limp Bizkit ako aj rapperom Ice Cubeom absolvovali úspešnú Family Value Tour. Z turné najviac utkvela v pamäti úsmevná epizódka zo zastávky vo Worcestri (Massachusetts), keď polícia na jednu noc zadržala za verejné pohoršovanie dvojicu Till – Flake. Dôvod? Pri skladbe „Bück dich“ na pódiu napodobňovali análny styk…
Ich definitívny prienik medzi špičku svetovej hudobnej scény potvrdzovali aj nominácie na MTV Europe Music Awards (v kategórii najlepší rockový interpret) a Grammy (najlepší metalový interpret). Ich tvorba opäť našla uplatnenie aj v kinematografii, tentoraz v mega trháku „Matrix“ (1999), tvorcovia zaradili na soundtrack aj ich vypaľovačku „Du hast“. Koncom roka 2000 vychádza prvá ochutnávka z chystaného albumu, MP3 „Links 2-3-4“ (Ľavá 2-3-4), pričom pred oficiálnym vydaním tretieho albumu „Mutter“ (Matka, 2001) stíhajú ešte ponúknuť aj singel „Sonne“ (Slnko). Kapela k obom skladbám nakrútila aj pútavé klipy, v prvom prípade s vysoko organizovaným mravčím spoločenstvom v hlavnej úlohe, v druhom sa členovia kapely predstavili v úlohách siedmich trpaslíkov, zneužívaných na prácu v bani femme fatale Snehulienkou.
Začiatkom roka 2002 si kapela odskočila do Prahy, kde nakrútila scénku do filmu „XXX“ s Vinom Dieselom v hlavnej úlohe. Hrali samých seba pri živom predvedení skladby „Feuer Frei!“, koncert Rammstein bol súčasťou scenára. Vyčerpávajúce nahrávanie i nabitý program si však vyžiadali svoju daň, preto sa kapela rozhodla na istý čas vypadnúť z neustáleho kolotoča a zvoľniť tempo. Basák Oliver Riedel: „Po nahraní ‚Mutter‘ nastali dosť ťažké chvíle, lebo už samotné nahrávanie albumu nás vyčerpalo a cítili sme sa pod veľkým tlakom. Svoje spravili aj menšie nezhody v predstavách jednotlivých členov kapely ohľadom ďalšieho smerovania. Dali sme si rok pauzy, po ktorej sme si uvedomili, že chceme spolu tvoriť aj naďalej.“
O kanibalovi
Keď sa celá zostava znova stretla, pustila sa do nahrávania nového materiálu. Výsledkom dvojročnej snahy sa stal album „Reise, Reise“ (Cesta, cesta, 2004), ktorý sa vyštveral na prvú priečku v siedmich krajinách, vrátane domáceho Nemecka. Okrem nemčiny na ňom tentoraz zaznela aj angličtina (v skladbe „Amerika“) či dokonca ruština (v skladbe „Moskau“), v oboch prípadoch šlo iba o úryvky. V porovnaní s predošlými počinmi zaujalo aj niekoľko skladieb v netradične pomalom tempe. Najväčšie kontroverzie vzbudila skladba „Mein Teil“ (Moja časť), ktorá naráža na mediálne silno pretriasaný prípad nemeckého kanibala Armina Meiwesa. Till: „Je to také choré, až nás to fascinovalo – museli sme o tom spraviť pesničku.“ Nemecké médiá už takú mieru nadšenia neprejavovali, keď mnohé z nich skladbu ostro odsúdili. Napokon aj vďaka týmto kontroverziám skladba vystrelila na 2. priečku domácej hitparády. K singlu opäť pripravili aj vizuálne mimoriadne prepracovaný „psycho“ klip, ktorému by sa slabšie povahy rozhodne mali vyhnúť.
V pamäti utkvel aj klip ku „Keine Lust“ (Žiadna chuť), v ktorej boli členovia kapely hodnoverne stvárnení ako extrémne obézni hudobníci (okrem Flakeho, ktorý stvárňuje invalida na vozíku). Richard Kruspe: „Po všetkých tých rokoch sme už jednoducho plní! Sláva, úspech, peniaze. Už nič nechceme! Absolútne nič! Práve to je hlavnou myšlienkou skladby. Jednoducho sa chceme vrátiť tam, kde sme začali. Iba robiť hudbu, nič viac. Tá tučnota je teda symbolická.“ Zarezonoval aj chytľavý (a na ich pomery dosť „radio-friendly“) singel „Amerika“ s kritikou systematického rozširovania americkej hegemónie vo svete a mcdonaldizácie kultúry („We’re all living in Amerika, Amerika ist wunderbar.“).
Porno klip
Na ďalší album nebolo potrebné čakať dlho, „Rosenrot“ (Červená ruža, 2005) vyšiel už nasledujúci rok. Jednou z príčin bol jeho charakter a pozadie vzniku – pôvodne kapela plánovala vydať „Reise, Reise Volume 2“ so skladbami, ktoré neprešli záverečným sitom pri predchádzajúcom albume, keď sa však medzitým nahromadil aj nový materiál, rozhodli sa v krátkom slede vydať ďalší plnohodnotný album. Azda aj tento fakt sa podpísal pod výsledné dielo, ktorému akosi chýbala šťava jeho predchodcov, hoci napríklad kontroverznému klipu ku skladbe „Mann gegen Mann“ (Muž proti mužovi) sa nedá vytknúť absencia kreativity či provokatívnosti. Dielo švédskeho režiséra Jonasa ?kerlunda znázorňuje členov kapely v Adamovom rúchu, pričom tieto zábery sa striedajú so zábermi nahých, naolejovaných, zápasiacich kulturistov.
Album znamenal na istý čas posledný štúdiový zárez skupiny a nasledovala približne dvojročná odmlka. V roku 2009 sa vrátili vo veľkom štýle s ešte provokatívnejším klipom, opäť v spolupráci s ?kerlundom, ktorý už v tej dobe mal na svojom konte viacero kontroverzných klipov v spolupráci s mnohými svetovými interpretmi, pričom viaceré z nich sa explicitnými zábermi sexu a násilia pohybovali na hranici spoločensky akceptovaných noriem. Tentoraz sa rozhodol definitívne prelomiť ľady a spojiť hudbu s regulárnym pornom, pričom v členoch Rammsteinu našiel pre takýto úlet ideálnych spojencov. Klip sa nakrútil ku skladbe „Pussy“ (2009), prvému singlu z chystanej novinky a postavili ho na „klasických“ pornografických stereotypoch, pričom každý z členov kapely vystupoval v inej scéne: playboy Till zvádzal slúžku, firemný šéf Christoph sekretárku a cosplayový fetišista Paul sa vyšantil v kovbojskom oblečení. Nenechal sa zahanbiť ani milovník SM praktík Oliver, ktorý si užíval s dominou, Richard si pre zmenu zahral párty nadšenca a Flakemu sa ušla rola transsexuála. V závere sa klip mení na plnohodnotné porno, zakončené ejakuláciou všetkých šiestich „porno-hercov“. Pochopiteľne, v najhorúcejších scénach zaskočili namiesto hudobníkov dabléri, ženské úlohy si strihli skutočné porno-herečky. Klip vyvolal salvy pobúrenia, časť verejnosti sa však prenáramne bavila. Bavili sa aj chlapi z Rammsteinu, a to na úkor porno biznisu – zreteľný ironicko-komický akcent diela reflektuje príkru „konzervatívnosť“ a samoúčelnosť pornografie, ktoré prakticky vylučujú zapojenie vyššej dávky estetiky či kreativity; „dejová zložka“ porna sa zväčša obmedzuje iba na krátke pseudopríbehy s istými „archetypálnymi“ postavami, ktoré vytvárajú rámec pre to jediné, na čom v ňom skutočne záleží, pre akt kopulácie. Tento moment podfarbuje aj komický (anglicky spievaný) refrén, taktiež okresaný na nevyhnutnú „esenciu“ porna, zbavenú akýchkoľvek príkras („You‘ve got a pussy, I have a dick, so what‘s the problem? Let‘s do it quick!“). Samozrejme, hudobné stanice či bežné video-portály novinku do obehu zaradiť nemohli, avšak mediálna publicita, spojená s „kauzou“, jej napokon aj bez toho priniesla prvé miesto v oficiálnom singlovom rebríčku, vôbec historicky prvé pre Rammstein.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2017)