Paleta vzťahov medzi parazitom a hostiteľom v živočíšnej ríši je nesmierne pestrá od príležitostných, občasných, hniezdnych, vonkajších aj vnútorných parazitov až po baktérie a vírusy, ktoré v konečnom štádiu svojho hostiteľa usmrcujú.
Parazit musí vyvinúť zložité stratégie, aby nevyhynul a aby sa jeho potomstvo dostalo ku správnemu hostiteľovi. Patrí k nim aj produkcia nesmierneho množstva zárodkov, aby aspoň zlomok percenta z nich našiel hostiteľa. Pre parazita to však nie je až také náročné, pretože na tvorbu svojich vajíčok čerpá stavebné látky z hostiteľovho tela.
Životné cykly
Ak by sme spoznávali spôsoby života všetkých parazitov, od tigra a vlka (i dravce sú v podstate parazity) cez kliešte a blchy až po pásomnice a hlísty, zistili by sme, že čím je parazit zdanlivo nižšie organizovaný, tým zložitejším a zaujímavejším môže byť jeho životný cyklus. Tak ako sa po milióny rokov vyvíjal hostiteľ, súčasne s ním sa vyvíjal a prispôsoboval i jeho parazit. Ale zatiaľ čo sa hostiteľ musel prispôsobovať vonkajšiemu svetu, bystrili sa mu zmysly, silneli čeľuste, hustla srsť, úlohou parazita, ktorý mal v tele hostiteľa zaistený úkryt, teplo i potravu, bolo nevyžrať svojho hostiteľa až k smrti a svoje potomstvo dostať do tela iného hostiteľského jedinca. V tomto smere vyvinuli vnútorné parazity takú fascinujúco dokonalú stratégiu, že sa pred ňou človek so všetkými svojimi vynálezmi môže iba v nemej úcte skloniť a za najväčší úspech môže považovať objavenie tajomstva takéhoto zložitého a skrytého spôsobu života.
Prefíkaný parazit
Motolica kopijnatá (Dicrocoelium dendriticum, v staršej literatúre ako D. lanceolatum), približne 1 cm dlhý ploský červ, žije v pečeni bylinožravcov, hlavne hovädzieho dobytka, kôz, sŕn , jeleňov, zajacov, ale najmä oviec. Ak je ovca napadnutá 5 – 6 motolicami, veľmi jej to nevadí a pastier to ani nezbadá, pri vyššom počte však (môže ich byť aj vyše 100) zapchávajú jej žlčovody, nastáva porucha trávenia, ovca trpí bolesťami, nežerie, chudne, nedáva vlnu a napokon dochne. Dicrocoelium dendriticum ako väčšina červov je obojpohlavná, a tak každý jedinec tvorí spermie aj vajíčka. Nevie sa, či u nej môže dôjsť aj k samooplodneniu (snáď iba v extrémnych prípadoch), v každom prípade je však vylúčená možnosť, že ak by boli v jednej ovci hoc len dve motolice, tak by vyhynuli bez potomstva. Vylučovanie spermií a vajíčok sa vzájomným enzymatickým pôsobením tak zosynchronizuje, že dôjde ku vzájomnému oplodneniu (to funguje samozrejme aj v prípade, že je tých motolíc v pečeni veľa). Kladením vajíčok, ktoré so žlčou odchádzajú do čreva a odtiaľ s trusom opúšťajú telo hostiteľa sa začína podivná odysea nebezpečného parazita.
Medzihostiteľ: slimák
Treba poznamenať, že tento príživník trápi ovce najviac v krajoch, kde sa pasú na pomerne suchých vápencových lúkach, ktoré sa nehodia na kosenie ani na pasenie kráv. Na vápencovom podklade nachádzajú výhodné životné podmienky slimáky, vytvárajúce si vápnitú ulitu. Pre budúcu motolicu je životne dôležité, aby sa dostala do slimačieho tela, v ktorom prebehne časť jej vývoja. Môžeme si domyslieť, koľko vajíčok musí materská motolica vylúčiť, aby sa niektoré z nich dostalo do styku so slimákom a aké malé musí byť vajíčko, aby ho nerozdrvilo ústne ústrojenstvo slimáka. Nemôže to však byť hocijaký slimák! Za milióny rokov sa vývoj motolice špecializoval len na niekoľko málo druhov slimákov, žijúcich na horských vápencových lúkach. Najskôr prichádzajú do úvahy slimáky rodov Helicella a Zebrina, najmä asi 2 cm dlhá Zebrina detrita, ktorá sa na suchých vápencových lúkach niekedy vyskytuje priam masovo.
Akonáhle sa aspoň jedno vajíčko dostane do slimačieho žalúdka, vykľuje sa z neho larvička, ktorá sa prevŕta cez črevnú stenu a v telesnej dutine slimáka prekoná delením niekoľkonásobný rozmnožovací proces, ktorého výsledkom je veľké množstvo drobných larvičiek zvaných cerkárie, ktoré na svojom 0,2 mm dlhom tele majú dve prísavky a vpredu ostrý chitínový bodec. Pomocou bodca sa cerkárie prevŕtajú do pľúcnej dutiny slimáka, pričom sa pravdepodobne orientujú obsahom kyslíka v tkanivách, prúdením krvi a aj (ešte neprebádanými) biochemickými impulzmi. Z pľúc ich nakazený slimák „vykašliava“ v hlienovom obale a necháva na podklade, po ktorom prechádzal.
Medzihostiteľ: mravec
Následne sa musí ujať funkcie ďalší medzihostiteľ. Na lúkach popísaného typu sa veľmi často nachádzajú medzi trávou kôpky hliny, v ktorých pri pozornejšom pohľade spoznáme hniezda mravcov. A opäť do hry vstupuje úzka a presná špecializácia parazita, pre ktorého je ďalším najvhodnejším medzihostiteľom mravec lúčny (Formica pratensis), ten je na stanovišti spomedzi ostatných druhov najpočetnejší, lebo práve jemu suché vápenité lúky najviac vyhovujú. Vykašlávaný slimačí hlien má pre tieto mravce neodolateľnú chuť, lebo len čo ho nájdu na listoch, hneď sa doň pustia. S chutným hlienom sa však do mravčieho žalúdka dostávajú aj drobné cerkárie. Niektoré sú síce rozdrvené silnými mravčími hryzadlami, avšak tie, ktoré neporušené prejdú cez tento mlyn (a je ich vždy dosť), sa pomocou bodca prevŕtajú cez stenu mravčieho žalúdka. Ranku, ktorú v stene žalúdka spôsobili, zalepia sekrétom, ktorý vylúčili z povrchu tela – jednak preto, aby sa chránili pred presakujúcimi žalúdočnými šťavami, ktoré by na ne cez ranku ustavične vytekali a jednak preto, aby mravca, svojho prechodného hostiteľa, príliš neoslabili prípadne neusmrtili, to by totiž bol aj ich koniec.
Karol Pachinger
foto SITA, wikipedia, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2017)