Medzi archetypálne postavy svetovej populárnej kultúry možno zaradiť aj postavu stroskotanca – Robinsona Crusoa, prípadne i filmového Stroskotanca v podaní Toma Hanksa. Obaja sa museli vysporiadať s extrémnou životnou situáciou po stroskotaní na pustom ostrove, pričom dokázali nájsť šťastie v nešťastí a čerpať silu z najhlbšej vnútornej energie a túžby prežiť. Niektorí ľudia si však podobnú formu izolácie od civilizácie vybrali dobrovoľne. Patrí medzi nich aj Austrálčan David Glasheen.
Austrálčan írskeho pôvodu žil dvadsať rokov hektický život burzového makléra, plný vzrušenia a stresu. Pôsobil na čele ťažbárskej spoločnosti zo Sydney, ktorá profitovala z ťažby zlata v Papue-Novej Guiney. Počas tohto obdobia nahromadil bohatstvo, o akom sa väčšine smrteľníkov ani nesníva. Idylka však skončila v roku 1987, keď po sérii otrasov na burze, ktorá vošla do histórie ako Čierny pondelok, prerobil 7,25 milióna libier. Následne sa dostal do nezávideniahodnej situácie: dlhy viedli k bankrotu a následne aj k rozpadu rodiny. Keď sa s manželkou rozviedol v roku 1991, začal intenzívne uvažovať nad ďalšími krokmi. Ako to často býva, do jeho života zasiahla náhoda – dopočul sa o nedotknutom kúsku panenskej prírody na ostrovčeku Restoration Island, neďaleko severného pobrežia Queenslandu, ktorý je súčasťou národného parku Cape York a rozprestiera sa na ploche 153 árov.
Pocítil silnú túžbu uniknúť z pasce civilizácie a utiahnuť sa do oázy ticha a pokoja, kde bude môcť byť sám sebe pánom. A tak sa v roku 1993 odhodlal k životnému kroku: všetko zahodil za hlavu a s prázdnymi rukami, len s niekoľkými vecami a nevyhnutnou zásobou na preklenutie prvej fázy pobytu vybral sa na svoju osídľovaciu misiu.
Crusoe s internetom
Na ostrovčeku, ktorý premenoval na Revolution Island (aspoň tak hlása nápis na drevenej doštičke umiestnený pod stropom jeho príbytku), žije dodnes celkom sám, iba so psom Quasim. Býva skromne, ale účelne a s prekvapivo dobrým vybavením: dom je postavený z dreva, pokrýva ho plechová strecha. Teplú vodu síce nemá, ale vďaka solárnym panelom má elektrinu a internet. Vďaka dômyselnému systému zberu dažďovej vody má aj splachovací záchod. Varí na plynovom sporáku. Kreatívne využíva aj rôzne „dary mora“: veci nedbanlivými ľuďmi vyhadzované do mora a následne vyvrhované na breh ostrova využíva na výrobu nábytku či rôznych doplnkov. Sám svoj domov vtipne nazýva ako miesto s „päťhviezdičkovým prostredím“, ale iba „polhviezdičkovým ubytovaním“.
Čo sa týka potravy, žije takmer sebestačne. Loví väčšinou ryby či kraby, okrem toho sa živí tamojšími plodmi (napríklad kokosmi) a pritom pestuje aj vlastnú zeleninu a ovocie. Disponuje aj bohatými zásobami konzerv a kompótov, tie si však kupuje – raz ročne opúšťa ostrov, aby navštívil 500 míľ vzdialený supermarket. Tam si dokúpi nevyhnutné zásoby, vrátane potravín, ktoré si nedokáže vyrobiť alebo dopestovať, napríklad olej alebo ryžu. Vyrába si dokonca vlastné pivo.
Cieľ: prežiť
Niekdajší biznismen sa dokázal plne adaptovať na prostredie panenskej prírody, v ktorej na človeka číha celá plejáda nástrah, vrátane krokodílov. Tento proces učenia, získavania skúseností a adaptácie iba lakonicky okomentoval: „V buši sa človek rýchlo naučí prežiť. Lebo keď nie, tak čoskoro umrie.“
Ohľadom dômyselných mechanizmov, ktorými skvalitnil svoje bývanie, povedal: „Musíte sa naučiť pracovať s jednotlivými elementmi prírody. Ľudia sú navyknutí, že iba pootvoria kohútik a pustí sa im voda. Čoskoro si však uvedomíte, že to tak nie je. To všetko si musíte zabezpečiť sami.“ Obydlie má vybavené skôr účelovo, ale zároveň esteticky. Bohatej knihovničke dominujú knižky o morských pannách, ktoré ho fascinujú. Tie krášlia aj jeho vlastné maľby na stenách. Šatník je skromný a okrem niekoľkých tričiek či nohavíc tam takmer nič iné nenájdete, v tropickom podnebí ani nepotrebuje veľa vecí.
Dôležitú úlohu v jeho živote zohráva – internet. „Pripojenie na sieť je pre mňa skutočným pokladom, lebo keď potrebujem nejakú informáciu, napríklad ako opraviť niečo, čo sa pokazilo, tam to nájdem a môžem sa to naučiť. Nie som zvlášť technicky zručný, ale dokážem sa to naučiť z internetových zdrojov.“ Tento fakt žurnalista Ben Fogle z BBC, ktorý ho navštívil v jeho divokom domove, vtipne okomentoval: „Robinson Crusoe, ktorý používa internetbanking, o tom som ešte nepočul,“ koniec hlášky už zanikol v hurónskom Glasheenovom smiechu.
Bez ženy
Kontakt s civilizáciou – vynímajúc spojenie prostredníctvom internetu či nakupovanie zásob raz ročne – sa scvrkol iba na sporadické návštevy žurnalistov, kajakárov, jachtárov či nadšencov, experimentujúcich s organickým farmárčením. Raz sa u neho vraj zastavil aj herec Russel Crowe so svojou jachtou. Jeho návrat k prírode v istom zmysle nie je úplne „kompletný“ – človek žijúci mimo zvyšku ľudskej kultúry, úplne osamotene, totiž nepredstavuje prirodzený stav ani z hľadiska niekdajšieho spôsobu života ľudí. Tí sa totiž v prvotnopospolnej spoločnosti združovali do komunít či kmeňových zväzkov, aby si uľahčili každodenný boj o prežitie, pričom vyvíjali čoraz dômyselnejšie spôsoby kooperácie a spoločenských formácií.
Na druhej strane, prežívanie šťastia jej vysoko subjektívne a samotný Glasheen rád pripomína, že je „najšťastnejším chlapíkom na celom svete“. Niektoré veci však človek jednoducho nepotlačí ani neoklame: „Občas sa cítim sám, mojou jedinou nádejou je, že sa tu raz objaví nejaká morská panna,“ dodáva s trpkosťou v hlase. Pred niekoľkými rokmi sa pokúsil nájsť si cez internet partnerku, ktorá by s ním žila. Na inzerát dostal niekoľko stoviek odpovedí, avšak tú správnu nenašiel. Žena, ktorú si vybral a s ktorou sa pokúsil na ostrove žiť, ho čoskoro opustila, lebo sa jej život na ostrove zdal priťažký… Okrem toho si občas spomenie aj na výdobytky civilizácie, malé každodenné potešenia, ktoré mu v divočine chýbajú: „Napríklad také divadlo – zažiť to naživo, to je niečo vzácne.“
Trampoty s vládou
Od roku 2000 sa ho miestne queenslandské autority snažia presvedčiť, aby ostrov opustil. Niekoľko rokov sa s ním márne pokúšali nadviazať rozumnú reč, napokon však pristal na dohodu, podľa ktorej si mal jednu tretinu ostrova prenajať na 43 rokov. Protistrana si však vyžiadala podmienku – Glasheen mal vybudovať ubytovacie zariadenie pre turistov a zabezpečiť miesta na rybárčenie. Nepohodlný „kolonizátor“ si našiel aj obchodného partnera, aby prísne litery zmluvy naplnil. Keď sa však ani po rokoch do toho nepustil, trampoty pokračovali. Dodnes ho však nik z ostrova nevypudil. Možno povedať, že z hľadiska predpisov štátu Queensland ho nelegálne osquatoval. V poslednej dobe sa opäť pokúša v menšej miere obchodovať na burze (aby mohol uhrádzať ročný nájom, ktorý činí 13.000 austrálskych dolárov), čo mu okrem počítača pripojeného na internet umožňuje aj mobilný telefón. Často si volá so svojím starým obchodným partnerom, na ktorého rady dáva.
Vďaka životným skúsenostiam má ohľadom peňazí jasno: „Nič to nemení na skutočnosti, čo si o peniazoch myslím – sú jednou z najväčších chorôb spoločnosti.“ Naďalej aktívne sleduje politické a spoločenské dianie: v nateraz poslednom rozhovore pre portál news.com dokonca uviedol, že správne odhadol Brexit či Trumpove víťazstvo v amerických prezidentských voľbách, čo mu prinieslo aj nemalé výhry v stávkových kanceláriách. „Musíte staviť na najmenej pravdepodobné možnosti,“ radí a hneď aj dodáva: „Ak si stavíte včas, v dostatočnom predstihu, kurzy sú skvelé.“ Evidentne inštinkt burzového makléra (čo je v podstate lotéria v ešte väčšom meradle) v sebe nezaprie…
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2017)