Mohutné parohy, ladné pohyby, majestátny vzhľad. To je sob arktický (Rangifer tarandus), najsevernejšie žijúci druh jeleňovitých. Vďaka nemu dokázali ľudia v dávnych dobách prežiť aj v najnehostinnejších oblastiach severu. A možno preto si ho za pomocníka vybral aj Santa Claus.
Sob arktický euroázijský a sob arktický karibu sú si vzhľadom aj správaním veľmi podobní a vo všeobecnosti sa považujú za príslušníkov rovnakého druhu. Jediný zásadný rozdiel medzi týmito párnokopytníkmi spočíva len v zemepisnej oblasti, kde sa vyskytujú. Sob euroázijský obýval ešte koncom poslednej doby ľadovej (cca pred 10.000 rokmi) takmer celé územie Európy. Dnes je rozšírený už len v lesoch a tundrách severnej Európy a Ázie. V súčasnosti žije v Škandinávii okolo 750.000 jedincov, pričom prevládajú domestikované formy. Väčšie voľne žijúce stáda obývajú už len Fínsko, predovšetkým hraničnú oblasť s Ruskom.
Sob arktický karibu žije výlučne v Severnej Amerike. Pôvodne bol rozšírený v celom arktickom páse tundry a bežne sa vyskytoval na územiach od Mainu až po Montanu. Dnes už v drvivej väčšine regiónov USA vyhynul. Divoké lesné formy karibu obývajú predovšetkým arktické lesy východnej Kanady, tundry Grónska a Aljašky, pričom ich areály sú pomerne roztrieštené. Životným priestorom sobov je otvorená tundra, lesotundra, tajga a pohoria do výšky 2.500 m.
Parohaté samice
Podobne ako ostatné druhy jeleňovitých aj soby majú nenápadné sfarbenie, prispôsobené prostrediu, v ktorom sa pohybujú. Letná kožušina je sivá až svetlohnedá a zimná svetlosivá až biela. Vďaka tomu dokonale splývajú s okolím. Zimný kožuch dopĺňa svetlosivá hrivu, ktorá vyrastá zo spodnej strany pomerne dlhého krku. Srsť je krátka, veľmi hustá a poskytuje dokonalú tepelnú ochranu pred mrazivou zimou. Soby patria k stredne veľkým jeleňom. V lopatkách merajú 80 – 130 cm a vážia 125 – 170 kg. Trup dlhý 170 – 220 cm je ukončený krátkym chvostom (5 – 20 cm). Domestifikované jedince, ktoré žijú pod ochranou kočovných chovateľov stád, sú o niečo väčšie. Aj americké karibu sú mohutnejšie stavané. Dosahujú výšku až 140 cm a hmotnosť do 300 kg. Najväčšou pýchou sobov sú mohutné, široko rozložené, bohato rozvetvené parohy svetlej farby a asymetrického tvaru. Neraz dosahujú dĺžku až 150 cm. V porovnaní s ostatnými jeleňovitými sú väčšie a svetlejšie, pričom parohy má i sobia samica, hoci menšie a menej rozvetvené. V starobe jej však dorastajú do rovnakých rozmerov ako samcom. Sú kostené, plné a soby ich každoročne počas zimy, prípadne skoro na jar zhadzujú. No za niekoľko týždňov im narastú nové. Rastúce parohy pokrýva osrstená koža, lyko. Efektné parožie, ktoré je pre soby dôležitým nástrojom pri vyhľadávaní potravy pod hlbokým snehom, sa považuje medzi lovcami za vzácnu trofej.
Multifunkčné kopytá
Kopytá plnia v pomerne krátkom živote sobov viacero dôležitých funkcií. Sú dokonale prispôsobené močaristej a snehom pokrytej krajine, v ktorej sa soby pohybujú. Sú veľké, široké, ploché a pri došliapnutí na zem sa ešte väčšmi roztiahnu. V zime vďaka tomu fungujú ako snežnice a zabraňujú, aby sa zviera prepadlo hlboko do snehu. Predné kopytá sú väčšie a ostrejšie. V zime pomocou kopýt a parohov rozhrabávajú sneh a vyhľadávajú lišajníky, tie v tomto ročnom období tvoria jedinú zložku ich jedálneho lístka. Kopytá pomáhajú udržiavať čriedu sobov aj v tej najväčšej snehovej metelici alebo hmle ustavične pokope. Pri chôdzi totiž pätové kôstky vydávajú charakteristický „cvakotavý“ zvuk. Členovia čriedy sa tak navzájom počujú a vedia o sebe aj vtedy, keď sa necítia a nevidia. A kopytá sú aj dôležitou obrannou zbraňou v boji s nepriateľom.
Život na pochode
Plaché soby rovnako ako ich jeleňovití príbuzní žijú oddelene. Viaceré dospelé samice a ich mláďatá vytvárajú menšie čriedy. Na ich čele je zvyčajne najstaršia sobia matka. Samce sa k nim pridávajú len v období ruje. S výnimkou tohto obdobia vedie väčšina dospelých jedincov život osamelých pútnikov, prípadne sa združujú v málopočetných skupinkách. Čriedy vedú nomádsky spôsob života a nikdy nezotrvávajú dlhšie na jednom mieste. Núti ich k tomu hľadanie potravy, ktorej je na chladnom severe nedostatok. A tak sa pária, rodia a vychovávajú potomkov za ustavičného pochodu rozsiahlymi oblasťami v blízkosti polárneho kruhu. V zime, keď sa vydávajú na dlhú púť za potravou nižšie na juh, spájajú sa čriedy do obrovských stád a severskou tundrou tiahne aj desaťtisíc jedincov. Nijaký iný druh jeleňa netvorí takéto obrovské spoločenstvá, aj keď len dočasné. Začiatkom jesene sa zasa sťahujú za vodou a smerujú k morskému pobrežiu, keďže ich v tomto období začínajú terorizovať húfy komárov.
Anna Kleinová
foto iStock
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal