Prelom deväťdesiatych rokov v rockovej muzike sa všade vo svete niesol v znamení kvasu prelínania prejavov rôznych hudobných subkultúr. Jedným z dôsledkom týchto javov bola aj „skrumáž“, z nedostatku vhodnejšej intuície označovaná ako crossover.
Aby sme si osviežili pamäť, spomeňme aspoň mená najznámejších reprezentantov odnože crossover: Living Colour, štýloví miláčikovia a protežanti Micka Jaggera, umelo uhladení Extreme (balada More Than A Word z albumu Pornograffitti je dnes rádiovým pomníkom elegantnej bostonskej partie perfekcionistického gitaristu Nuna Bettencourta), tvárnejší a o čosi vytrvalejší Faith No More (bodujúci roku 1993 albumom Angel Dust) či „estetickým konceptom“ najextravagantnejší Jane´s Addiction, čo nedokázali skrotiť ego frontmana Perryho Farrella… Na crossoveri o čosi neskôr so striedavou invenciou stavali aj nu-metaloví interpreti. A, samozrejme, aj tí, čo tu boli oveľa skôr – Red Hot Chili Peppers.
Tí už nejaký ten rôčik pred mediálnym forsírovaním a zrodom crossoveru vášnivo šarapatili výbušnou zmesou punku, metalu, psychedelie a funku, občas spestrenou striptízom samotných muzikantov v losangeleských kluboch. Debutový album vydali v roku 1985, ale základy kapely položili už o dva roky skôr spolužiaci, basgitarista austrálskeho pôvodu Michael Balzary známejší pod prezývkou Flea (Blcha), spevák Anthony Kiedis a gitarista plus akási plážová reinkarnácia Iggyho Popa – Hillel Slovak. Odvtedy hudobníci pod značkou RHCHP zažili asi všetky podoby nebies (postupný nárast publika i predaj platní) i pekiel, aké pozná anjelský diabol rock´n´roll. Opisovať personálne zmeny a alkoholovo-drogové excesy rockerov a tých, čo sa za nich považujú, nie je bohvieakou povznášajúcou rutinou, takže pokiaľ ide o to druhé, iba skrátka – Red Hot Chili Peppers nie sú výnimkou, lietali v tom tiež, dokonca až tak, že ich talentovaný gitarista Slovak v roku 1988, necelý mesiac po skončení európskeho turné, odletel do nenávratna so zlatou dávkou heroínu. Mal iba 26 rokov… Kapela mu neskôr venovala piesne Knock Me Down a My Lonely Man. Znechutený bubeník Jack Irons sa bezprostredne porúčal, aby v 90. rokoch, po kratších angažmánoch, zažiaril na troch albumoch Pearl Jam… Splašený „spoluvinník“ Kiedis zmätene zdrhol do Mexika spytovať si svedomie, no nie nadlho. Náhrady našli v dobrácky vyzerajúcom obrovi Chadovi Smithovi, neskôr vyhľadávanom sessionovom bubeníkovi, ktorý okrem iného nahrával s Glennom Hughesom, Johnom Fogertym i Johnnym Cashom, a vo fanatickom prívržencovi RHCHP Johnovi Fruscianteovi, ktorý sa pre nich stal určujúcim natoľko, že keď ho v období jeho drogových vakácií musel nahradiť uznávaný Dave Navarro z Jane´s Addiction, nad kolekciou One Hot Minute (navzdory hitovkám Warped, Aeroplane, Pea a Coffee Shop) skalní ohŕňajú nos. Ktovie, ako by pokračovala kariéra Kiedisa, Fleu a spol., keby introvertný Newyorčan uspel na konkurze u Franka Zappu… Nasledovali totiž miliónové predaje: z albumu Mother´s Milk, na ktorý zaradili Higher Ground od Stevieho Wondera a Fire Jimiho Hendrixa (aby bolo ešte jasnejšie, aké „tradície“ vyznávajú) sa síce predalo „len“ 2 milióny, ale to iba vinou nezvládnutého marketingu americkej pobočky EMI, kde v tom čase zbabrali takmer všetko, na čo siahli.
Prechod ku značke Warner Bros oslavovali dvanástimi miliónmi predaných exemplárov Blood Sugar Sex Magik, z ktorého vyšlo päť singlov na čele s trúchlivou Under The Bridge, baladou z rodu nesmrteľných. Frusciante, flexibilný gitarista s nesmelým úsmevom a krotkým pohľadom nadaného výtvarníka, však mal rock´n´rollového kolotoča plné zuby. Otvoril si bránu k slobode navzdory úpenlivým prosbám kolegov, ktorých nechal v štichu počas rozbehnutého japonského turné začiatkom roka 1992. Pätica sólových počinov so stúpajúcou úrovňou bola svetlejšou stránkou „kariéry“ neskoršieho bezdomovca bojujúceho s nočnými morami, depresiami a hlavne alkoholom a drogami. Na jar 1998 si to však rozmyslel jeho náhradník Dave Navarro, lebo tušil, že jeho šablóny a systém práce s Peppers, ktorí predtým skladali repertoár z najlepších útržkov spoločných improvizácii, čo je inak v rocku bežný spôsob tvorby, neladia. A následné Fruscianteho obnovenie členstva v RHCHP bolo zrejme jeho životnou spásou. Očistil sa aj ďalší drogový „prominent“ Anthony Kiedis a kapela s veľkou slávou rok nato uviedla na trh album Californication, ktorého pätnásťmiliónový predaj poistila nespočetnými koncertami. Boli jednými z tých, čo vo finále „podpálili“ Woodstock.
Gramofirmy dobre vedia, že v ére prekotne sa meniaceho vkusu je čoraz ťažšie stvoriť a potom hlavne udržať pri živote interpreta, ktorého meno by bolo značkou, zaručujúcou vopred istý masový odbyt produktu. A „papričky“ takúto dlhoročnú istotu predstavujú, čo potvrdili v roku 2002 titulom By The Way. Spolu s Metallicou sú možno najpreceňovanejšími rockovými kapelami súčasnosti – presvedčivosť ešte neznamená presvedčenie, ale to je už úvaha na inú tému. Promo kampaň Stadium Arcadium patrí asi k najmasívnejším v hudobnom biznise, a to nerátame svetové turné. Veď len ich vystúpenia v londýnskom Hyde Parku z júna 2004 sa zaradili ku komerčne najúspešnejším koncertným podujatiam v histórii tohto odvetvia: tri večery s návštevnosťou viac ako štvrťmiliónového publika znamenali zisk takmer desať miliónov libier. Paradoxne, práve záznam týchto hyper úspešných show Live In Hyde Park má veľkú slabinu – Kiedisov intonačne neistý spev, ktorý neladí nielen so suverenitou spoluhráčov. Alebo možno ide iba o rub mince, na ktorej líci je fakt, že Red Hot Chili Peppers nezavádzali štúdiovými vylepšeniami koncertných nahrávok, čo bola a je bežná prax produkcie „live“ titulov.
foto archív hudobných vydavateľstiev
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music