Neraz aj celé mesiace križuje šíre južné oceány a svojou prítomnosťou na oblohe varuje námorníkov pred blížiacou sa búrkou. Dnes mu hrozí vyhynutie.
Štrnásť druhov albatrosov obýva všetky oceány sveta, s výnimkou severného Atlantiku. Hoci tieto pôvabné vtáky sa vyskytujú na oboch pologuliach, drvivá väčšina uprednostňuje zemepisné šírky južne od rovníka. Tam sa nachádza aj domov albatrosa sťahovavého (Diomedea exulans). Najväčší spomedzi všetkých morských vtákov žije nad oceánom medzi Antarktídou a južnými výbežkami Austrálie, Ameriky a Afriky. Na severnú pologuľu zablúdi veľmi zriedka. Hoci má pomerne veľký akčný rádius, najčastejšie sa zdržuje medzi 30. až 60. stupňom južnej zemepisnej šírky, v pásme silných oceánskych vzdušných prúdov. Tento moreplavec si nie náhodou vyslúžil prívlastok sťahovavý. Väčšinu života totiž trávi v pohybe, križujúc priestor nad južnými oceánmi. Zdoláva pritom tisícky kilometrov. Na pevninu odlieta iba v období hniezdenia.
Majstri v plachtení
Albatros sťahovavý si svoje veterné domovské teritórium nevybral náhodne. Ešte v 19. storočí námorníci verili, že letiace albatrosy so sebou prinášajú búrku. Nad oceánom sa totiž skutočne zjavujú zároveň so silnejúcim vetrom. Bez neho by však boli celkom bezmocné. Tieto mohutné vtáky dorastajú do dĺžky 110 – 130 cm a dosahujú hmotnosť cca 8 kg (výnimkou nie sú ani 10-kilogramové jedince). V pomere k telu sú ich krídla dlhé a veľmi úzke. Albatros má najdlhšie letky na svete. Dospelé samce dosahujú rozpätie krídel 360 cm, v zriedkavých prípadoch neuveriteľných 450 cm, čím prekonávajú všetky ostatné vtáky na svete. Vzhľadom na impozantnú veľkosť a vysokú hmotnosť majú albatrosy veľmi slabo vyvinutú svalovú sústavu, takže mávaním krídel sa nedokážu udržať vo vzduchu. Ovládajú však špeciálnu techniku tzv. dynamického plachtenia, energeticky veľmi efektívneho, nenamáhavého spôsob letu. Vo vzduchu majú ustavične naširoko roztiahnuté krídla a energiu potrebnú na pohyb vpred získavajú vďaka vzdušným prúdom. Ich technika plachtenia sa líši od plachtenia vtákov žijúcich na pevnine. Kým supy, bociany a orly využívajú stúpanie teplého vzduchu, ktorý sa tvorí počas dňa nad zemským povrchom, albatrosy a ďalšie plachtiace morské vtáky stavajú na turbulencii vetra vyvolanej morskými vlnami. Vietor fúka nad morom horizontálne, v blízkosti hladiny však jeho smer vertikálne vychyľuje reliéf vĺn. Vzostupné prúdy, ktoré sa tvoria nad vrcholmi vĺn, dodávajú albatrosom potrebný vztlak na to, aby sa udržali nad morom bez namáhavého mávania krídlami. Keď dosiahnu určitú výšku, plachtiac začnú pomaly klesať. Potom sa nad vrcholom vlny mierne pootočia a prúd stúpajúceho vzduchu ich opätovne vynesie nahor. Samozrejme, techniku plachtenia by nemohli uplatniť v prípade úplného bezvetria. Preto keď vietor prestane fúkať, znesú sa na hladinu a plávajúc čakajú na lepšie poveternostné podmienky. V ich domovskom teritóriu je však bezvetrie ojedinelý jav.
Za vhodných poveternostných podmienok môžu zostať vo vzduchu prakticky neohraničene dlho. A v plachtení sa týmto brilantným moreplavcom skutočne nik nevyrovná. Kým väčšina morských vtákov lieta v blízkosti pobrežia, aby sa na noc uchýlila do bezpečia pevniny a odpočinula si, albatrosy putujú nad morom aj niekoľko mesiacov. Dospelé jedince hravo prekonávajú nad šírym oceánom naraz aj vzdialenosť 15.000 km. Kým však vo vzduchu nemajú konkurenta, na zemi sú pomalé a nemotorné.
Zrodené pre more
Keďže väčšinu života trávia vznášajúc sa nízko nad vlnami oceánu, dokonale sa tomuto spôsobu života prispôsobili. A nielen stavbou krídel a technikou plachtenia. Albatros sťahovavý ako jeden z mála živočíchov na svete dokáže piť slanú vodu. Nadbytočná soľ sa mu z tela spätne vylučuje špeciálnymi soľnými žľazami v nose v podobe priezračnej tekutiny. Albatrosy majú rúrkovité nozdry, čo je medzi vtákmi ojedinelý jav. Životu v ustavičnej tesnej blízkosti vody sú prispôsobené aj ich krátke mocné nohy, ktoré fungujú ako účinné veslá. Medzi tromi prstami smerujúcimi dopredu majú plávacie blany. Morskému prostrediu zodpovedá aj ich sfarbenie. Mláďatá majú prevažne tmavohnedé perie s bielymi „striekancami“. Biela je aj spodná strana krídel. S pribúdajúcimi rokmi čoraz častejšie prevláda biele sfarbenie. Dospelé jedince približne vo veku 10 – 20 rokov majú už jednoznačne bielu farbu peria, čierne sú len hroty krídel.
Verné až za hrob
Jediným obdobím, kedy albatrosy prilietajú na pevninu, býva čas hniezdenia. Vytvárajú mnohotisícové kolónie na neprístupných malých skalnatých oceánskych ostrovoch v blízkosti Antarktídy. Najčastejšie na Crozetových ostrovoch, Južnej Georgii, Kerguelenách, Ostrovoch protinožcov, Macquarieho ostrovoch, Ostrovoch princa Eduarda, Aucklandských ostrovoch.
Partnera si vyberajú na celý život. Hľadanie vhodného druha a „uzatváranie manželského zväzku“ trvá medzi mladými jedincami niekoľko týždňov, pričom zásnuby sprevádza nevšedný rituál tokania. Obaja partneri predvádzajú rozličné krokové variácie, šermujú zobákmi, pohadzujú hlavou, prípadne ju vysoko vztyčujú. Nechýbajú ani hlasné prejavy, predovšetkým škrekľavé výkriky. S výnimkou tohto obdobia sú pomerne tiché a „rozprávajú“ len zriedka, škrekľavé výkriky vydávajú zvyčajne pri vzájomných súbojoch o potravu na mori. Albatrosy tvoria súdržný pár až do smrti jedného z partnerov. Rozchádzajú sa len výnimočne, a to vtedy, ak sa im niekoľkokrát za sebou nepodarí založiť rodinu.
Anna Kleinová
foto iStock
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal