Grizlyho veľký brat

 

Obrovitý obávaný grizly má ešte väčšieho súrodenca. Medveďa, ktorého by ste na americkom kontinente nenašli. Žije totiž iba na hŕstke malých ostrovov blízko Aljašky. Ak ste o kodiakovi ešte nepočuli, určite ste ho videli. Hollywood má rád obrovské medvede.

 

Vedecké meno Ursus arctos middendorffli prezrádza, že nemáme dočinenia so samostatným druhom, ale s poddruhom medveďa hnedého, ktorý patrí medzi najúspešnejšie druhy veľkých cicavcov súčasnosti. Obýva obrovské priestranstvá pevnín severnej pologule. Najradšej má husté lesy v horách či údoliach, ale nájdete ho aj na lúkach. Typický je svojím „hrbom“ na pleciach, tvoreným mimoriadne silnými svalmi, vďaka ktorým dokáže pomocou dlhých, ostrých pazúrov vyhrabávať korienky alebo brlohy hoci aj v kamenistej pôde. Medveď hnedý sa vyskytuje po svete vo viacerých poddruhoch. Jedným z nich je široko rozšírený grizly (U. a. horribilis) a tiež najväčší z nich: medveď hnedý kodiak. Veľkosťou sa mu môže rovnať iba medveď ľadový. Paradoxne, napriek enormnej veľkosti sa vyskytuje na maličkom území.

 

Zrodený v izolácii

Výskum genetického materiálu kodiakov prezrádza, že má najbližšie k hnedým medveďom Aljašky a ruskej Kamčatky. Zdá sa, že od skončenia poslednej doby ľadovej zostal izolovaný, ľadové doby totiž znamenali výrazný pokles morskej hladiny (až o 140 – 150 m), keď sa ohromné množstvá vody stali súčasťou niekoľko kilometrov hrubých kontinentálnych ľadovcov, ktoré pokrývali obrovské územia Eurázie a Severnej Ameriky. Zvieratá tak mohli „suchou nohou“ dokráčať z dnešného Francúzska do Anglicka, ba aj z územia súčasného Ruska na Aljašku. Aj ostrovy, na ktorých dnes žije obrovitý kodiak, tvorili v tom čase súčasť kontinentu. Keď však ľady pred 17.000 – 12.000 rokmi ustupovali, to, čo bývalo súčasťou jednoliatej obrovskej pevniny, sa miestami stalo ostrovom. Medvede aljašských ostrovov zostali izolované a mohli sa vyvíjať odlišne než medvede americkej pevniny. A časom sa z nich stal osobitný poddruh. O dlhej izolácii svedčí aj pomerne ich nízka genetická rozmanitosť. Našťastie, zjavné následky degeneratívneho kríženia medzi blízkymi príbuznými sa zatiaľ nepodarilo pozorovať. Napriek tomu nízka genetická rozmanitosť predstavuje riziko. Znamená totiž zraniteľnosť voči novým parazitom alebo chorobám.

 

Obor

Sfarbením kodiak pripomína grizlyho. Môže mať srsť oranžovej až tmavohnedej farby, ale našli by ste aj blondiakov. Do veľkosti dospelého jedinca dorastajú vo veku približne šesť rokov. Podobne ako pri ďalších medveďoch, samce sú o štvrtinu väčší a o tretinu ťažší než samice. Vážia okolo pol tony, mo po nahromadení tukových zásob pred zimným spánkom môžu dosiahnuť až 700 kg. Na jar sa prebúdzajú takmer o tretinu ľahší. V zajatí zvyknú vážiť ešte viac než pred jesenným nástupom do brloha. Rekordný jedinec, ktorý zahynul v zajatí (1955), vážil 757 kg a niektoré zdroje hovoria o hmotnosti najväčších jedincov až 1.100 kg. Najväčšie dospelé samce sú na všetkých štyroch v najvyššom bode chrbta vysoké 150 – 160 cm, po vzpriamení na zadných končatinách hlavou dosahujú do výšky tri metre. Medvede v našich lesoch sú približne o polovicu menšie.

 

Za každým rohom

Na jar po prebudení zo zimného spánku býva ich prvým zdrojom potravy prebúdzajúca sa vegetácia a mršiny zvierat, ktoré neprežili zimu. Od mája do septembra si potom pochutnávajú na šiestich druhoch pacifických lososov a od konca leta do jesene na hojných lesných bobuliach. Nepohrdnú ani morskými riasami a chaluhami. Naopak, napriek hojnosti jeleňov, losov a horských kôz ich aktívne loví len málo jedincov. Kodiak sa vyskytuje iba na hŕstke ostrovov súostrovia Kodiak. Jeho celkovú populáciu by predčilo ktorékoľvek malé slovenské mesto. V roku 2005 sa ich podarilo napočítať 3.526. Nie je to až tak málo, ako sa môže na prvý pohľad zdať, najmä ak zoberieme do úvahy rozlohu ich územia, pri ktorej vychádza viac ako jeden medveď v priemere na 4 km2. Kodiaky nepatria medzi teritoriálne zvieratá. No hoci si nevyčleňujú teritóriá, ktoré by bránili pred inými, badáme u nich akési tradičné areály a tie každý rok opätovne využívajú. Vďaka bohatému výberu potravy na ich súostroví majú tieto areály výskytu pomerne malé (až o polovicu menšie než u iných medveďov) a do značnej miery sa prekrývajú.

 

 

Dušan Valent

foto archív

 

Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal