Priblížia sa potichu, celkom nebadane. Potom z ničoho nič zaútočia. Sila ich objatia vyrazí dych a žiaden ďalší už lapiť nedovolí. Súboj, či skôr márna snaha oň, sa zakrátko skončí. Megahady neprehrávajú.
Svoju výhru vždy poriadne oslávia – dobrým, čerstvým jedlom. Jediné sústo môže vážiť toľko, čo ich pružné telá. Určiť poradie hadích rekordérov nie je jednoduché. Kým napríklad u cicavcov stačí zmerať pár dospelých jedincov, beznohé šupináče rastú počas celého života. Preto staré jedince môžu prerásť mladšie dospelé hady o štvrtinu, ba až o tretinu dĺžky. Žiaľ, hadí starci bývajú zároveň veľmi vzácni, keďže v divočine sa pokročilého veku dožíva len málo jedincov. Akoby to nestačilo, najväčšie druhy hadov spravidla obývajú odľahlé, husto zalesnené oblasti tropických regiónov. Previezť odtiaľ ulovené jedince do múzea kvôli vedeckému zmeraniu a zdokumentovaniu skôr, ako úlovok výrazne nahlodajú hnilobné procesy, nebýva jednoduché. Biológovia preto v minulosti často zaznamenávali dĺžku veľkých hadov nie na základe celých tiel, ale na základe ich vysušenej stiahnutej kože. Tento postup však so sebou niesol riziko skreslenia. Počas sušenia totiž hadiu kožu možno natiahnuť a predĺžiť až o polovicu. Táto možnosť sa pre lovcov trofejí, túžiacich po uznaní a pozornosti médií, stala až príliš lákavá.
Problematické odhady
Ešte menej dôvery vzbudzujú očité svedectvá. Tie najšťavnatejšie hovoria o pozorovaní až 15-metrových hadov (obvykle anakond). Prečo im nedôverovať? Okrem očividnej možnosti zveličenia či klamstva sa ponúka ešte ďalší dôvod. Nepresnosť. Ukazuje sa totiž, že pokiaľ hada spozoruje viacero ľudí, ich odhady veľkosti sa značne rôznia. V roku 1937 napríklad zoológ Alfeus H. Verrill požiadal členov svojej expedície, aby odhadli dĺžku anakondy, ktorá ležala na blízkej skale. Odhady sa pohybovali od 6 až po 18 metrov. Zviera v skutočnosti meralo menej ako 6 metrov. Nečudo, že podľa Guinnessovej knihy rekordov nie sú rozmery žiadneho iného zvieraťa tak zveličované, ako práve rozmery anakond. Obrovské hady údajne spozorované v odľahlých kútoch pralesov nadobudli takmer mýtickú povahu. Biológovia sa preto rozhodli veľkohubým dobrodruhom ponúknuť nemalé peniaze, aby svoje historky dokázali. Newyorská zoologická spoločnosť (od roku 1993 premenovaná na Spoločnosť pre ochranu divočiny) napríklad ponúka 50.000 dolárov každému, kto prinesie živého, zdravého hada, dlhého viac ako 9,1 metra. Uplynuli desaťročia, ale štedrú odmenu si zatiaľ nik nevyzdvihol.
Škrtič pacifista
Väčšina hadov meria v dospelosti okolo 100 – 150 cm. Skutočne obrovité druhy nachádzame iba medzi najarchaickejšími zástupcami, pytónmi a veľhadmi. Zástupcov oboch skupín spája prítomnosť starobylých telesných znakov, dokazujúcich ich evolučný pôvod v jašteroch s nohami – majú panvu a dokonca rudimentárne zadné končatiny, ktoré slúžia ako pomôcka pri párení. Ďalšie spoločné znaky – veľké telesné rozmery a masívnosť tela – pytóny a veľhady využívajú pri love. Korisť nezabíjajú jedom ako napríklad štrkáče, ale silou svalov: okolo obete sa obvinú a stlačia ju tak silno, že sa nedokáže nadýchnuť a zakrátko sa zadusí. Pytónom pri love pomáhajú pozdĺž čeľustí umiestnené jamky so senzormi, ktoré vnímajú teplotu okolitého prostredia. Využíva ich aj pytón tigrovitý, známy taktiež ako indický. Ako naznačuje už samotný názov, tento vodomilný had sfarbením tela evokuje tigra: jeho maskovacie sfarbenie pozostáva z tmavohnedých škvŕn na žltohnedom až sivom podklade. Vajcia znáša do dutín stromov a do dier v zemi, pričom znášku dokáže zohrievať. Na rozdiel od väčšiny plazov si totiž vyvinul schopnosť regulovať telesnú teplotu prostredníctvom svalového chvenia. Predstavuje druhého najväčšieho pytóna sveta. Bežne dosahuje dĺžku okolo troch metrov, pričom rekordný exemplár meral 4,5 m a vážil 52 kg. Napriek svojim rozmerom a sile, postačujúcej na zahrdúsenie dospelého človeka, pre nás nepredstavuje žiadne riziko. Voči ľuďom sa správa ako dokonalý pacifista. Vyznačuje sa letargickou, krotkou povahou a na človeka nezaútočí ani vtedy, keď do neho dobiedza.
Najdlhší
Vtáctvo, hlodavce, šelmy, jelene, diviaky a zriedkavo aj medvede. Pytón mriežkovaný z juhovýchodnej Ázie dokáže zabiť a zhltnúť všetko, čo je ľahšie ako on a dosahuje menej ako štvrtinu jeho telesnej dĺžky. Keďže najväčšie jedince merajú okolo 7 metrov a vážia okolo 130 kg, naporúdzi majú v skutku širokú škálu potenciálnej potravy. A patria do nej aj ľudia. Existujú dokonca zdokumentované prípady, keď hladný pytón mriežkovaný zablúdil do lesného príbytku domorodcov a zabil deti. Dospelí ľudia však preň nie sú lákavou potravou. Hoci by ich poľahky zadusil, kvôli priširokým pleciam ľudského tela by úlovok neprehltol. Tento žltý až svetlohnedý tvor dobre pláva, no na rozdiel od pytóna tigrovitého trávi vo vode pomerne málo času. A hoci taktiež kladie vajcia do dutín stromov a dier v zemi, nedokáže ich zohrievať. Samica však vajcia nenechá napospas osudu. Od svojej znášky (približne 50 vajec) sa nevzďaľuje a dozerá na ňu, dokiaľ sa mláďatá nevyliahnu. Hoci pytóny mriežkované môžu potenciálne dorásť do dĺžky presahujúcej 7 metrov, vo voľnej prírode sa veľké jedince stali vzácnosťou. Na vine je človek a jeho nadmerný lov, zapríčinený dopytom po jeho koži.
Dušan Valent
foto iStock, Sita, Wikipedia
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal