Zručne pláva vo finančníckych vodách. Vyznamenal sa ako univerzitný profesor, bankár i ako hlava rozvetvenej globálnej spoločnosti. Je tvorcom inovatívneho konceptu mikropôžičiek, ktorý navždy zmenil pohľad na finančníctvo. V roku 2006 mu udelili Nobelovu cenu mieru. A popri tom všetkom ostal v prvom rade človekom, ktorý sa svojou prácou snaží pomáhať iným.
Jedným z najdôležitejších aspektov, čo bránia dosiahnuť mier a celosvetovú prosperitu, je extrémna chudoba, ktorá vo väčšej či menšej miere zasahuje všetky kontinenty. Najlepšie to dokumentujú samotné čísla: 85 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica svetovej populácie. Celoročný zárobok stovky najbohatších ľudí by dokázal vykryť náklady na odstránenie celosvetovej chudoby – a to dokonca štvornásobne.
Extrémna chudoba
Približne 1,4 miliardy ľudí žije pod hranicou extrémnej chudoby, s denným príjmom nižším ako 1,25 dolára. Takmer 800 miliónov ľudí na svete (približne každý ôsmy človek) trpí permanentnou podvýživou, a to aj napriek celosvetovej nadprodukcii jedla. Z tohto počtu dve tretiny pripadajú na Áziu, ďalších vyše 200 miliónov na subsaharskú Afriku. Na následky chudoby zomrie denne vyše 50.000 ľudí. Na následky hladu umrie každých desať sekúnd jedno dieťa vo veku do päť rokov. 1,7 miliardy ľudí nemá prístup k čistej vode. 1,2 miliardy nemá prístup k elektrickej sieti. Dokonca ani EÚ či USA sa nemôžu pochváliť úplnou absenciou chudoby. V roku 1998 (t. j. ešte pred rozšírením o ekonomicky menej výkonné krajiny) žilo v chudobe až 60 miliónov obyvateľov EU. V roku 2010 bol každý šiesty Američan zapojený do niektorého z podporných programov namierených proti chudobe. V priemere každé štvrté dieťa v USA bolo odkázané na tzv. potravinové kupóny. Každá tretia žena (spolu 42 miliónov) a každý šiesty dôchodca v USA žijú na pokraji chudoby.
Obrovská nerovnosť vo svete dokazuje, že sme sa stále nedokázali vymaniť z ekonomicko-spoločenského rámca, ktorý zvýhodňuje tých, ktorí majú viac toho alebo onoho, dravcov s ostrými lakťami a chýbajúcou chrbticou, alebo jednoducho šťastlivcov, ktorí majú lepšiu štartovaciu čiaru. Všetci sme z tohto sveta vzišli a chtiac-nechtiac sme prijali jeho hodnotový rámec. Chodíme s klapkami na očiach, akýmsi vopred určeným smerom, so zvnútorneným hodnotovým rebríčkom, ktorý sme dostali do vienka od novodobých sudičiek. Stále sa však nájdu ľudia, ktorí dávajú nádej – so snahou pomáhať aj tým slabším, zabudnutým, opovrhnutým.
Detstvo a mladosť
Muhammad Yunus sa narodil 28. júna 1940 v bangladéšskej dedinke Bathua neďaleko Chittagongu, v čase, kedy toto územie ešte patrilo pod britskú správu. Bol tretím najstarším z deviatich detí a na miestne pomery sa rodine nežilo zle, keďže otec sa živil ako klenotník. Keď mal štyri roky, rodina sa presťahovala do Chittagongu, v súčasnosti druhého najväčšieho mesta krajiny. Tu Muhammad vyrastal, neskôr na univerzite v Dháke študoval ekonómiu. Ako talentovaného odborníka ho okamžite po skončení štúdií prijali na Katedru ekonómie na svojej alma mater. Popritom prednášal i na strednej škole. V roku 1965 prijal ponuku na štipendium od Univerzity Vanderbilt v Nashville, kde si úspešne zvýšil kvalifikáciu a aj v USA sa živil ako prednášajúci, tentoraz však už na univerzitnej pôde. Medzitým sa doma udiali závratné zmeny. Po krvavej občianskej vojne sa Bangladéšu podarilo získať nezávislosť od Veľkej Británie. Yunus síce osobne nemohol byť pri tom, o dianie sa však živo zaujímal, na svojom pôsobisku šíril osvetu a hľadal politických spojencov na podporu bangladéšskej nezávislosti. V roku 1972, rok po získaní nezávislosti, sa rozhodol vrátiť domov. Čoskoro sa stal dekanom Ekonomickej fakulty Univerzity v Chittagongu.
27 dolárov
Práve v tomto období sa začal viac zaujímať o sociálnu situáciu svojej domoviny, trpiacej extrémnou chudobou. Čoskoro sa dostal do fázy, keď sa už viac nedokázal sústrediť na pedagogickú profesiu – pri pomyslení, že ľudia za bránami univerzity hladujú. V roku 1974 sa šiel presvedčiť na vlastné oči o nelichotivej situácii v regióne. Zašiel do susednej dediny Jobra a miestne pomery ho šokovali. Dedinčania treli biedu, mnohí z nich sa stali ekonomickými otrokmi úžerníkov. Niektorí sa venovali remeselníckym či iným drobným prácam, keďže si však nemohli dovoliť kupovať materiál na výrobu vopred, boli odkázaní na jeho požičiavanie od veľkoobchodníkov, tí od nich následne hotové výrobky odkupovali za smiešnu cenu. Zárobky dedinčanov sa pohybovali vo výške niekoľkých centov. Yunus pochodil celú dedinu a trpezlivo sa vypytoval na panujúce pomery. Na konci dňa spísal zoznam 42 ľudí, ktorých dlh činil dokopy 27 dolárov. Pre nás mizivá suma, no týmto dedinčanom, márne sa snažiacim odraziť od dna, tento dlh znemožňoval normálne fungovanie. A tak mu v hlave skrsla myšlienka – keď im nedokážu pomôcť inštitúcie, pomôže im sám. Požičal im 27 vlastných dolárov s podmienkou, že keď budú mať, tak mu zo skromného predaja svojich výrobkov vrátia. Tento na prvý pohľad zanedbateľný obnos 42 ľudí vymanil z dlhového otroctva a zmenil im život. Iniciatívny profesor povzbudený týmto vývojom rozmýšľal, ako dedinčanom pomôcť vo väčšej miere. Pokúsil sa im teda vybaviť malé pôžičky u miestnych bánk, tie ho však všetky odbili, unisono sa odvolávali na vysokú rizikovosť sociálne slabých dedinčanov. Yunus sa však nenechal znechutiť a sám sa ponúkol ako ručiteľ. Banky následne k pôžičkám pristúpili.
Profesor si však uvedomil, že šlo len o dočasné riešenie a hútal nad dlhodobejšou koncepciou, lebo banky v budúcnosti nemusia byť také benevolentné, keďže ich hybnou silou nie je empatia voči slabším, ale vypočítavý kalkul. A rozhodol sa založiť vlastnú banku. S realizáciou projektu začal v roku 1976, nešlo však všetko hladko. Systém rozbehol v rámci výskumného projektu v spolupráci s Univerzitou v Chittagongu, zároveň slúžil aj na odskúšanie hypotéz a metodiky. Po mnohých komplikáciách napokon v roku 1983 s požehnaním vládnych predstaviteľov uzrela svetlo sveta celoplošná banka Grameen Bank (Vidiecka banka), poskytujúca služby výlučne chudobným vidiečanom. Vďaka kontaktom s predstaviteľmi amerického bankového sektora sa mu podarilo pre projekt sprostredkovať aj dotácie z Fondovej nadácie.
Yes Man
Vo svete, ktorý poznáme, závisí renomé banky od solventnosti klientov. Pritom počas finančnej krízy v rokoch 2007 – 2012 neboli príčinou krachu bánk a následného reťazenia katastrofických udalostí drobní „rizikoví“ klienti, ktorých banky často prehliadajú, ale práve „šikovní draví chlapci“ a „top“ klienti hodnotení ako „bezrizikoví“. Z logiky veci tak vyplýva, že čím viac sa banky spoliehajú na solventnú klientelu, tým väčšia je pravdepodobnosť defaultu v prípade, že sa uctievaní klienti dostanú do problémov. Veľkopodnikatelia, developeri a iní účastníci tzv. privátneho bankovníctva, využívajúceho rôzne špekulatívne finančné nástroje, mávajú totiž jednu často prehliadanú vlastnosť – dokážu potopiť celý sektor.
Yunusov koncept ponúkol presný opak – stavil na tých „rizikových“, slabých… Podobne ako Jim Carrey v komédii „Yes Man“, schvaľoval od stola pôžičky pre nezamestnaných a negramotných dedinčanov, stačil mu prísľub, že získané prostriedky investujú do niečoho užitočného, napríklad do vlastného podnikania, drobných remeselných prác alebo poskytovania služieb ostatným dedinčanom. Výsledky na seba nenechali dlho čakať. A boli prekvapivo pozitívne.
Motivácia, nie charita
Yunusov program je založený na viere v ľudský potenciál, na myšlienke, že každá ľudská bytosť oplýva istými schopnosťami, zručnosťami a kreativitou. Často jediné, čo človek potrebuje v záujme rozvinutia svojho potenciálu, je malá pomoc – napríklad vo forme mikropôžičky. Yunus zároveň verí, že práve chudobní ľudia si takúto šancu budú vážiť viac, lebo okúsili absolútne dno a chcú sa z neho čo najskôr vyhrabať. Pionier konceptu mikropôžičiek si síce uvedomuje prínos charitatívnych programov, ale v porovnaní s nimi považuje mikropôžičky za efektívnejšie z dlhodobého hľadiska, nakoľko okrem samotnej pomoci pomáha u príjemcov budovať disciplínu a zvyšovať ich sebavedomie.
Človeku, ktorý počiatočnú investíciu premení na úžitkové hodnoty a z následných skromných ziskov dokáže pomaličky splácať pôžičku, sa nevyhnutne zvýši dôvera vo vlastné sily. Tento významný vedľajší efekt mikropôžičiek u charity absentuje. Projekt sa navyše zaobíde bez akejkoľvek predprípravy príjemcov pôžičiek, na rozdiel od rôznych rozvojových programov, ktoré vynakladajú veľké úsilie a náklady na rôzne školenia pre príjemcov pomoci. Naproti tomu Yunus vyznáva radikálnu koncepciu „hodenia do vody“, práve vzhľadom na vieru v skryté sily a silnú motiváciu zbedačených, negramotných a nezamestnaných ľudí. Pôžičky sú nastavené tak, aby ich príjemcovia dokázali splácať a aby z nich mali úžitok. Splátkový kalendár je dostatočne roztiahnutý, aby boli splátky (prevažne týždňové) čo najmenšie. Keďže program umožňuje požičiavanie bez akéhokoľvek ručiteľa a navyše funguje bez „papierovačiek“ iba na báze ústnych dohôd, jedinou pákou banky na udržiavanie patričnej úrovne návratnosti pôžičiek je tzv. systém päťčlenných skupín. Ten spočíva v princípe, že každý z príjemcov pôžičky je zaradený do skupiny so štyrmi ďalšími, pričom ak niektorý zo skupiny nie je schopný pôžičku splácať, ostatní majú možnosť mu v rámci solidarity pomôcť. Samozrejme, absencia oficiálnych ručiteľov a akýchkoľvek zmlúv nikoho z nich k tomu nenúti, v prípade nesplatenia pôžičky jedného člena však prichádzajú všetci o možnosť budúceho čerpania pôžičky. Takto nastavený systém má viacero výhod: v prípade nesolventnosti člena skupiny sa náklady rozložia na viacerých ľudí; ľudia, dovtedy navyknutí na surový boj o prežitie na ulici, sa učia solidarite a vzájomnej pomoci; a nakoniec sa prostredníctvom takéhoto neformálneho ručenia zabezpečuje návratnosť pôžičky.
Tento inovatívny spôsob sa banke osvedčil a funguje do dnešných dní. Príjemcovia pôžičiek sú navyše povzbudzovaní, aby časť z budúcich zárobkov zo svojho drobného podnikania investovali späť v rámci sporiacich programov, čím sa opäť učia zodpovednosti, ako aj zmyslu pre plánovanie. Zároveň si tak vytvárajú istú záchrannú sieť v prípade budúcej neschopnosti splácať. Stávajú sa tak finančne nezávislými a aj banka vďaka tomu získava cenný kapitál na ďalšie pôžičky, resp. ostatné podporné programy. Grameen Bank tak plní aj významnú funkciu alokácie zdrojov, kedy prostriedky získané z vkladov distribuujú prostredníctvom pôžičiek do regiónov, ktoré sú na pomoc odkázané najviac.
Tomáš Bóka
foto SITA
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2015)