Vášnivý cestovateľ už v detstve sníval o spoznávaní exotických krajín sveta. Svoj sen napokon zrealizoval najmä vďaka tomu, že sa naučil rozprávať jazykmi národov severnej Európy. Jeho láska k literatúre mu navyše otvorila cestu k práci dvorného prekladateľa autorov svetoznámych škandinávskych kriminálok na Slovensku.
Kedy ste v sebe objavili vášeň pre cestovanie?
Narodil som sa v čase, kedy sa veľmi cestovať do zahraničia, najmä smerom na západ, nedalo. S rodičmi sme cestovali vlakom po východnej Európe. Boli sme v Maďarsku, v Juhoslávii, najdlhšiu cestu sme merali na pobrežie Baltického mora do Východného Nemecka. Pamätám si, že som sa ako malý chlapec rodičov pýtal, či niekedy nepôjdeme do Viedne. Odpovedali mi, že pôjdeme, keď budem starší, lebo je s tým veľa problémov a ešte by som to neocenil. Je úžasné, že dnešní mladí toto považujú za nepredstaviteľné príbehy z dávnej minulosti. Mal som vtedy šesť – sedem rokov, so sestrou sme založili fiktívnu cestovnú kanceláriu a robili sme zájazdy do celého sveta. Rozmýšľali sme, či pošleme turistov do Somálska, KĽDR alebo Mexika. Všetky krajiny nám zneli rovnako príťažlivo a rovnako exoticky. Dnes by nás za to klienti nepochválili. Krátko po páde železnej opony sme prešli pešo z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu. Dodnes si spomínam, ako ma očarili farebné výklady a plné obchody. Potom naše rodinné cesty viedli ďalej. Vlakom cez celé Taliansko až do sicílskeho Palerma, starou Karosou do Barcelony či Istanbulu. Otváral sa mi svet rovnako ako miliónom ďalších Slovákov. Nikdy by mi však nenapadlo, že detský sen cestovať sa raz stane skutočnosťou a zároveň aj mojou prácou. Považujem za výsadu našej generácie, ktorá zažila éru socializmu, že si vie vážiť slobodu v cestovaní.
Cestovanie bolo vaším detským snom, no neskôr ste sa museli rozhodnúť, čomu sa budete venovať profesionálne.
Keď som skončil gymnázium, väčšina známych považovala za samozrejmé, že budem pokračovať v štúdiu na práve alebo ekonómii. Od ôsmich rokov som sa však učil po nemecky a rozhodol som sa pre – na tú dobu nevídanú – kombináciu „švédčina – nemčina“. Odbor sa otváral len raz za päť rokov, študovala nás hŕstka nadšencov, ktorí vôbec netušili, čo budú po skončení štúdia robiť. Možno sme mali predstavu, že sa budeme živiť prekladmi. Dnes už vieme, že to bol naivný plán. Vďaka tejto nezvyčajnej kombinácii som však už počas vysokoškolského štúdia začal sprevádzať klientov v Škandinávii pre cestovnú kanceláriu BUBO a každým rokom som mal bližšie k tomu, aby sa mi práca v BUBO stala láskou na celý život. A tak som hneď po skončení štúdia nastúpil do práce na plný úväzok.
Prečo ste si vybrali práve švédčinu?
Pár rokov po revolúcii sme nemali veľmi na výber. Hľadal som jazyk, ktorý sa ľahko učí a je dostatočne exotický. Mal som šťastie, práve v roku môjho nástupu na vysokú školu sa otváralo päťročné štúdium švédčiny, ktorá mi znela zaujímavejšie, ako napríklad španielčina. Do Škandinávie som prvýkrát cestoval asi mesiac po prijatí na štúdium. Mnohí Slováci mali vtedy predstavu, že tam bude zima, po uliciach budú chodiť ľadové medvede a ide o koniec sveta, kde vládne snehová kráľovná. Ja som mal veľa načítané, pri príprave na prijímacie skúšky som zhltol desiatky škandinávskych románov a od prvej chvíle, keď som sa nadýchol škandinávskeho vzduchu, som vedel, že toto je región, ktorý budem milovať celý život. Som šťastný, že sa mi podarilo svoj život spojiť so Škandináviou. Pracovne aj súkromne som neustále v kontakte so severskými krajinami.
Cestovanie s organizovaným zájazdom, alebo na vlastnú päsť – ktorý spôsob cestovania uprednostňuje vášnivý cestovateľ?
Ťažko povedať, lebo jedno aj druhé má svoje výhody a asi to ani neviem objektívne porovnať. Keď cestujem len s mojou priateľkou, cítim sa ako sprievodca, ktorého úlohou je pripraviť najlepší program (smiech). Cítim sa zodpovedný za to, že prší, za to, že je horúco, za to, ako vyzerá hotel, či je spokojná s mestom… Takže tá choroba z povolania tam už je (smiech). Keď človek cestuje sám, objavuje vlastné zážitky, ktoré mu pripadajú silnejšie. Na strane druhej, pozorujem aj na sebe, že keď som v práci ako sprievodca pre skupinu klientov, vnímam navštívenú krajinu hlbšie. V BUBO sme lovci zážitkov a ideme po nich, či už v spolupráci s klientmi, alebo ako tím sprievodcov, ktorí chcú cestovanie posúvať ďalej. Okrem toho, keď človek cestuje na vlastnú päsť, príprava mu trvá dlhšie a uvidí menej. Pri organizovaných zájazdoch s top sprievodcom uvidí za kratší čas oveľa viac.
Aké iné severské jazyky okrem švédčiny ste sa naučili?
Hovorím plynule po nórsky – nórčinu som sa začal učiť na večerných kurzoch už v prvom ročníku na vysokej škole. Spočiatku sa mi oba škandinávske jazyky plietli, rozdiel medzi švédčinou a nórčinou je podobný ako medzi slovenčinou a češtinou. Dosť som sa potrápil, no teraz sa z toho veľmi teším. Pasívne ovládam aj dánčinu, keďže tá je pre škandinávcov blízka asi ako poľština pre nás. Samozrejme, hovorím aj po anglicky a ako som spomínal aj po nemecky, pričom moju generáciu neminula ani ruština.
Ktorá zo severských krajín vás najviac fascinuje?
Celý svet ma fascinuje… Nepáčilo sa mi len v Dubaji, a to dokonca až tak, že som odišiel skôr, ako som plánoval. Celý ten svet, celý ten systém, na ktorom je Dubaj založený, mi prišiel veľmi zvláštny. No pýtali ste sa na Škandináviu. Každá krajina má niečo do seba. Napríklad Fínsko je úžasné nekonečnými ihličnatými lesmi a jazerami. Je fascinujúce, že človek môže chodiť desiatky kilometrov a stretne tristo sobov a možno dvoch ľudí. Môže si vychutnávať absolútne ticho počas letných nekonečných dní, keď je celý deň svetlo. V noci príroda spí a vy sa môžete pokojne prechádzať v lese za slnečného jasu. Je to niečo úžasné a magické! Dokonca ak máte šťastie a vystihnete približne dva týždne trvajúce fínske leto, môžete sa v tamojších jazerách aj kúpať, v tom čase majú teplotu blížiacu sa k 20° C.
Akí sú Fíni?
Všeobecné klišé hovorí, že sedia v lese, držia v ruke sekeru a nič nehovoria… Ak sa o Škandinávcoch všeobecne tvrdí, že málo rozprávajú, tak Fíni sú majstri mlčania. Ticho vládne aj vo fínskej krčme. Obľúbený vtip o Fínoch vraví: „Dvaja Fíni idú do krčmy a dlho je ticho. Zrazu jeden zdvihne pohár a povie: ´Na zdravie´. Ten druhý nahnevane odsekne: ´Tak prišli sme kecať, alebo piť?´“ Svojím spôsobom je však táto fínska mentalita veľmi sympatická. Krásne ju vo svojich filmoch zachytil môj obľúbený režisér Aki Kaurismäki.
Skúste v skratke charakterizovať aj Švédsko a Nórsko…
Ešte pred šesťdesiatimi rokmi bolo Nórsko najchudobnejšou krajinou Európy. Nóri vlastne sedemsto rokov nemali vlastný štát, boli súčasťou Dánska, Švédska… Nórsko bolo vždy nehostinnou krajinou, svetom fjordov a roľníkov. Dnes je tomu inak, a to vďaka objaveniu ropy. Navyše, Nóri sú, aj vzhľadom na históriu, veľmi hrdý národ, ktorý sa neustále snaží vo všetkom byť lepší, ako Švédi. Určite neexistuje v Európe patriotskejší národ, ako sú Nóri. Všetko, čo je v krajine dobré, je nórske, všetko, čo je zlé, je nenórske. Táto ich hrdosť sa niekomu môže zdať otravná, ale podľa mňa je inšpirujúca. Keďže Nórsko je pomerne riedko osídlené, v každej doline hovoria obyvatelia iným nárečím, dialektom. Kto sa vyzná v Nóroch, dokáže podľa ich jazyka určiť, z ktorej dediny či mesta pochádza. A čo stojí za to vidieť v Nórsku? Južnú časť krajiny, kde je najviac a najkrajších fjordov a ľadovcov. Je tam skutočne nádherná príroda, v ktorej málokedy stretnete nejakého človeka. Páči sa mi však aj severná časť Nórska, ďaleko za polárnym kruhom. Nachádzajú sa tam okrem iného aj úžasné skaly.
Tomáš Szmrecsányi
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2015)