Kultivovaný prejav, introspektívne texty a perfekcionistický prístup charakterizujú jednu zo stálic prog-rockovej scény. Patria k ojedinelej sorte hudobníkov, ktorí aj naživo dožičia poslucháčovi takmer identickú kvalitu v porovnaní so štúdiovými nahrávkami. Tajomstvo ojedinelého súzvuku spočíva v pokore, s ktorou hrajú – každý pozná svoje miesto v skupine a svoju úlohu pri kryštalizovaní výsledného diela.
Midlake pozostáva zo šiestich mimoriadne nadaných muzikantov, pričom každý z nich zvláda hru na niekoľko hudobných nástrojov ako aj vokály. Žiaden z nich pritom „nemasturbuje“ so svojím hudobným inštrumentom, ako sa to často stáva talentovaným hudobníkom, ktorým ego prerastie cez hlavu. Šestica rozhľadených hudobných intelektuálov si totiž nič nepotrebuje dokazovať a veľmi dobre vie, že menej je niekedy viac a že kvalita diela závisí od majstrovsky zvládnutých malých detailov.
Mladíci na rázcestí
Pri zrode stála partia študentov jazzu z hudobnej fakulty Univerzity v Severnom Texase, ktorá sa rozhodla prejsť od teórie k praxi a založila svoj prvý spoločný hudobný projekt s úsmevným názvom The Cornbread All-Stars. Prvých dobrodružných výprav za spoznávaním jazzových a funkových tajomstiev sa zúčastnili Tim Smith (spev, gitara, klávesy, saxofón), Eric Nichelson (gitara), Paul Alexander (basa), Evan Jacobs (klávesy) a McKenzie Smith (bicie). Na tejto ceste však pätica kamarátov natrafila na križovatku, na ktorej sa v rozpore s pôvodnými plánmi rozhodli vydať inou cestou a do ich prvých hudobných pokusov postupne prenikalo čoraz viac indie-rockových prvkov. Talentovaný multiinštrumentalista Tim čoskoro odložil saxofón a začal pracovať na materiáli, z ktorého sa zračil jasný vplyv Radiohead alebo islandskej pesničkárky Björk. Frontmana vznikajúcej kapely zo všetkého najviac lákala cesta muzikantov, ktorí síce budú výdatne skúmať rôznorodé možnosti, čo sa naskytnú počas tvorivého procesu, zároveň však zostanú dostatočne uchopiteľní aj pre bežného poslucháča. Tento posun sa odzrkadlil aj v názve – tak vznikol Midlake.
Od jazzu k indie
V období, kedy už kapela niekoľko rokov pôsobila ako etablovaná sila na indie-rockovom poli, si Tim s úsmevom zaspomínal na začiatky: „Boli sme jazzovými hudobníkmi, ale v skutočnosti sme nikdy jazz nehrali. Začali sme s nejakým funkom a neskôr sme sa pokúšali zahrať trebárs Led Zeppelin. Jazzoví hudobníci pritom majú tendenciu rockovú hudbu ofrflať kvôli jej údajnej jednoduchosti. Keby naši priatelia vedeli, že hráme, chceli by od nás skôr Herbieho Hancocka alebo Stevieho Wondera.“ Jazzových elitárov z hudobnej fakulty možno sklamali, akonáhle však začali pravidelne hrávať a vydávať prvé nahrávky, získali si množstvo nadšencov indie a prog-rocku. Kapela akosi prirodzene inklinovala k introspektívnej poetike na štýl Radiohead, a to aj napriek skutočnosti, že sa spočiatku pokúšala znieť skôr ako hard-rocková skupina, vždy však napokon skĺzla do postupov, ktoré najviac vyhovovali naturelu hĺbavých hudobníkov. V prvej fáze svojho pôsobenia museli čeliť niekoľkým personálnym zmenám: najsamprv svoj odchod ohlásil klávesák Evan, ktorého na tomto poste zaskočil dovtedajší gitarista Eric. No týmto krokom sa problém nevyriešil, iba sa jeho ťažisko presunulo inam. Neobsadenú pozíciu gitaristu spočiatku obsadil Jason Upshaw, ani jeho pôsobenie však nemalo dlhé trvanie. Tesne pred vydaním prvého hudobného manifestu Midlake (EP „Milkmaid Grand Army“, 2001) napokon ich rady rozšírila neskoršia ústredná postava, gitarista a klávesák (neskôr aj spevák) Eric Pulido. McKenzie v jednom rozhovore tento krok priblížil takto: „Erica Pulida som poznal už od strednej školy, ale potom sme obaja pokračovali na rôznych univerzitách. Vlastne istý čas nám vypomáhal ako manažér, ešte než sme mu povedali, aby si kúpil elektrickú gitaru, presťahoval sa do Dentonu a pripojil sa k nám. To sa však už písal december 2001. Odvtedy sme dlhú dobu pôsobili v pätici.“ Týmto sa zostava na dlhšiu dobu ustálila a keďže svetlo sveta uzrela aj dohoda s vydavateľstvom Bella Union, skupina sa mohla už maximálne sústrediť na svoju tvorbu.
Hudobná poetika
Prvým plnohodnotným nosičom sa stal album „Bamnan and Slivercork“ (2004), na ktorom muzikanti umne kombinujú akustické postupy s elektronickými efektmi. Rozličnými postprodukčnými distorziami, šumením v pozadí a zámernými disharmóniami pripomínajú éru analógových gigantov zo 70. rokov. Odborná verejnosť tento prístup ocenila, pričom ho označila za vydarený psychedelicko-folkový kúsok. Nahrávanie sa nieslo plne v réžii členov kapely, ktorí sa postarali nielen o produkciu a mixáž, ale aj o umelecké stvárnenie obalu albumu s Timovou vlastnoručnou ilustráciou. Čoskoro po vydaní kapela opäť zasadla do štúdia a usilovne pracovala na novom materiáli. Nedočkavým fanúšikom ešte pred vydaním druhej štúdiovky EP ponúkla „Balloon Maker“ (2005), ktoré obsahovalo štyri skladby. Muzikanti sa už vtedy prejavili ako skutoční perfekcionisti, ktorí štúdio neopustia dovtedy, pokiaľ nie sú stopercentne spokojní. Nahrávanie sa tak nieslo v duchu častých prepracovaní už hotových skladieb, ktoré celý proces natiahli na vyše poldruha roka. „The Trials of Van Occupanther“ napokon vychádza v júli 2006 a na rozdiel od prvého albumu obsahuje viac vplyvov klasického rocku zo 70. rokov. Ústredné poznávacie znamenia kapely – prepracované aranžmány, pomalé tempo a zasnená, introspektívna lyrika – však zostávajú nedotknuté. Tento posun im priniesol okrem iných aj prirovnania k Fleetwood Mac z obdobia prvej polovice 70. rokov. „Vieme, že šlo o istý odklon,“ hodnotil Tim druhý album, „každú chvíľu sme sa v štúdiu obzerali za tým, čo sme už medzitým nahrali, a priebežne si hovorili – ‚wow, tak toto je už trošku iné, uvidíme, čo na to povedia ľudia‘. Počas nahrávania nám to však prišlo úplne normálne – 70. roky boli prakticky to jediné, čo sme v tej dobe počúvali. Pre inšpiráciu sme počúvali Fleetwood Mac, Jethro Tull, Neila Younga alebo Joni Mitchell.“ Veľkú porciu štúdiových prác si vzal na svoje plecia všestranný frontman, ako zručný štúdiový hráč sa však ukázal aj basgitarista Paul, ktorý si vzal na starosť mixáž.
Progres
Midlake nezaháľal ani naďalej a ešte pred vydaním ďalšieho počinu na seba upozornil špeciálnym EP „Oak & Julian“ (2007), vydaným iba cez platformu iTunes a postupne sa dostával čoraz viac do širšieho povedomia hudobnej verejnosti, o čom svedčí aj ponuka na spoluprácu od britských elektronických legiend Chemical Brothers. Tí si zvolili flexibilný postup: „Vlastne som sa s nimi nikdy nestretol. Jednoducho ma skontaktovali cez vydavateľstvo a poslali mi dve inštrumentálky s tým, že si mám vybrať jednu z nich, napísať k nej text a nahrať vokály.“ Tim tak učinil a nahrané vokály poslal naspäť. Výsledkom spoločného úsilia sa stala skladba „The Pills Won‘t Help You Now“ na albume Chemical Brothers „We Are the Night“ (2007). K širšiemu publiku im dopomohli aj tvorcovia populárneho mysteriózneho sci-fi seriálu „Fringe“, vysielaného na celoštátnej televíznej stanici FOX, ktorí skladbu „Bandits“ (z druhého albumu) zaradili do jednej z epizód. Vzhľadom na podobný prejav si Midlake od médií často vyslúžili prirovnávania k Radiohead, objavili sa dokonca informácie, že vraj samotní členovia britskej kapely sú fanúšikmi Midlake. Tim však túto informáciu označil za kačicu a so smiechom prerozprával príhodu, ktorá sa im prihodila: „Dvaja naši chlapci z Midlake sa raz stretli s dvoma z Radiohead, myslím, že to boli Ed a Colin. A rovno spustili: ‚Hej, my sme z tej kapely, Midlake.‘ Ale oni vraj nemali ani poňatia, kto sme.“ Možno aj starší kolegovia z fachu zbystrili pozornosť po vydaní tretieho, prelomového albumu „The Courage of Others“ (2010). Už samotný obal zaujme nápaditým stvárnením: členovia kapely, oblečení v rúchach, sú štylizovaní do podoby hrdinov filmu „Andrej Rublev“ (1966) od ich obľúbeného ruského režiséra Andreja Tarkovského. Album získal názov podľa textu skladby, ktorá sa nezmestila na predchádzajúci nosič. Spieva sa v nej: „I will never have the courage of others, I will not approach you at all, I was always taught to worry about things, all the many things you can’t control.“
(„Nikdy nebudem mať odvahu druhých, nikdy sa ti nevyrovnám, vždy ma učili robiť si zo všetkého starosti, zo všetkých tých maličkostí, ktoré nevieme ovládať.“)
Skupina chcela svoju latku opäť posunúť o čosi vyššie a najmä Tim sa ukazoval ako nepolepšiteľný maximalista: „Nikdy nie som úplne spokojný, takže keď vyšiel ‚Occupanther‘, hneď som si všimol niektoré veci, ktoré by som najradšej dodatočne zmenil. To, čo sa mi na ňom nepáčilo, však pravdepodobne nebolo to, čo vnímali poslucháči ako problém – zameriaval som sa totiž hlavne na svoj hlas,“ vzápätí však dodal už s o niečo optimistickejším tónom: „Ale myslím si, že sa postupne zlepšujeme, ako starneme. Počúvame čoraz viac muziky a naše hráčske sebavedomie sa postupne zvyšuje. Nový album je tak výsledkom prirodzeného progresu.“ Zdá sa, že pätica vytýčený cieľ splnila, nakoľko nahrávku opäť ocenila aj odborná verejnosť, vrátane prestížneho hudobného mesačníka Mojo, ktorý ju označil za album mesiaca. Solídne čísla zaznamenala aj v predajnosti: v britskom rebríčku sa vyšplhala na 18. miesto, do TOP 30 sa dostala aj vo Švédsku, Nórsku, Francúzsku a Belgicku. Prvýkrát sa umiestnili aj v domácom, americkom rebríčku (94. miesto). Mimochodom, pri prípravách albumu s kapelou prvýkrát spolupracoval aj Jesse Chandler, ktorý sa mal neskôr stať plnohodnotnou súčasťou hudobného kolektívu.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2017)