Obrie delá schopné strieľať na veľké vzdialenosti niekoľkotonové projektily, extrémne rýchle prúdové stíhačky, ktoré by sa nestratili ani medzi dnešnými, prvé transkontinentálne rakety… Pomocou takýchto super zbraní Adolf Hitler plánoval ovládnuť svet. Väčšina z nich však nikdy neopustila rysovacie dosky.
Druhá svetová vojna v Európe začala inváziou nemeckého Wehrmachtu na územie Poľska. Hitler plánoval uskutočniť tzv. bleskovú vojnu. Nacistická armáda a jej spojenci spočiatku bez väčších problémov dobývali európske krajiny rad za radom. No ako odpor podrobovaných krajín silnel, nemeckí konštruktéri museli vymýšľať stále sofistikovanejšie zbrane – v snahe zmeniť nepriaznivý priebeh vojny navrhovali technické skvosty, ktoré svoju dobu predbehli o mnoho rokov.
Obrie delá
Nacisti po dobytí Francúzska okrem iného ukoristili aj plány dela z 1. svetovej vojny s dostrelom 100 km. Návrh ďalej rozvinuli do podoby dela V-3, ktoré malo hlaveň dlhú až 130 m, pričom každých 3,65 m sa nachádzala dvojica vedľajších hlavní s náložou, aby projektilu dodávali ďalšiu energiu. Vďaka ním mala strela dosiahnuť rýchlosť 1.500 m/s. To sa pri testoch však nikdy nepodarilo splniť. Pri jednom z takýchto testov došlo k roztrhaniu hlavne, čím sa vývoj definitívne skončil. Kvôli obrovským rozmerom sa zbraň musela umiestniť na kopci alebo zakopať do zeme. Predpokladaný dostrel V-3 činil 160 km. Hitler preto zbraň plánoval použiť na ostreľovanie Anglicka. Na francúzskom pobreží aj začala výstavba bunkru, v ktorom by sa nachádzalo 50 týchto zbraní, no objekt nikdy nebol dokončený. Zato pásový mažiar Karl-Gerät do bojov zasiahol. Išlo o skutočne hrôzostrašnú zbraň. Vozidlo totiž v závislosti od modelu mohlo disponovať mažiarom s priemerom 60 cm, strieľajúcim dvojtonové projektily. Aj napriek tomu Karl-Gerät nijako nezmenil priebeh vojny. Bol veľmi neohrabaný – vážil 124 ton a mohol jazdiť rýchlosťou maximálne 7 km/h. Navyše, do roku 1945 vyrobili len sedem kusov.
Spojenci sa skôr obávali gigantického dela Schwerer Gustav známeho aj ako Dora, ktoré vyrobila spoločnosť Krupp. S výškou 12 m ide o historicky najväčší postavený kanón: hlaveň kalibru 80 cm merala 32 m. Umožňovala vypáliť delostrelecké granáty s hmotnosťou 7 ton, ktoré po dopade mohli vytvoriť kráter hlboký 30 metrov. Dora mala nemeckej armáde pomôcť zvíťaziť na východnom fronte. No obrovské rozmery si vyžiadali svoju daň. Kanón sa musel transportovať rozobraný na takmer tridsiatich vagónoch a opätovné postavenie a obsluha zamestnala cca 3.000 mužov. Dora navyše predstavovala ľahký cieľ pre nepriateľské nálety. Napokon ju zničili samotní Nemci, aby nepadla do rúk spojencov.
Najväčšie tanky
Hitler bol doslova posadnutý gigantickými zbraňami, čo sa najviac prejavilo na tankoch. Príkladom je séria Entwicklungs, zostavená zo šiestich rôznych modelov – od ľahkých vozidiel po ťažké. Zelenú dostal jedine najväčší variant E-100 s váhou cca 140 ton. Avšak kvôli rýchlemu postupu spojencov nacisti z tanku stihli postaviť iba podvozok. Každopádne šlo o technický skvost. Vozidlo by aj napriek vysokej hmotnosti na rovnej ceste mohlo dosiahnuť rýchlosť až 40 km/h – spotreba v takom prípade činila 1.000 litrov/100 km. Najväčšiu pýchu predstavoval kanón kalibru 137 mm s mohutným pancierom. Ten mal na prednej časti veže dosiahnuť hrúbku 24 cm. Vývoj tohto stroja sa spomalil kvôli „nezničiteľnému“ tanku Panzer VIII Maus (myš). Ide o doposiaľ najväčší a najťažší tank v histórii ľudstva. Výška činila 3,66 m, šírka 3,67 m a dĺžka vrátane hlavne dosahovala 12,69 m. Ťažké pláty panciera, ktorý miestami dosahoval hrúbku 24 cm, vyhnali jeho hmotnosť na rekordných 188 ton. Prvý prototyp opustil výrobnú linku Kruppovej továrne na Štedrý deň 1943. Nasledujúce testy odhalili, že Maus má problémy s pohybom v teréne. Hmotnosť tiež znemožňovala prechod cez mosty. Napriek všetkým nevýhodám, Hitlera Maus očaril natoľko, že nariadil výrobu 150 kusov. Do konca vojny vznikli iba dva prototypy, jeden z nich sa dnes nachádza v ruskom tankovom múzeu Kubinka. Avšak Maus nemal byť najväčším tankom v službách nacistickej armády.
Spoločnosť Krupp navrhla ešte väčšie monštrum – Landkreuzer P.100 Ratte, ktorého hmotnosť by prekračovala 1.000 ton. Dĺžka vrátane kanónov by dosahovala 39 m, výška 11 m a šírka 14 m. Rovnako impozantná bola aj výzbroj v podobe 380-tonovej veže s dvoma lodnými kanónmi kalibru 280 mm. K tomu by kolos pred nepriateľskou paľbou chránilo osem protilietadlových kanónov Flak 38. Uvažovalo sa aj o namontovaní ďalšej veže so 128 mm kanónom, ktorá by bola umiestnená v zadnej časti vozidla. A konštruktéri z Kruppu zašli ešte ďalej, keď navrhli ďalšie vozidlo série Landkreuzer, a to P.1500 Monster. Ako už napovedá názov, vážilo neuveriteľných 1.500 ton. „Tank“ pozostával z podvozku P.100 Ratte, na ktorom mal byť osadený železničný kanón Schwerer Gustav. Vývoj série Landkreuzer začal v roku 1941, no o dva roky bol zastavený a vozidlá ostali len na výkresoch. Ich výroba by zhltla ohromné množstvo materiálu, navyše, nezmestili by sa do žiadnej vtedajšej továrne. Ohromné rozmery značne obmedzovali aj ich bojové nasadenie. Ak by sa vôbec pohli, rýchlosť na rovnej a spevnenej ceste by neprekročila 16 km/h. Pritom už len malá prekážka ich mohla úplne zastaviť.
Priekopnícke lietadlá
Skutočnou pýchou nacistickej armády bola letecká a raketová technika – pracovali pre ňu najlepší konštruktéri svojej doby, pričom ich nápady sa vďaka veľmi dobrým technickým podmienkam dali aj realizovať. Niektoré z vtedajších projektov sa neskôr stali základom pre súčasné stroje. Príkladom je ľahký stíhací bombardér Horten Ho 229, navrhnutý bratmi Reimarom a Walterom Hortenovcami v roku 1943. Do konca vojny boli postavené tri prototypy. Jeden nedokončený kus po vojne putoval do USA, a tak nie náhodou sa neviditeľná stíhačka Stealth naň podobá. Bombardér Ho 229 predstavoval vrchol nacistického letectva, akúsi zázračnú zbraň. Jeho typická silueta v tvare bumerangu bola úplne revolučná. Vpredu sa nachádzala malá kabínka pre pilota a hneď vedľa nej boli do trupu vstavané dva prúdové motory. Vznikol z iniciatívy vrchného veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa, ktorý požadoval lietadlo „3 × 1000“. Stroj musel vyvinúť rýchlosť 1.000 km/h, dopraviť 1.000 kg bômb na vzdialenosť 1.000 km. Hoci Ho 229 mal dolet „len“ 800 km, zvyšné požiadavky spĺňal takmer presne. Nevyrovnalo sa mu žiadne vtedajšie spojenecké lietadlo. Avšak bombardér nikdy nezasiahol do bojov. Dôsledkom rýchleho postupu spojencov žiaden z prototypov nestihol prejsť letovými skúškami.
Nemecko ako prvá krajina na svete vyrábalo prvé použiteľné vrtuľníky a vírniky. Prvé letuschopné prototypy sa objavili už začiatkom 30. rokov minulého storočia. Na ich produkciu sa špecializovala najmä spoločnosť Focke-Wulf. Tá navrhla aj unikátny stroj Triebflügel, ktorý predstavuje kombináciu stíhačky a vrtuľníka. Projekt s veľmi neobvyklým dizajnom vznikol v roku 1944. Neraz sa označuje ako najambicióznejší návrh svojej doby. Napokon bol vyhodnotený ako príliš nákladný, a preto niky neopustil rysovacie dosky.
Tvarom pripomínal raketu a rovnako tak aj štartoval z chvosta. Poháňali ho tri rotujúce krídla, umiestnené za kokpitom, ktoré sa otáčali okolo trupu na prstenci ako veľká vrtuľa. Na konci každého z nich sa nachádzal jeden náporový motor. Lietadlo po dosiahnutí potrebnej výšky mohlo letieť ako bežná stíhačka, pričom maximálna rýchlosť by činila 1.000 km/h. Keďže Triebflügel mal aj pristávať v kolmej polohe, pristávací manéver by bol veľmi náročný. Pilot počas neho totiž nevidel na zem.
Najrýchlejšie
Stíhačka Messerschmitt Me 163 Komet (kométa) bola prvým bojovo nasadením lietadlom s raketovým motorom. Prototypy nemeckí piloti testovali už v roku 1941, pričom do bojov boli nasadené o tri roky neskôr. Toto najrýchlejšie lietadlo 2. svetovej vojny mohlo letieť rýchlosťou 950 km/h. V zúfalej snahe vyhrať vojnu nacistickí konštruktéri pripravovali aj rýchlejšie stíhačky, no tie sa nikdy nedostali do výroby. Medzi ne patril aj návrh spoločnosti Focke-Wulf – stroj Ta 283 vďaka dvom náporovým motorom v kombinácii s raketovým motorom mohol vyvinúť rýchlosť až 1.100 km/h. V prípade pokračovania vojny by Ta 283 nahradil prúdovú stíhačku Messerschmitt Me 262, ktorú nacisti používali od leta roka 1943.
Avšak pozícia najrýchlejšieho navrhnutého lietadla tej doby patrí prototypu Lippischer Gleiter Bombenflugzeug. Tento bombardér v tvare šípu by dokázal vyvinúť rýchlosť 1.300 km/h. Vpredu sa nachádzala kabína, na ktorú sa napájal veľmi úzky dlhý chvost, zakončený štyrmi navzájom kolmými stabilizačnými krídelkami. Jedinou úlohou tohto stroja bolo dopraviť nad požadovaný cieľ tisíckilovú bombu. Vďaka jeho obrovskej rýchlosti by pre protilietadlovú obranou bolo takmer nemožné zasiahnuť ho. Nehovoriac už o tom, že Gleiter Bombenflugzeug by žiadne vtedajšie lietadlo nedostihlo.
Útok na Ameriku
Letecká technika bola v nacistickom Nemecku natoľko rozvinutá, že konštruktéri mohli vytvárať návrhy lietadiel schopných letieť z Európy do Ameriky. Niektoré sa mali stať súčasťou neuskutočnenej misie Amerika Bomber, ktorej cieľom bol útok na pobrežné mestá na západe USA. Do programu sa zapojilo viacero nemeckých výrobcov lietadiel, medzi nimi aj spoločnosť Arado. Ríšskemu snemu v roku 1943 predložila návrh bombardéra E.555-1 ako súčasť rozsiahlejšej série lietadiel E.555. Stroj mal dve deltovité krídla s kabínou na špici. V zadnej časti sa nachádzalo šesť prúdových motorov od spoločnosti BMW. Vďaka ním mohol E.555-1 letieť rýchlosťou cca 860 km/h, pričom by niesol 4 tony bômb. Dolet činil 4.800 km. Vývoj stroja bol na konci roka 1944 zastavený kvôli zhoršujúcej sa vojenskej situácii. Vznikli iba technické plány.
Súčasťou programu Amerika Bomber bol aj bezpilotný bombardér Sänger Silbervogel (strieborný vták) navrhnutý českým konštruktérom Eugenom Sängnerom. Vývoj dospel do štádia modelu v mierke 1:1, ktorý podstúpil testy v aerodynamickom tuneli. Pripomínal sploštenú raketu so štyrmi krídlami rozmiestnenými rovnako ako u bežných lietadiel. Silbervogel by štartoval z rampy s koľajovou vodiacou lištou, dlhou 3 km, ktorá bola na konci vyhnutá dohora. K jeho zadnej časti sa pripájali raketové sane. Tie by bombardéru na trati udelili štartovaciu rýchlosť okolo 1.850 km/h. Chvíľu by letel energiou zotrvačnosti, potom by použil vlastné motory, kým by nedosiahol výšku až 145 km. Jeho rýchlosť by sa v tejto fáze pohybovala okolo 22.100 km/h, pričom mohol niesť 65 ton bômb. Dolet činil neuveriteľných 23.500 km. Po zhodení bômb by stroj pristál na vlastnom podvozku na letisku v Japonsku. Avšak neskoršie výpočty ukázali, že bombardér by dôsledkom nedostatočnej ochrany zhorel počas klesania cez atmosféru. Na druhej strane ale Silbervogel predstavoval inšpiráciu pre povojnový projekt americkej armády Dyna-Soar, ktorého cieľom bolo postaviť lietadlo určené na lety do vesmíru.
Marek Jurčík
foto SITA, Wikipedia, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2017)