Vznešenú prezývku Orol Eddie získal britský skokan na lyžiach od fanúšikov na olympijských hrách v Calgary. Sám s úsmevom priznal, že pri lete z mostíka vysokého 90 metrov skôr pripomínal pštrosa. Hoci predviedol najhorší skok olympiády, pozornosti a potlesku sa mu ušlo viac ako ostatným súťažiacim. Zaslúžene? Mnohí športovci a medailisti by škrípali zubami. Za odvahu a prístup k životu by mu okolo krku pokojne mohol visieť aj najdrahší kov sveta.
Nosil okuliare, ktoré mu siahali až pod lícne kosti, obliekal si požičanú skokanskú kombinézu a vážil o 10 kg viac, než najťažší zo súťažiacich. Hoci ostatní profíci začínajú trénovať skoky na lyžiach ako päťročné deti, on sa do toho pustil ako 22-ročný a po necelých dvoch rokoch sa kvalifikoval na olympiádu. Žiadne veni, vidi, vici sa nekonalo. Michael Edwards nemal šancu vyhrať, z olympiády však odišiel ako jednoznačný víťaz. Prekonal vlastný rekord, postaral sa o nový britský, odhodlanosťou i nemotornosťou si získal srdcia divákov a jeho meno najbližšie mesiace nesmelo chýbať na zozname hostí žiadnej dôležitej kultúrnej či športovej udalosti.
Z trávnika na svah
Narodil sa v decembri 1963 v anglickom mestečku Cheltenham, obklopenom rovinou takou šírou, kam až oko dovidelo. Nebol žiaden športový antitalent, po škole si rád obúval kopačky, smečoval vo volejbalovom tíme a na zelenom trávniku nepohrdol ani kriketom či rugby. Patril k nebojácnym deťom, ktoré sa nechali nahovoriť na každé dobrodružstvo a často za svoju odvahu platil daň v podobe modrín a škrabancov. Niet sa čomu čudovať, jeho špecialitou boli zoskoky z lešení budov na staveniskách. Svet z vtáčej perspektívy sa mu však načas stratil z dohľadu. Keď mal desať, vo futbalovej bránke sa natoľko vložil do hry, až si pri páde poškodil chrupavku na ľavom kolene. Skončil s nohou od členka po stehno v sadre a namiesto naháňania lopty kríval zo školy rovno domov. Nasledujúce tri roky športoval len vo svojej bujnej fantázii, v čakárňach u lekárov aj v nemocnici bol varený-pečený. Keď mu sadru odstránili s varovaním, aby na pohyb zabudol, vôbec sa nešetril. Hoci sa k futbalu viac nevrátil, kolenám vydýchnuť nedal. v tom čase totiž objavil čaro lyžovania.
Základy zvládol ušatý tínedžer promptne. Čoskoro trávil v lyžiarskej kombinéze na svahu v Gloucesteri každý deň, snežnú pokrývku rozrýval rýchlosťou blesku a vďaka pravidelným tréningom sa približoval ku špičke. Stal sa deviatym najrýchlejším amatérom v zjazdovom lyžovaní a nádejne čakal na nomináciu na olympiádu. A tá… neprišla. V roku 1984 ho minula len o fúz. Sklamanie bolo obrovské, ale neodradilo ho. Poháňaný túžbou po súťaži pod piatimi kruhmi, ktorá sa mala konať o ďalšie štyri roky v Calgary, sa presunul do amerického Lake Placid, kde boli lepšie podmienky na trénovanie – miesto v kvalifikácii v tíme zjazdových lyžiarov mu už nesmel nikto vyfúknuť. Zväčšujúca sa diera v peňaženke ho však dostávala do čoraz zložitejšej situácie. Syn štukatéra, ktorý sa na otcovo želanie tiež priučil remeslu, výrobe balustrád a ozdobných stĺpov, sa nikdy neváľal v peniazoch a výdavky na športovú výbavu a cvičisko v americkom stredisku veru neboli nízke. Zredukoval teda všetky výdavky na nutné minimum a hoci po návrate zo svahu padal vyčerpaný od únavy, aj tak ešte pracoval, kde sa dalo. Videl však, že takto to nemôže ísť donekonečna, mozog mu pracoval na plné obrátky. Jedného dňa, keď pri čakaní na vlek zamyslene sledoval svah, pohľad sa mu zastavil na skokanskom mostíku. „Premýšľal som, že by som si mohol nájsť niečo lacnejšie. Prešiel som sa popri mostíku a povedal si – to vyzerá dobre,“ spomína Edwards. Zo dňa na deň tak bolo rozhodnuté.
Z núdze cnosť
Pre kariéru skokana na lyžiach sa, podobne ako v prípade baletu či hokeja, zväčša rozhoduje v útlom veku. Existujú svetlé výnimky, ktoré sa pre život športového profesionála rozhodnú neskôr, ani u nich však nejde o spontánny nápad. A už tobôž nie z dôvodu, že zvolený šport je „lacnejší“. Týmito otázkami sa však nezdržiaval. Navyše, Veľká Británia nemala skokana na lyžiach od roku 1929, konkurencia bola nulová a šanca kvalifikovať sa na vytúženú olympiádu vysoká. Čo na tom, že v inej disciplíne? Stačilo už len naučiť sa skákať. A tak sa vyštveral na 15 metrov vysoký mostík a pustil sa do toho. Po pár hodinách na „somárskej lúke“ medzi mostíkmi presedlal na 40-metrový. Tu však eufória z prvotných úspechov mierne vyprchala. Pády boli tvrdé. A pomerne časté.
Rodák z krajiny, ktorá nemala žiadne skokanské mostíky, trénoval pod vedením Chucka Berghorna a Johna Viscoma. Výbavu mal len požičanú a nebola práve „na mieru“. „Lyžiarske topánky mi boli veľké, musel som do nich nosiť šesť párov ponožiek.“ Edwards si bez finančnej podpory ďalej privyrábal, ako mohol. Strážil deti, kosil trávu, pracoval v hoteli, varil. Po piatich mesiacoch sa odvážil na 70-metrový mostík a v hlave mal jasný, olympijský cieľ. Na aute požičanom od mamy postupne brázdil európske súťaže, aby sa kvalifikoval do Calgary. Nepohrdol žiadnym (sub)štandardom ubytovania, ktoré mu pomohlo ušetriť pár libier. Spával v kravíne aj v karavane, hoci ortuť teplomera vonku klesala na mínus 25°C. Financie boli večný problém. Raz si pri páde zlomil čeľusť, no keďže si nemohol dovoliť zaplatiť za zdravotné ošetrenie, previazal si ju obliečkou od vankúša a pokračoval ďalej. Okuliare sa mu pri skokoch často zahmlili a nemal tušenie, kam dopadá a helma, ktorá mu bola príliš veľká, sa mu párkrát pri páde odopla. Išlo o takú nebezpečnú situáciu, až sa nad ním zľutoval člen talianskeho skokanského tímu a jednu helmu mu daroval.
Koncom roka 1986 mal premiéru na Európskom pohári v skokoch na lyžiach vo švajčiarskom St. Moritzi a svoju krajinu prvýkrát reprezentoval na majstrovstvách sveta v nemeckom Oberstdorfe v roku 1987. Skóre? Beznádejne posledný. Ale ustál to. Po tomto výkone sa uchýlil do menšieho fínskeho mesta, kde ďalej trénoval a privyrábal si ako štukatér a stavbár. Prespával v ústave pre psychicky narušených, kde platil len libru na noc, a práve tu ho zastihol list od olympijského výboru. V obálke bola pozvánka na zimné olympijské hry v Calgary 1988, kde mal reprezentovať Veľkú Britániu v skokoch na lyžiach. Podľa vtedajších pravidiel mohla každá krajina vyslať jedného reprezentanta do každej súťažnej disciplíny. A Edwards skákal v celej krajine ako jediný.
Smer: olympiáda
Do Calgary priletel v jedno skoré februárové ráno ako jeden z 1.423 športovcov a jeho príchod bol svojským spôsobom nezabudnuteľný. Na letisku sa mu rozpadol kufor, ponožky a spodnú bielizeň musel naháňať po batožinovom páse. V príletovej hale však naň čakalo prekvapenie: kanadský televízny štáb a hŕstka fanúšikov, ktorí držali plagát s nápisom „Vitaj v Calgary, Orol Eddie“. Dojímavý okamih, ktorý ihneď prerušil povestnou nemotornosťou. „Kráčal som k fanúšikom, no dvere na fotobunku nereagovali, a tak som vrazil priamo do skla. Lyže sa odrazili od dverí, všetko sa polámalo a zo mňa sa stal Mr. Magoo,“ opisuje Eddie zrod hneď dvoch prezývok, ktoré sa usídlili v slovnej zásobe ľudí podľa toho, či mu fandili, alebo sa mu posmievali.
Aj olympijská dedina sa rozdelila na dva tábory. Návštevníci ho milovali, súťažiaci zväčša pohŕdavo krútili hlavami a médiá sa oň z toho či onoho dôvodu šli potrhať. Mnohí redaktori uprednostnili tlačové konferencie s Orlom Eddiem pred dôležitými brífingami (napríklad aj s predsedom MOV J. Samaranchom). Jedna z Eddieho tlačoviek sa kvôli zvedavým otázkam natiahla na dve hodiny. Britský olympijský výbor mu dokonca na poslednú chvíľu pomohol nájsť manažéra, ktorý spravoval všetky ponuky na budúce reklamné spolupráce. Tie ho zaplavovali zo všetkých strán: volali výrobcovia fotoaparátov Olympus, cukroviniek Cadbury aj vodky Vladivar. Mal svojskú charizmu a bol dobrý rečník, neustále však musel obhajovať svoju účasť na olympiáde. „Kto povedal, že olympijské hry sú len pre víťazov?“ pýtal sa reportérov.
Bez vznešenosti
Popri mediálnom cirkuse sa skutočný boj odohrával priamo na svahu. Fínsky šampión Matti Nykänen bezchybnými výkonmi opakovane potvrdzoval svoju šikovnosť a z olympiády si odniesol dve zlaté medaily. Vyše 46-tisícový dav však rovnako nadšene čakal na okamih, kedy sa na 70-metrovom mostíku objaví Michael Edwards. A ten už horel nedočkavosťou: okamih, pre ktorý si roky odopieral akýkoľvek blahobyt, bol zrazu tu. Sediac na rampe si ešte odrecitoval svoju tradičnú mantru, ktorou začínal každý skok („Daj, nech prežijem a zvládnem to bez poškvrny.“), upravil si helmu, na ktorej žiaril rukou pripísaný zlatý nápis EAGLE (Orol) a pustil sa strmhlav nadol. Oba pokusy zvládol, „doletel“ však len 55 metrov, čo bolo ešte o 16 metrov menej než druhý najslabší výkon olympiády v podaní Španiela B.S. Pujola. A hoci skončil posledný, oslavoval ako kráľ. A jeho radosť bola nákazlivá. Našli sa však aj hlasy, ktoré ho ihneď zvozili pod čiernu zem. Nazvali ho klaunom či strateným prípadom a rozčuľovali sa, že podobné výkony nemajú na olympiáde čo robiť. „Do budúcna by sa malo zaistiť, aby súťažiaci splnili isté kvalifikačné štandardy pred tým, než sa im umožní účasť,“ písal redaktor denníka Express a nemecké noviny Junge Welt sa pridali. „Kam by olympiáda smerovala, keby si Edwardsovia tohto sveta ukradli svoje miesto v každej olympijskej disciplíne a zdiskreditovali športové výkony tých, ktorí ich mnohonásobne prevyšujú svojimi schopnosťami?“ pýtal sa redaktor.
On si však kritiku nevšímal, rozhodol sa pokračovať aj na 90-metrovom mostíku. V chladný februárový deň v Calgary fúkal silný vietor, kvôli ktorému dvakrát preložili štartovací čas. Nór Torjborn Yggeseth, zodpovedný za hladký priebeh športových disciplín, požiadal britskú reprezentáciu, aby Edwardsa stiahli zo súťaže. Mal obavy, že v zlých poveternostných podmienkach by to nemuselo skončiť dobre – za pád z takej výšky sa platilo vysokou cenou, často aj životom. Podľa pravidiel však nik nemal právomoc skokanovi štart zakázať. A Orol sa rozhodol letieť. Hoci na rampe na chvíľu zamrzol, o pár sekúnd sa už rútil nadol. Pri rýchlosti 80 km za hodinu mu v ušiach sprvoti svišťal iba vzduch, potom ho však vystriedal ohromný aplauz publika a hlas komentátora, ktorý oznamoval, že skočil 71 metrov a postaral sa o nový osobný a navyše aj britský rekord. Orol skončil opäť posledný, len pre porovnanie, druhý najhorší skok Kanaďana Todda Gilmana meral 96 metrov a Nykänen si zlatú medailu odniesol za výsledok 118,6 metra. Pre Edwardsa však bolo víťazstvom, že vôbec súťažil na olympiáde a že skok ustál bez zranenia, dva rekordy boli čerešničkou na torte. „Skákal som len dva roky, nemal som šancu vyhrať, to bolo každému jasné. Chcel som prísť a užiť si to. A presne to som urobil,“ vyznal sa v nemeckej televíznej šou.
Zuzana Zimmermannová
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2017)