Objavujú ho turisti z celého sveta, najmä z Európy, lebo je doslova na skok. Ponúka stretnutia s cudzou kultúrou, nádherné pláže pre rodiny, ale aj surferské zážitky, prekrásnu prírodu či magickú Saharu. Každý typ cestovateľa si v tejto krajine dokáže vybrať to, čo ho baví.
Maroko patrí medzi najbezpečnejšie krajiny v Afrike. Samozrejme, v noci sa treba vyhnúť odľahlým tmavým uličkám, ale inak sa o svoju bezpečnosť nemusia obávať ani cestovatelia jednotlivci. Sám som takto chodil po viacerých mestách, ba aj cestovateľky, ktoré som stretol, nemali problémy s domácimi mužmi. Väčšinou stačí trochu sa prispôsobiť domácej kultúre, vtedy si aj samotní Maročania turistov vážia viac. Pre pánov by mali platiť dlhé nohavice – hoci veľa turistov možno vidieť v kraťasoch, marockí muži ich nenosia. Ženy by si mali zahaliť ramená i kolená a nenosiť zbytočne veľký výstrih.
Marrákeš
Ak by som si mal vybrať jediné miesto, ktoré by som navštívil, v Maroku by to rozhodne bol Marrákeš, vstupná brána do rozprávkovej krajiny. Nachádza sa v strede krajiny, južnejšie už toho veľa nenájdete. Štvrté najväčšie mesto ponúka zážitky všetkých chutí.
Vystúpil som po rannom lete na modernom letisku a po colnej kontrole, ktorá bola formalitou, som sa vybral do centra mesta. Priamo z letiska jazdí každých dvadsať minút autobusová linka, ktorá vás za dvadsať dirhamov (10 dirhamov = cca 1 €) zoberie na kraj historického centra, takzvanej mediny.
Autobus ma vysadil približne dva kilometre od hostela a ja som sa prvýkrát ponoril do uličiek Marrákešu. „Chvíľami to bolo o život,“ čítam si dnes už len s úsmevom zo svojho cestovateľského denníka, „autá, motorky, kone, rikše, osly, cyklisti ľudia – všetko sa to hýbe neriadenie, bez zjavného poriadku.“ Trúbenie auta tu predstavuje akýsi univerzálny dorozumievací jazyk, znamená nielen „uhni“, „pohni sa už“, „nevchádzaj do križovatky“, „idem prvý“, ale aj „ahoj“, „ako sa máš“ a podobne. Zvyknúť si treba ale najmä na cyklistov a jazdcov na skútroch či malých motorkách, ktorí sa preháňajú po úzkych spletitých uličkách mediny medzi tisíckami ľudských tiel. Prekvapivo, celé to nejako funguje a nevidel som ani jednu kolíziu. Keď som započul zvuk motorky, tak som len zastal a niekedy podišiel bližšie ku stene. Avšak prvé hodiny v Afrike som bol z toho v šoku.
No, merci
Na Maroku ma neskutočne lákali kľukaté uličky medín a život v nich. No nik vás vopred nepripraví na zvyky a správanie domácich obyvateľov. Deň príletu bol trochu nepríjemný, lebo som do všetkého skočil naraz, nevyspatý a nejako som sa musel naučiť žiť medzi miestnymi. Vedel som, že ma bude ktokoľvek oslovovať a snažiť sa predať mi veci od výmyslu sveta, taktiež som veľa počul o miestnych, ktorí vás všade radi odprevadia za pár drobných. Vravel som si, že všetkým odolám. Nevyšlo to tak úplne… Už som nebol ďaleko od svojho ubytovania, keď sa dal so mnou do reči asi dvadsaťročný mladík. Darilo sa mi ho odbíjať, ale zrazu vyslovil meno môjho hostela, ku ktorému som hľadal cestu v mapách v mojom telefóne. „No dobre,“ vravím, „doveď ma teda do hostela.“ Viedol ma asi tri minúty a za ten čas mi stihol povedať, že pracuje pre hostel – dnes už viem, že to je hlúposť – a že chodí takto po ľudí k taxíkom. Lenže kto ho platí? Rozhodne nie hostel. Keď sme došli ku dverám, položil na ne ruku a vypýtal si bakšiš. Dal som mu teda dvadsať dirhamov. Pozrel na mňa a vyhlásil, že to je pre žobrákov, nech dám aspoň päť eur. To mi padla sánka, a tak mu vravím, že ma bral len stopäťdesiat metrov, že dvadsať dirhamov je fajn. Po naliehaní som mu pridal ešte jednu dvadsiatku. Zakrátko som zistil, že za štyridsať dirhamov sa vozíte aj pol hodinu v taxíku.
V prvý deň som „zápasil“ aj s predavačmi či nadháňačmi do reštaurácií. Taktiež som stretol deti v uličkách, ktoré mi hovorili, že pamiatka, ku ktorej smerujem, je zatvorená, že ma zoberú inam alebo že tam, kam idem, tam nesmiem. Cítil som sa neslobodne a neustále pod tlakom. To sa zmenilo na druhý deň, keď som sa naučil povedať „nie, ďakujem“.
Sebavedome i slušne
Pri raňajkách v hosteli som sa so svojimi skúsenosťami posťažoval Britovi, ktorí prišiel do Marrákešu už tretíkrát, kvôli turistike v neďalekom pohorí Atlas. „Basic vocabulary man,“ zdôrazňuje a pozerá na mňa trochu nechápavo. „Jednoducho, keď niekto na teba začne rozprávať, usmej sa a povedz nie, ďakujem. Ak ani vtedy neprestanú, povedz, že so sebou nemáš peniaze, to ich odradí.“ A mal pravdu. Taktiež mi poradil, že nemám počúvať miestnych, ktorí hovoria, že je niečo zatvorené alebo že smerom, ktorým idem, niet čo pozerať. „Povedz, že sa prechádzaš a nepotrebuješ sprievodcu,“ dodal. A ono to všetko zázračne fungovalo. Od toho momentu som už len raz zaplatil zbytočne veľa – za čaj a sladkosti, ktoré sa predávali na váhu. Maročania nie sú zlí ľudia, ale keď je turista ochotný za niečo zaplatiť neprimerane veľa, peniaze od neho zoberú. Naučil som sa preto nosiť iba drobné vo vrecku. Keď som kupoval na trhu ovocie, vytiahol som jeden, dva dirhamy a dal ich predavačovi. Tak to fungovalo všade, kde sa predával nenacenený tovar. Buď som sa dohodol a zjednával cenu, alebo dával len minimum peňazí a domáci hneď vedeli, že viem, koľko tovar stojí.
Život v medine
Tak ako má Bratislava svoje Staré Mesto, aj každé mesto v Maroku má historickú štvrť – medinu. A najviac to žije práve tu. Ak si budete hľadať ubytovanie, vyberajte si buď na jej okraji, tam vás vie doviezť aj taxík, prípadne priamo v nej, tam sa však taxík cez úzke kľukaté uličky nedostane. Medina v Marrákeši je najdivokejšia, s akou som sa stretol. Veľa ľudí, stánkov, predavačov a najmä skútre a malé motorky. Vo vzduchu okrem spáleného benzínu cítiť vône jedla, zvierat, niekedy aj mačací moč či skoro všadeprítomné koreniny. Predavači vás stále oslovujú s ponukou niečo predať a pokiaľ sa necháte zlákať do obchodu, buďte pripravení, že miestni urobia všetko pre to, aby ste si niečo aj odniesli. Nikdy neberte prvú cenu, ktorú predavač ponúkne a snažte sa ju zjednať aspoň na polovicu. Aj tak zaplatíte viac, ako domáci zákazníci. Keď som sa chválil hotelierovi, že som zjednal čajník zo 150 na 60 dirhamov, skonštatoval: „Pre turistu dobrá cena…“ On mal rovnaký za 20 dirhamov.
Prechádzka medinou v akomkoľvek marockom meste je zážitok. Najstaršia a najkľukatejšia je v meste Fés – má približne 1.940 uličiek. Ak sa v nich stratíte, môže trvať aj hodiny, kým sa vymotáte z nekonečného labyrintu. Viackrát mi pomohla navigácia v mobile, avšak niekedy nestačila ani ona. S papierovou mapou veľmi nepochodíte. Ak sa už ocitnete skutočne v úzkych, netreba strácať hlavu. S radosťou vám pomôžu miestne deti, ktoré v spleti uličiek vyrastajú. Samozrejme, za pár drobných. Avšak rozhodne sa nebojte túlať a spoznávať aj neturistické miesta – objavíte stánky s jedlom pre domácich, zažijete viac z ich bežného života, nepoznačeného turizmom. Ja som tak narazil na garbiarsku dielňu, resp. obchod s koženými výrobkami, ktorý sa rozprestieral na štyroch poschodiach budovy a celkom na vrchole mal terasu s výhľadom na výrobňu koží. V živote som taký smrad necítil. Vždy som sa nadýchol pár metrov bokom a potom šiel na kraj terasy pozorovať život robotníkov, ktorí máčali kože v bazénoch s chemikáliami, aby im dodali farbu a pevnosť. Na ten pohľad nikdy nezabudnem, ani na „vôňu“, z ktorej ma napína dodnes.
Pouličná kultúra
V každom meste nájdete minarety, mešity (dnu môžu len moslimovia) aj pevnosti. V Marrákeši ma však najviac zaujali záhrady Majorelle. Tie vlastnil kedysi aj módny návrhár Yves Saint-Laurent, ktorý si Maroko zamiloval, a preto ich otvoril verejnosti. Priamo v areáli stojí modrá vila s múzeom Berberov. Tí kedysi ovládali značnú časť severnej Afriky. Najviac vás však dostane hlavné námestie Jemaa el-Fnaa. Počas dňa tu nakúpite potraviny, oblečenie, doplnky do domácnosti… neskôr, s pribúdajúcimi hodinami sa začne meniť na najväčšiu gril párty na svete. Miestni majstri grilu rozpaľujú uhlíky a všade rozvoniavajú čerstvé špeciality. Na námestie prichádzajú aj umelci, ktorí okolo seba kladú stoličky určené ženám a deťom. Každý deň sem zavítajú tisíce domácich a turistov, aby sa stali svedkami tohto divadla. Vystupujú tu tanečníci, hudobníci, herci i komedianti. Vypočuť si možno tradičnú, ale aj modernú hudbu, očaria vás tanečné variácie, zaujmú vyvolávači hadov či amatérske aj profesionálne divadelné súbory. Majte však drobné po ruke, zvykom je dať umelcom za vystúpenie zopár dirhamov.
Peter Borko
foto Peter Borko
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)