Góly, body, sekundy. Nie potom, ale hneď teraz! Prepojenie športu so svetom biznisu a komercie značne znásobuje tlak na neustále vylepšovanie výkonov. Tento vývoj má aj odvrátenú stránku: čoraz častejšie úmrtia športovcov v priamom prenose.
Mnohí zo športovcov, ktorí skolabovali priamo na ihrisku, trpeli istými závažnými zdravotnými problémami a mnohí o nich aj vedeli (a pokračovaním svojich kariér dobrovoľne riskovali). Medzi najčastejšie príčiny náhlych úmrtí športovcov patria rôzne problémy so srdcom, ktoré tvoria údajne až 80 % smrteľných prípadov. Z hráčov sa stáva luxusná komodita a stroj na peniaze. No stroj sa občas aj zadrhne. Žiaľ, v mnohých prípadoch s fatálnymi následkami…
Spiaci lev
Marc-Vivien Foé (1975 – 2003) patril k hviezdnej generácii kamerunského futbalu. Patril do základnej zostavy na MS 1994 i MS 2002 (v roku 1998 ho z nominácie vyradilo zranenie) a v rokoch 2000 a 2002 s tímom Neskrotných levov získal titul afrického šampióna. Podobne ako v prípade mnohých jeho kolegov z ambiciózneho tímu i jeho futbalové kroky viedli do Francúzska, kde pôsobil v tímoch Lens a Lyon. Dve sezóny absolvoval aj v anglickej Premier League, vo West Ham United a na hosťovaní v tíme Manchester City. Spoľahlivý stredopoliar mal zdravotné problémy už ako 25-ročný, keď sa v lete roku 2000 počas pôsobenia v Lyone nakazil maláriou. Napokon však tieto patálie prekonal a v nasledujúcich dvoch ročníkoch sa spolu so svojím tímom tešil z víťazstiev v pohári i lige. V roku 2003 sa kamerunská reprezentácia hotovala napraviť si chuť po neúspešných MS (na ktorých nepostúpili zo skupiny) na Pohári konfederácií. Na ňom si tradične zmerali sily úradujúci šampióni jednotlivých kontinentov ako aj aktuálny majster sveta. Kamerun sa po prekvapujúcom víťazstve nad svetovým šampiónom z Brazílie dostal do semifinále, kde ho čakala Kolumbia, víťaz Copa América. Zápas mal pre Foého zvláštnu príchuť, nakoľko sa konal v domovskom stánku Lyonu, teda klubu, kde strávil podstatnú časť svojej kariéry. Pred zápasom mal – podľa slov jeho manželky – zažívacie ťažkosti, ani tie ho však neodradili od štartu v historickom zápase pre Kamerun. V priebehu druhého polčasu (za stavu 1:0 v ich prospech) si na ňom kamerunský kouč Winfried Schafer všimol známky vyčerpanosti, a tak ho chcel vystriedať, avšak on o tom nechcel ani počuť. To sa mu pravdepodobne stalo osudným (hoci nedá sa vylúčiť, že kolaps by sa dostavil tak či onak). V 72. minúte rozhodca zápas prerušil, keď sa Foé bez cudzieho zavinenia v stredovom kruhu zrútil. Ležiac na chrbte namáhavo dýchal. Okamžite pribehli lekári, ktorí ho následne vzali mimo hracej plochy. Po šesťminútovom prerušení sa zápas riadne dohral, avšak hráči, nevediac nič o aktuálnom stave svojho kolegu a priateľa, pôsobili evidentne nekoncentrovane.
Snahy lekárov o záchranu života trvali vyše 40 minút, avšak vzkriesiť sa ho už nepodarilo, plamienok slabol, až napokon zhasol úplne… Spoluhráči a fanúšikovia sa o tragédii dozvedeli až po skončení (napokon víťazného) zápasu. Zvyšok kamerunského tímu po zvážení zložitej situácie sa napokon predsa rozhodol na finálový zápas proti Francúzsku nastúpiť. Stretnutie v ponurej atmosfére rozhodol až v predĺžení zlatým gólom Thierry Henry. Francúzi na počesť zosnulého Kamerunčana odmietli tradičnú ostentatívnu víťaznú oslavu a trofej zodvihli spoločne kapitáni oboch celkov: Marcel Desailly a Rigobert Song. Až druhá pitva dokázala príčinu zlyhania srdcového svalu jednej z najväčších osobností zlatej generácie kamerunského futbalu: bola ňou tzv. hypertrofická kardiomyopatia – chorobné zväčšenie srdcových buniek, ktoré sa dlhé roky nemusí vôbec prejavovať, môže však nečakane vyústiť do akútneho stavu. Objavili sa aj špekulácie, že úmrtie nejako súviselo s predošlými zdravotnými problémami (prekonanou maláriou a črevnými problémami, s ktorými nastúpil na zápas). Zármutok futbalového Kamerunu najlepšie vystihol dojemný transparent, ktorý jeden z fanúšikov držal nad hlavou počas finále Pohára konfederácie: „Lev nikdy nezomiera. On iba spí.“
Tragédia live
Smrť obľúbeného športovca verejnosť zakaždým vníma ako obrovskú tragédiu. A menšie krajiny so značne obmedzeným množstvom talentov takéto prípade preciťujú azda ešte viac. Veľké emócie vyvolala u našich južných susedov smrť nádejného talentu maďarského futbalu Miklósa Fehéra (1979 – 2004). Rodák z Tatabánye ohuroval svojimi výkonmi už ako tínedžer v maďarskej lige, kde nastupoval v drese ETO Győr. Ako devätnásťročný nastúpil za reprezentáciu pri kvalifikačnom zápase s Azerbajdžanom a na víťazstve 4:0 sa hneď aj podieľal svojím debutovým gólom. Nečudo, že o služby rýchlonohého útočníka s čuchom na góly sa začali zaujímať v zahraničí. V čase jeho reprezentačného krstu ohňom už papierovo patril portugalskému FC Porto, aj keď v prvom tíme toho veľa nenahral. Cez portskú rezervu sa dostal na hosťovanie do tímov Salgueiros a Braga. Najmä v drese druhého menovaného celku sa mu darilo, keď v sezóne 2000 – 2001 nastrieľal 14 gólov, vďaka čomu sa delil o šiestu priečku medzi strelcami. Po skončení zmluvy s portskými drakmi sa v roku 2002 presunul do konkurenčnej Benficy Lisabon, kde si v nasledujúcich dvoch sezónach stihol zaknihovať 30 zápasov a 7 gólov. No potom sa 25. január 2004 zaradil medzi najtragickejšie dni maďarského i portugalského futbalu. Na programe bol zápas medzi Vitóriou Guimarães a Benficou. Zápas naživo vysielaný celoštátnou televíziou sa vyvíjal v prospech lisabonského klubu, ktorý po akcii dvoch striedajúcich hráčov – Fehéra so zakončujúcom Aguiarom – viedol 1:0. Prebiehal nadstavený čas a už sa zdalo, že radosť z črtajúceho sa víťazstva nemôže nič pokaziť. Maďarský reprezentant zinkasoval žltú kartu za zdržiavanie, do hry sa však už nezapojil, vzápätí totiž skolaboval. Keď sa v bolestiach predklonil a zosypal na chrbát, hráči oboch celkov okamžite rozpoznali vážnosť situácie a zhŕkli sa okolo, ešte než pribehol zdravotný personál – zachraňovali mladý život priamo na trávniku, resuscitačný prístroj však dorazil žalostne neskoro. Chvíľa hrôzy sa naťahovala čoraz viac a už po niekoľkých minútach všetci prítomní, vrátane fanúšikov, nemali ani pomyslenia na futbal. Pozornosť všetkých smerovala jediným smerom. Hráči oboch celkov situáciu zvládali veľmi ťažko, niektorí plakali, iní sa modlili či iba neveriacky postávali. Hľadisko zmrzlo, desivé ticho však podchvíľou vystriedal povzbudzujúci potlesk a skandovanie. Maďarov stav zostal kritický aj po prevoze do nemocnice. Odtiaľ médiá už večer hlásili smutnú správu: 24-ročný útočník skonal v nemocnici na následky srdcovej arytmie a (podobne ako v prípade Foého) hypertrofickej kardiomyopatie. Prípad vyvolal obrovské salvy empatie v celej futbalovej komunite naprieč hranicami, zároveň však aj množstvo pochybností a otázok o pripravenosti zdravotného personálu na podobné situácie. Fehérova smrť spustila vášnivé debaty o potrebe zavedenia dôslednejších preventívnych testov, o to viac, že šlo už o druhý prípad smrti hviezdneho hráča a dlhoročného reprezentanta v priebehu niekoľkých mesiacov.
Lotyšský smútok
Smutné prípady úmrtí počas zápasu zaznamenal aj najrýchlejší kolektívny šport, ľadový hokej. K najznámejším patrí prípad Sergejsa Žoltoksa, jedného z najlepších lotyšských hráčov v dejinách. Lotyšsko síce patrí medzi krajiny, kde sa hokej teší bezprecedentnej obľube, avšak v časoch Sovietskeho zväzu sa len minimum hokejistov z „lotyšskej periférie“ dokázalo prepracovať až do Zbornej. Medzi výnimky patril práve Žoltoks, ktorý už ako sedemnásťročný brázdil ľady v najvyššej sovietskej súťaži. Jeho talent sa nedal prehliadnuť a tak sa na prelome rokov 1990/91 stal súčasťou strieborného tímu ZSSR na MS do 20 rokov. O rok neskôr mu už prvenstvo neuniklo, to si reprezentanti rozpadajúceho sa impéria pripísali už pod hlavičkou tzv. Spoločenstva nezávislých štátov. Ako jeden z dvoch Lotyšov v tíme (druhým bol obranca Sandis Ozolinš) na drese nosil aj asistentské „áčko“. Výkonmi na šampionáte si vypýtal pozvánku na draft NHL, na ktorom si ho v roku 1992 vybral Boston Bruins v 3. kole z celkového 55. miesta. Hneď v nasledujúcej sezóne prvýkrát nazrel do profi ligy, jej pevnou súčasťou sa však stal až v sezóne 1996/1997 v drese Ottawy Senators. Cez Montreal a Edmonton sa neskôr dostal k Divochom do Minnesoty, kde zažil svoje najplodnejšie obdobie. Vo svojej najúspešnejšej sezóne 2002/2003 sa zaradil k oporám tímu, ktorý ako klasický „underdog“ senzačne prenikol až do finále konferencie. Žoltoks pomohol tímu 42 bodmi v 78 zápasoch, ďalších 13 bodov pridal počas fantastickej 18-zápasovej nadstavbovej jazdy (viac mal v tíme iba Slovák Marián Gáborík). A nezanevrel ani na svoju domovinu, takmer vždy, keď mal možnosť, prišiel posilniť lotyšský reprezentačný celok. Na MS odohral 30 zápasov, v ktorých si pripísal vynikajúcich 25 bodov (za 15 gólov a 10 asistencií). Keď ako kapitán reprezentácie doviedol svoj tím do štvrťfinále MS 2004 v Česku (čo je dodnes najlepší výsledok Lotyšska), nemohol tušiť, že viac si už za krajinu, v ktorej sa naučil korčuľovať, nezahrá. Osud to chcel inak…
V nasledujúcej sezóne v NHL naplno prepukla výluka, ktorú iniciovala hráčska asociácia NHLPA. Trvala napokon celú sezónu, a tak hráči NHL mali možnosť buď si dôkladne vyliečiť všetky boľačky a celú sezónu vynechať, alebo prísť spraviť radosť európskym fanúšikom. Žoltoks si vybral druhú možnosť a to aj napriek faktu, že vedel o svojom probléme so srdcovou arytmiou. Tú mu zistili v januári 2003 počas úspešného pôsobenia v tíme Wild. Na istý čas si ho vtedy nechali v nemocnici na pozorovaní, po siedmich zápasoch sa však vrátil do zápasového kolotoča. Húževnatý center sa údajne pred začiatkom každej sezóny podrobil dôkladnému zdravotnému vyšetreniu u špecialistov na kardiovaskulárny systém, tí mu však vážnejšiu srdcovú vadu, ktorá by mu bránila v pokračovaní kariéry, nenašli. Vo výlukovej sezóne pôsobil v mužstve HK Riga 2000, ktoré v tej dobe pôsobilo v bieloruskej najvyššej súťaži, otvorenej aj zahraničným účastníkom z okolitých krajín. Ako tréner tam v tej dobe pôsobil Július Šupler.
Zápas3. novembra 2004 medzi HK Riga 2000 a domácim Dinamom Minsk mal pre lotyšského reprezentanta špeciálnu príchuť, nakoľko v Minsku mal rodinu. Krátko pred koncom zápasu mu však zrazu prišlo nevoľno, zbledol a držiac sa za srdce prikorčuľoval k striedačke. Ako to už v týchto prípadoch chodí, opäť sa ukázala absolútna nepripravenosť športových klubov na tieto situácie: lotyšský celok nemal žiadneho lekára, iba maséra, a tak požiadali o pomoc lekára domáceho Dinama Vasilija Tarana. Ten okamžite rozpoznal problémy so srdcom, rižskej striedačke nariadil, aby zavolala sanitku a do jej príchodu mu v útrobách štadióna poskytoval prvú pomoc. Avšak zachrániť ho sa už nepodarilo. Smrť hrajúcej legendy lotyšského hokeja priniesla malému hokejovému národu obrovský šok. Mimochodom, lotyšský hokej zažil v uplynulých rokoch viacero podobných tragédií, keď o niekoľko rokov neskôr zomrel pri leteckom nešťastí ďalší veterán NHL Karlis Skraštins a ďalší obranca so skúsenosťami z profi ligy Kaspars Astašenko zasa zomrel vo veku 37 rokov údajne následkom problémov s drogami.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)