Moc na prvom mieste
Organizovaný zločin sa dá chápať rôzne. Pri tomto termíne väčšine ľudí napadnú buď stereotypné obrázky či karikatúry vplyvných mafiánov v oblekoch, kauzy politikov spájaných s podsvetím alebo pouličné typy, ktoré sa snažia o zisk reputácie a zlepšenie svojho postavenia trebárs nelegálnym obchodom so zakázaným tovarom.
Organizovaný zločin však možno definovať oveľa širšie, pričom tie najdôslednejšie definície rátajú aj s hodnotením mimo klasického čiernobieleho videnia, založeného na súlade, resp. nesúlade s aktuálnou legislatívou. V skutočnosti sa totiž špičky zločineckej sústavy stretávajú vo sférach ďaleko nad oparom legislatívnych opatrení, na ktorých vytváraní sa často priamo spolupodieľajú. Zákon sa bežne vníma ako istý súbor morálnych princípov tej-ktorej kultúry a nariadení, ktoré tieto princípy dopodrobna rozvádzajú. Pri spätnom pohľade do histórie ľudskej civilizácie však zistíme, že jednotlivé komunity odjakživa priebežne vytvárali vlastný morálny kódex dávno predtým, ako sa objavili oficiálne písané zákony – či už náboženské, alebo politické. Tie vznikli až v momente, keď si novo sformovaná vrstva (kňazi, vládcovia, dobyvatelia) potrebovala zabezpečiť privilegované postavenie. Ako základnú „surovinu“ pre tvorbu zákonov tak využili danou spoločnosťou všeobecne akceptované morálne a kultúrne vzorce, ktoré doplnili z ich hľadiska tým najpodstatnejším – dômyselnými mechanizmami na zabezpečenie nerušenej reprodukcie ich moci.
Boj o moc
Na tejto zákonitosti, ktorá sa odjakživa nachádza v štruktúrach s pevne ukotvenou hierarchiou, sa dodnes nezmenilo takmer nič. Pochopiteľne, každá éra má svoje špecifiká, menia sa ľudia, technológie, spôsoby výroby a vládnuce klany, pričom priebežne sa vynárajú a ustupujú rôzne spoločenské triedy. Avšak hlavný princíp zostáva: kľúčová oblasť spoločenských vzťahov sa odohráva v réžii tých, ktorí disponujú najväčšou ekonomickou a z nej vyplývajúcou politickou mocou. Tá sa sústreďuje do najvyšších poschodí mocenských pyramíd, ktoré disponujú prakticky neobmedzenými zdrojmi na vlastnú ochranu a zabezpečenie výsadného postavenia.
Na jednom ihrisku v boji o zdroje a čo najväčší mocenský vplyv sa tak ocitajú korporácie v najrôznejších podobách, aktuálne vládnuce politické strany a hnutia, štáty a rôzne regionálne nadnárodné spolky, ale aj cirkvi či mafie. Každý subjekt pritom vytvára vlastnú sieť spojencov (dočasných alebo stabilných) a vytvára rôzne typy „koalícií“ či mocenských blokov (kartelové dohody, nadnárodné byrokratické štruktúry, armádne aliancie). Napokon, aj samotný štát cez prizmu takto nastolených vzťahov možno chápať ako istý prienikový priestor, na ktorom sa stretávajú záujmy najrozličnejších mocenských štruktúr, pôsobiacich na jeho území, v snahe presadiť čo najlepšie podmienky pre rozvíjanie vlastného vplyvu a postavenia. Na čele tak spravidla stojí vláda, zložená z príslušníkov rôznych táborov a štruktúr, ktorá sa v istej snahe o sociálny zmier a udržanie akejsi rovnováhy medzi záujmami jednotlivých skupín obyvateľstva snaží obrusovať ostré hrany medzi nimi. Uplatňuje pritom svoj mocenský monopol: možnosť pretvárať legislatívu, na jej základe penalizovať obyvateľov (často aj za pomoci ohýbania existujúcich zákonov) a použiť pritom hrubú silu (polícia, armáda). O svoje slovo sa však hlásia aj menší hráči, keďže neustále vznikajú a zanikajú politické subjekty, ašpirujúce na moc v jednotlivých štátoch, menšie kriminálne organizácie, náboženské sekty, politické hnutia, uplatňujúce neparlamentné postupy (vrátane teroristických organizácií), aj podnikateľskí dravci, ktorí by sa radi videli na mieste elitných žralokov.
Rozhoduje sila
V princípe, každá z týchto mocenských štruktúr bez ohľadu na svoje pole pôsobnosti či predmet činnosti sa prejavuje rovnako – pre svoju vec získavajú čo najviac ľudí, ktorí im budú následne slúžiť. Čo však rozhoduje a vytvára rozdiely v postavení jednotlivých štruktúr? Hrubá sila. Spravidla ten, kto má viac zdrojov, má väčší prístup k získaniu zbraní, resp. vie si zaplatiť lepšiu ochranu. Skrátka, väčšie zviera budí väčší rešpekt. Ak má dostatočný vplyv (či priamy prístup k nemu napríklad účasťou vo vláde), veľa výhod vie získať aj prostredníctvom lobbingu. Dokonca aj oficiálna politika je iba akýmsi teátrom pre masy: miestny predstaviteľ CIA Jack Maury po armádnom puči v Grécku v roku 1967 (kedy hrozilo, že sa k moci legálne dostane krajná ľavica) na otázku, či takýto postup neznásilňuje demokraciu, iba s úškľabkom odpovedal: „Ako možno znásilniť prostitútku?“ Demokracia sa vo svojej súčasnej, výrazne oklieštenej zastupiteľskej podobe stáva iba akousi maskou, ktorá zakrýva nepríjemnú podstatu mocenských súbojov a činí vnímanie reality prijateľnejšou. Proti počínaniu Spojených štátov, Číny, Ruska a ďalších veľmocí existuje množstvo výhrad, avšak už len predstava monumentálnej erekcie atómových rámp, demonštrujúcich nadradenosť mocností voči ostatným hierarchickým štruktúram, dáva rýchlo odpoveď na otázku, čo v súčasnom svete rozhoduje.
Vo vnútri štruktúr
Osobitú kategóriu pri hodnotení mocenských hierarchických štruktúr tvoria vzťahy v ich vnútri. Za hlavného menovateľa možno označiť absenciu akejkoľvek vnútornej demokracie a centralizáciu – o vývoji v týchto štruktúrach rozhoduje spravidla úzka skupina ľudí, často dokonca jediný človek s absolútnou mocou: predseda politickej strany, vlastník firmy, boss kriminálneho syndikátu, guru náboženskej sekty, diktátor… Nižšie postavení príslušníci majú minimálny vplyv na zásadné rozhodnutia aj napriek faktu, že väčšina pracovných povinností spočíva na ich ramenách. V snahe zlepšiť svoje subordinované postavenie a posunúť sa v hierarchii na vyššie pozície bez okolkov plnia príkazy zhora, bez ohľadu na ich povahu, možný dopad na ostatných či na spoločnosť ako-takú. Najlojálnejších jedincov potom môže čakať povýšenie. Tento aspekt dominantnosti a submisívnosti značne deformuje medziľudské vzťahy – vyššie postavení ľudia vykazujú tendenciu zneužívať svoju moc a užívať si privilegované postavenie na úkor podriadených, kým nižšie postavení sa zasa bez rozmyslu podriaďujú príkazom autorít. Hoci existujú výnimky, ktoré dokážu tlaku okolností odolať a zachovať si vlastnú morálnu integritu, matematika je neúprosná: v drvivej väčšine akýchkoľvek hierarchických štruktúr sa skôr či neskôr dostane k moci psychopat, resp. človek, ktorý sa stal psychopatom niekedy na polceste za získaním vrcholovej pozície.
Tieto tvrdenia majú oporu aj v najnovších vedeckých štúdiách: Dacher Keltner, profesor psychológie na Berkeley, zistil, že ľudia pod vplyvom moci vykazujú podobné prejavy správania ako pacienti, ktorí utrpeli traumatické poranenie mozgu – sú impulzívnejší, menej opatrní a ich schopnosť vcítiť sa do kože iných sa stráca. V podstate k tým istým záverom sa dopracoval aj neurobiológ Sukhvinder Obhi z McMasterovej univerzity v Ontariu, ten si však všímal priamo neurologické zmeny v mozgu, spôsobené pocitom moci. Zistil, že moc znižuje schopnosť tzv. „zrkadlenia“, teda subtílnych neurologických procesov, ktoré u človeka pri pohľade na istú činnosť, aktivitu alebo emóciu zaktivizujú príslušnú časť mozgu. Keďže práve tieto procesy sú základom empatie a súcitu, moc spôsobuje čosi, čo Keltner nazval „deficitom empatie“.
Systém privilégií
Z príslušnosti k hierarchickej mocenskej štruktúre plynú isté práva i povinnosti. V podstate každý, aj ten najnižšie postavený príslušník, z nej čerpá isté výhody, avšak ich kvalita a miera uplatňovania sa mení v závislosti od postavenia. Napríklad aj najposlednejší občan štátu má v našich končinách garantovaný istý štandardný súbor minimálnych služieb, teda tzv. sociálnu mzdu v podobe zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, infraštruktúry, atď. Ba aj polícia a armáda okrem svojej hlavnej úlohy – udržiavať existujúci mocenský poriadok – vykonávajú isté úkony, ktorými pomáhajú občanom. Pomocou nich mocenský režim získava legitimitu, avšak snaha o navodenie starostlivosti, stability a sociálneho zmieru sú v skutočnosti „iba“ dôsledkom prirodzenej snahy čelných predstaviteľov zachovať si moc. Táto istá logika vedie trebárs mafiánskych bossov k snahe udržiavať poriadok, riešiť sociálnu politiku, stavať detské ihriská či vykonávať iné záslužné činnosti na územiach pod svojou kontrolou. Preto si tiež nadnárodné korporácie vytvárajú rôzne nadačné fondy a preto sa aj politici s cirkevnými hodnostármi pretekajú v tom, kto prispeje viac na charitu.
Okrem snáh vodcov udržiavajú mocenské štruktúry pri živote najmä ľudia vytvárajúci základňu mocenských pyramíd – v snahe zabezpečiť si živobytie a zlepšiť postavenie seba a svojich blízkych. Z hľadiska mocenskej logiky je irelevantné, či je to-ktoré konanie legálne alebo nelegálne. Do akej miery sa tieto snahy darí zakryť súladom s právnou legitimitou je síce dôležité, nie však rozhodujúce. Medzi typické prejavy nastavených pravidiel hry patrí pravidelná demonštratívna penalizácia zločinov a priestupkov u príslušníkov dolných vrstiev. Čím vyššie však v štruktúrach ideme, tým selektívnejším sa stáva vynucovanie zákona, nehovoriac o prípadoch, keď sa zákony šijú priamo na mieru mocenských špičiek a de facto legalizujú nemorálne konanie, krádeže, podvody či ujmy na zdraví. Hoci sa radi presviedčame, že žijeme v demokratickej spoločnosti, v ktorej má jeden človek jeden hlas, pravda je taká, že – slovami amerického filozofa Davida Schweickarta – jeden dolár má jeden hlas…
P2 – koalícia štruktúr
Načrtnuté vzťahy výrazne ovplyvňujú celospoločenské dianie od ekonomiky až po politiku, médiá či kultúru. V praxi nadobúdajú rozličnú podobu, pričom sa vytvárajú najrozličnejšie (často navonok bizarné) spojenectvá naprieč rozličnými mocenskými štruktúrami, ktoré snujú svoje siete a vytvárajú dohody na presadzovanie vlastných agend. Tieto vzťahy sú zväčša neformálne a mimo verejného dohľadu, avšak história ponúka viacero príkladov, keď sa tieto vzťahy formalizovali. Patrí medzi ne aj mocná talianska organizácia Propaganda Due, ktorá vyššie načrtnutú logiku fungovania mocenských štruktúr odhaľuje donaha.
Korene Propaganda Due („Propaganda dva“, skrátene P2) možno hľadať v slobodomurárskej lóži Propaganda Massonica, ktorá vznikla ešte v roku 1877. Názov sa zmenil na Propaganda Due po druhej svetovej vojne, kedy exekutíva talianskeho slobodomurárstva začala jednotlivým lóžam prideľovať číselné označenia. Aktivity i frekvencie členských schôdzí postupne klesali až takmer na nulu, až kým ju neprebral vplyvný podnikateľ a fašista Licio Gelli. Rodák z Toskánska vstúpil ako sedemnásťročný do oddielu fašistických Čiernych košieľ, ktoré počas Španielskej občianskej vojny (1936 – 1939) bojovali po boku generála Franca. Neskôr vykonával funkciu prostredníka medzi talianskou fašistickou vládou a nemeckými nacistami. Po porážke fašistov utiekol do Argentíny, kde v tej dobe vládol charizmatický populista Juan Perón, a získal kontakty, ktoré neskôr vrchovato využil. Keď sa ubezpečil o priaznivom (z jeho pohľadu) povojnovom vývoji v Taliansku, rozhodol sa pre návrat. Doma začal podnikať v textilnej výrobe a dosiahol veľké úspechy. Svojej ideológie sa nikdy nevzdal, ba čo viac, intenzívne sa zamýšľal nad možnosťami, ako využiť politickú klímu studenej vojny na posilnenie talianskych fašistických štruktúr.
Dejiny sú plné paradoxov: kým Benito Mussolini počas svojho fašistického režimu slobodomurárske organizácie tvrdo potláčal, Gelli chcel na šírenie fašistických myšlienok využiť práve praktiky a organizačné postupy slobodomurárskych lóží. Uvedomil si, že dobre organizovaná utajená skupina, zložená z prominentných osobností spoločenského života, predstavuje ideálny organizačný rámec na prenikanie a postupné ovládanie najrozličnejších oblastí politického, hospodárskeho a kultúrneho života. V roku 1973 sa stal veľmajstrom lóže, ktorá pod jeho vedením začala vyvíjať čulé aktivity. Počet prominentných členov, ktorí sa pravidelne schádzali v luxusnom rímskom hoteli Excelsior, narastal. P2 čoskoro získala pod kontrolu najväčšie talianske vydavateľstvo Rizzoli ako aj mienkotvorný denník Corriere della Sera. Gelli vedel, aké typy ľudí hľadá a aké sú jeho ciele. Vytvoril gigantickú chobotnicu, ktorá svojimi chápadlami dokázala preniknúť do vnútorných kruhov politických, náboženských, mediálnych, finančných, bezpečnostných, kriminálnych a mnohých iných organizácií. Úspešne si získaval osobnosti na vysokých postoch a tam, kde to nešlo, snažil sa dosadiť svojho človeka. Podozrivé aktivity sa však nepáčili vplyvným slobodomurárskym lóžam, ktoré v roku 1976 Propagande Due pozastavili štatút oficiálnej lóže. Gelliho skupina od toho momentu fungovala v ilegalite a bez toho, aby sa komukoľvek spovedala.
Neplač, Argentína
P2 pôsobila aj mimo hraníc Talianska, predovšetkým v Južnej Amerike, najmä v Argentíne, kde úspešne infiltrovala najvplyvnejšiu perónistickú stranu, postavenú na myšlienkach Juána Peróna. Gelli ho viackrát označil za svojho priateľa, tvrdil dokonca, že ho zasvätil do slobodomurárstva. On mu zasa na oplátku udelil štátne vyznamenanie a čestnú funkciu na argentínskom veľvyslanectve v Taliansku. Kľúčovým mužom P2 v Argentíne bol José López Rega, Perónov blízky poradca, ktorý rozohral veľkú hru s cieľom iniciovať „schizmu“ v strane a vypudiť z nej ľavicové elementy. Krajina sa ocitla v eufórii, keď sa do nej v roku 1973 obľúbený Perón vrátil po 18-ročnom nútenom exile v sprievode aktuálneho prezidenta Héctora Cámporu, predstaviteľa ľavicového krídla perónistickej strany. Neďaleko letiska sa zhromaždili milióny ľudí, aby ich privítali. Oslavná atmosféra sa však v sekunde zmenila na paniku, keď ukrytí sniperi v službách pravého krídla strany spustili paľbu priamo do davu. Masaker vyústil do desiatok mŕtvych a stoviek zranených, predovšetkým však zásadne zmenil politickú klímu, keď spustil nezadržateľnú radikalizáciu mládežníckych ľavicových organizácií, ktoré dovtedy fungovali v štruktúrach strany.
Spojitosť P2 s masakrom naznačovala aj prítomnosť ďalšieho člena Stefana Delle Chiaieho, ktorý v roku 1960 založil taliansku neofašistickú polovojenskú organizáciu Avanguardia Nazionale a neskôr sa angažoval v najrôznejších prevratoch a diverzných aktivitách v Južnej Amerike. Veci sa následne vyvíjali podľa Regových predstáv: Cámpora prakticky okamžite rezignoval z postu prezidenta, aby ho v úrade dočasne nahradil Regov blízky spolupracovník a ďalší člen P2 – Raúl Alberto Lastiri. Ten krajinu viedol tri mesiace do predčasných volieb, po ktorých sa v októbri 1973 opäť po rokoch dostal k moci Juan Perón a spolu s ním pravicové krídlo strany pod výrazným vplyvom P2. Ozbrojená revolta radikálnych mládežníckych organizácií, ktorá vypukla v reakcii na štátne represie, poslúžila ako zámienka na zintenzívnenie perzekúcií a „očistenie“ strany o ľavicové krídlo. Rega zároveň destabilizáciu využil na vytvorenie neslávne slávnej Argentínskej antikomunistickej aliancie, zabijáckeho komanda, ktoré v nasledujúcich rokoch usmrtilo údajne vyše tisíc nepohodlných občanov, spáchalo vyše 200 teroristických útokov a 20 únosov (podľa údajov Jansena Gonzáleza). Medzi obeťami bolo aj množstvo príslušníkov umiernenej opozície, odborárskych, študentských či sociálnych aktivistov. Turbulentný vývoj napokon prerástol do ustanovenia vojenskej junty (1976 – 1983).
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)