Mimozemsky pôsobiace manty rok čo rok celkom zbytočne hynú po tisíckach. Žiaľ, akváriá ich nezachránia. Títo ladní obrovskí plavci sú pre väčšinu z nich skrátka priveľkí. Pozrite im do tváre a získate dojem, že pozeráte na niečo nepozemské, na kreatúru, ktorá snáď ani nevzišla z tohto sveta.
Tieto čudesné tvory sú rybami celkom pozemskými… či presnejšie morskými živočíchmi. Ich pomenovanie „manta“ pochádza zo španielskeho a portugalského označenia pre plášť, resp. prikrývku a výborne vystihuje široký, no tenký tvar ich tela. Niekedy im hovoria aj „diabolské ryby“, pretože z hlavy im rastú zvláštne, stočené „rohy“.
Hladké drsnokožce
Povedať, že manty patria medzi ryby, je mierne zavádzajúce. Väčšina z nás si totiž pod pojmom ryba predstaví zástupcu skupiny kostnatých rýb, triedy Osteichthyes. A manty sem nepatria. Patria medzi raje, spolu s ďalšími takmer 500 druhmi drsnokožcov so splošteným telom a zrastenými plutvami, vytvárajúcimi krídlovitý lem. Na rozdiel od chimér nie sú sesterskou skupinou žralokov, ale predstavujú ich výrazne zmenených potomkov – zo žralokov sa vyvinuli niekedy v polovici druhohôr, pred asi 180 miliónmi rokov. Dalo by sa teda povedať, že raje nie sú nič iné ako sploštené žraloky.
Väčšina rají obýva príbrežné vody, no niektoré druhy nájdeme aj v otvorenom oceáne alebo v sladkých vodách. Zaradenie medzi drsnokožce znamená, že by ich kožu mali pokrývať zubom podobné šupiny. Raje však tieto zúbky druhotne stratili, resp. majú šupiny ostnité. Tak ako u ďalších drsnokožcov, chimér a žralokov, kostra rají nie je mineralizovaná, ale chrupkovitá. Na rozdiel od široko rozšírenej mienky však chrupkovitá kostra nie je primitívny, ale vyspelý znak, ktorý drsnokožcom vznikol druhotným stratením mineralizácie opornej sústavy tela. Rajám a všetkým iným drsnokožcom chýba taktiež plávací mechúr, typický pre kostnaté ryby. Namiesto toho raje vo vode nadľahčuje olejovitá pečeň (tá je menšia ako u žralokov).
Rozmanitá skupina
Raje vnímajú elektrické polia (sú schopné tzv. elektrolokácie) a niektoré dokonca produkujú silné elektrické výboje. Elektrické raje (napríklad Torpedo marmorata) majú na tele niekoľko orgánov produkujúcich elektrinu, ktorých výboje môžu mať silu až dvesto voltov. Väčšinu druhov rají vo voľnej prírode prakticky nespozorujeme. Dokážu sa výborne maskovať, a tak splynúť s dnom, v blízkosti ktorého žijú, ba mnohé druhy trávia veľa času čiastočne zahrabané. Dýchajú pritom nenápadnými otvormi, ktoré sa im nachádzajú za očami, tzv. spirákulami. Manty veľké v tomto smere predstavujú výnimku. Ich život sa neviaže na dno. Takýto spôsob života si vyžaduje ich potrava a umožňuje im ho aj ich rozmernosť, vďaka ktorej majú len veľmi málo prirodzených nepriateľov.
Medzi raje patria aj rôzne čudesné druhy, napríklad piliar veľký (Pristis pectinata), ktorého prsné plutvy sú len čiastočne rozšírené, a tak viac pripomína žraloka či chiméru. Pravda, platí to len pre tvar jeho tela. Hlavu má celkom odlišnú od žralokov a jeho rypák v priebehu evolúcie nadobudol tvar asi metrovej pílky. Z dlhého rypáka mu do strán vyrastajú zuby a nimi si pomáha pri love malej, rýchlej koristi – keď vpláva do hustého kŕdľa malých rýb, splašené tvory ráňa prudkými pohybmi „pílky“ zo strany na stranu. Zranené jedince, neschopné rýchleho pohybu, potom poľahky skonzumuje. Podobne ako manta veľká, aj piliar je veľmi veľké zviera. Niekedy dosahuje aj viac ako 6 metrov.
Vták a jeho rybí šat
Jednoznačne za najimpozantnejšieho zástupcu rají možno vyhlásiť mantu veľkú. Ide o skutočného obra oceánu. Rozpätie jeho trojuholníkovitých „krídel“ môže dosiahnuť viac ako sedem metrov. Keď sa pohybuje vo vodnom stĺpci pomalým mávaním krídlovitých plutiev, budí dojem ohromného, čudesného vtáka. Operencov evokuje taktiež plachtením vo vzduchu – čas od času skáče z vody a vďaka tvaru tela dokáže na krátku vzdialenosť kĺzať ovzduším. Príčinu tohto skákania, niekedy opakovaného, nepoznáme. Potenciálnych vysvetlení existuje viacero: možno sa manty takto snažia urobiť dojem na samičky, zbaviť sa parazitov, alebo komunikovať s inými zástupcami svojho druhu.
Manty niekedy z vody skáču, keď potrebujú uniknúť predátorom. Tých nie je veľa, ani nečudo – častokrát vážia takmer dve tony. Trúfnu si na ne iba kosastky dravé alebo najväčšie žraloky. Paradoxne, obvykle lenivo napredujúce manty im unikajú vďaka svojej rýchlosti. Hoci sa väčšinu času pohybujú veľmi pomaly, jedným mávnutím krídlovitých plutiev (každých päť sekúnd) dokážu v núdzi vyvinúť vskutku mimoriadne zrýchlenie.
Zbytočná sánka
Od ostatných rají sa manty neodlišujú len veľkosťou či spôsobom života, nezviazaným s oceánskym dnom, ale aj sfarbením. Zvrchu tmavé a zdola biele manty pripomínajú mnohých iných obyvateľov otvoreného mora či oceánu. A to nie je všetko. Spirákuly majú len rudimentárne, zakrpatené a nefunkčné, a tak musia neustále plávať, aby sa neudusili.
Väčšina rají je dravá, manta veľká sa však (ako to u oceánskych obrov často býva) živí planktónom, ktorý filtruje obrovskými žiabrami – v nich sa malé živočíchy zachytávajú na akýchsi chrupkovitých paličkách. Okrem zooplantktónu jej chutia taktiež rôzne malé ryby. Na rozdiel od iných rají má manta veľká ústa umiestnené v prednej časti tela v koncovom postavení (ústa iných rají smerujú priamo dole), a tak sa počas pomalého pohybu môže neustále kŕmiť. Pred širokými ústami jej rastú dva ploché stočené laloky, pomáhajúce nasmerovať korisť priamo do hrdla, odkiaľ už niet úniku. Mimochodom, hoci sánka manty je viac-menej zbytočná a nijako nepomáha pri získavaní či spracúvaní potravy, stále v nej rastie tristo kožou pokrytých zubov.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2015)