Hoci na prvý pohľad len ťažko možno porovnávať mrštného hada či jaštericu s pomalou korytnačkou, predsa patria do spoločného živočíšneho kmeňa Reptilia, čiže plazy. Najstaršia nájdená fosílna korytnačka pochádza z posledného obdobia prvohôr, z permu, asi spred 240 – 200 miliónov rokov. Nemá ešte pancier, ale silne rozšírené rebrá tvoria dobrý podklad pre rohovinový chrbtový štít.
Prakorytnačky boli živočíchy suchozemské a po svojich vývojových predkoch mali mnoho ostrých zubov, ktoré neslúžili na trhanie, ale zachytenie koristi. Pretože si však zvolili veľmi originálny spôsob ochrany – pancier, ktorý im nedovoľoval prenasledovať korisť, museli sa preorientovať na rastlinnú potravu. Samozrejme, nazad ohnuté zuby by im pri požívaní rastlinnej potravy iba prekážali, preto im zanikli (zakladajú sa im však dodnes počas embryonálneho vývoja). Namiesto zubov sa im na čeľustiach vyvinul rohovinový kryt, ktorý im pomáhal odhrýzať z rastlinnej potravy, okrem toho sa mnohým korytnačkám vyvinuli v pažeráku (ba i v žalúdku) rohovinové pláty, pomáhajúce rozmieľať potravu.
V súčasnosti žije v tropických a miernych oblastiach sveta asi 250 druhov korytnačiek, ktoré s výnimkou púští a veľhôr obsadili všetky typy životného prostredia. Samozrejme, pri obsadzovaní rôznych biotopov došlo ku mnohým špecifickým prispôsobeniam funkcie a stavby telesných orgánov, a tak v prírode dnes žije množstvo najrozmanitejších druhov. Niektoré si rady hovejú v bahne či močiari, iné sa prispôsobili životu v náročnom teréne subtropického pásma alebo vo vodnom prostredí. Jedným sa nohy premenili na stĺpy opancierované rohovinovými šupinami, druhým narástli plávacie blany. Pokiaľ ide o schopnosť adaptovať sa na nové prostredie, boli korytnačky jednoducho vždy majstrami.
Väčšina korytnačiek sú všežravce, v závislosti od podmienok a prostredia v akom žijú, v zložení potravy však prevláda rastlinná alebo mäsitá potrava. Kým niektorým jedincom stačia na prežitie kvety, riasy, byliny či šalátové listy, iné potrebujú na zasýtenie i slimáky, medúzy a menšie druhy rýb. Mimoriadnou rafinovanosťou pri hľadaní potravy vyniká medzi korytnačkami Kajmanka supia (Macroclemys temminckii), ktorá čaká s doširoka otvorenými ústami, a keď obeť zláka ich zaujímavý tvar, jednoducho ich zaklapne.
Ostré zmysly
Mnohé druhy (najmä suchozemských korytnačiek) neoplývajú, vzhľadom na ťažký pancier a zvláštnu stavbu končatín, veľkou obratnosťou a pohybujú sa iba veľmi pomaly. Príroda ich však obdarila vycibrenými zmyslami, ktoré tento hendikep zmierňujú. Korytnačky majú vynikajúco vyvinutý zrak a ich oči dokážu rozoznávať oveľa viac farieb ako človek. Vnímajú aj ultrafialové svetlo a problém majú iba s odtieňmi sivej. Šošovka vodných druhov dokáže eliminovať optické rozostrenie objektu plávajúceho vo vode a poskytuje tak korytnačkám výhodu pri lovení potravy i úniku pred nepriateľom. Kvalitu sluchu ovplyvňuje chýbajúce vonkajšie ucho. V dôsledku tejto anomálie vnímajú korytnačky zvuky v inom frekvenčnom pásme ako človek. Dokážu zachytiť vibrácie s frekvenciou od 100 Hz do 1000 Hz, najmä hlboké tóny, ku ktorým patria napríklad zvuky súkmeňovcov prežúvajúcich potravu. Príroda ich obdarila výnimočným čuchovým zmyslom a množstvo citlivých čuchových receptorov uložených v hltane im umožňuje (i vo vode) rozpoznať vhodného partnera a vypátrať miesto, kam samička nakládla vajíčka.
Chlapec alebo dievča
Pohlavie dospelých korytnačiek možno na prvý pohľad iba ťažko rozoznať. Hlavným diferenciálnym znakom je vzdialenosť kloaky od chvosta a panciera. Kým samičky majú vylučovací otvor bližšie k pancieru, samčeky ho majú umiestnený bližšie ku koreňu chvosta. Chvost samca je väčšinou hrubší, pretože ukrýva penis viditeľný iba pri kopulácii. Tej predchádza pomerne brutálne dvorenie – samec svoju vyvolenú hryzie do končatín alebo ju za ne nešetrne ťahá. Po úspešnej kopulácii zostáva samica oplodnená na obdobie niekoľkých rokov a môže tak vo vajíčkach položiť základy nových generácií bez toho, že by musela opakovane kopulovať. Miesto pre vajíčka vyberá veľmi starostlivo. Väčšinou ide o bezpečné miesto chránené pred nepriaznivými vplyvmi počasia a povodňami, s dostatočným počtom slnečných hodín. O najlepšie miesto sa gravidná samica dokáže s konkurentkami aj pobiť. Na nakladených vajciach nesedí, hlavnú úlohu pri vyliahnutí mláďat zohráva slnko. Od intenzity slnečného žiarenia nezávisí iba to, kedy sa mladé korytnačky vyliahnu, ale aj to, aké budú mať pohlavie. To totiž na rozdiel od mnohých iných živočíchov nie je dané od narodenia. Zreteľným sa stáva až v dospelom veku. Mláďatá sa z vajíčok dostávajú svojpomocne po 50 až 250 dňoch a od začiatku sú odkázané iba na seba.
Môj dom, môj hrad
Najcharakteristickejším a zjednocujúcim znakom všetkých korytnačiek je ich pancier pozostávajúci z dvoch miskovitých korýtok. Chrbtovému korýtku sa odborne hovorí karapax a brušnému – plastrón, na bokoch zrastajú, vpredu a vzadu ponechávajú otvor pre hlavu, nohy a chvost. Plastrón aj karapax tvoria viaceré vzájomne zrastené ploché kosti kožného pôvodu, a to, čo vidíme, sú vzájomne zrastené rohovinové štíty prikrývajúce kostený pancier. Pancier teda pozostáva z kostenej a rohovinovej vrstvy, pričom švy spájajúce kostené a rohovinové štíty sa kvôli väčšej pevnosti vzájomne nekryjú. Hoci má pancier ochrannú funkciu, nie všetky druhy v ňom nachádzajú rovnako bezpečný úkryt. Od Kanady až po Texas žijú cca 15 cm dlhé korytnačky rodu Terrapene, ktoré sa nielen vťahujú do panciera, ale ho za sebou aj zatvárajú. Umožňujú im to chrupavkovité pántovité zhyby v prednej i zadnej tretine brušného panciera, vďaka ktorým môžu okraje plastrónu pritisnúť tesne ku karapaxu. Terapény však nie sú jediné „nedobytné trezory“ medzi korytnačkami. Prednú časť plastrónu môžu priklopiť aj korytnačky rodu Pelomedusa žijúce v močiaroch Afriky a Južnej Ameriky. Africké vodné korytnačky rodu Kinixys majú sklopnú zadnú časť chrbtového korýtka a juhoamerická, 30 cm dlhá korytnačka Staurotypus tripocatus má sklopnú prednú i zadnú časť karapaxu. Prednú i zadnú časť plastrónu môžu sklopiť aj močiarne korytnačky rodu Kinosternon, ktoré sa vyskytujú od USA až po Argentínu. Takmer všetky suchozemské a niektoré vodné korytnačky zvyšujú nedobytnosť panciera tým, že hornú stranu nôh, ktorými pri stiahnutí zapchávajú otvory, majú krytú silnými rohovinovými šupinami.
Mnohé vodné korytnačky však majú pancier značne redukovaný – kryje im síce chrbát a brucho, ale hlavu a nohy už doň vtiahnuť nemôžu. Pozoruhodným mäkkuliam (čeľaď Trionychidae), žijúcim v severnej Afrike, Severnej Amerike a južnej a juhovýchodnej Ázii, pancier nekryje rohovina, ale silná hrubá koža. Brušný pancier sa im natoľko zmenšil, že u niektorých druhov tvorí len celkom malý štítok, ktorý, samozrejme, s karapaxom nemôže zrastať. Ostatne, ani ho nepotrebujú, lebo väčšinu života presedia na dne vôd, striehnuc na okolité vodné živočíchy. Ich krk je skoro taký dlhý ako celé telo a nos majú rypáčikovito pretiahnutý, takže im k nadýchnutiu stačí, aby občas nad hladinu vystrčili nosné dierky. Stena ich dýchacej trubice je dokonale prekrvená a schopná prijímať kyslík aj z vody tak, ako žiabre rýb. Okrem toho z vody prijímajú kyslík aj cez silno prekrvenú stenu dvoch črevných vychlípenín neďaleko zadného otvoru. Takéto prijímanie kyslíka cez črevné vychlípeniny sa vyvinulo viac-menej u všetkých sladkovodných korytnačiek. Mäkkule majú veľmi ostré rohovité čeľuste, sú útočné a vďaka dlhému pohyblivému krku sa vedia veľmi účinne brániť. Voči človeku to však nepomáha. Vo všetkých krajoch, kde žijú, ich považujú za vybrané delikatesy.
Karol Pachinger, Katarína Barošová
foto archív
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal