Najväčšia mačkovitá šelma – sibírsky tiger (Panthera tigris altaica) obýva oblasť povodí rieky Amur a Usuri na Ďalekom východe a vo voľnej prírode je natoľko vzácna (cca 500 jedincov), že v hojnejšom počte sa vyskytuje v zajatí zoologických záhrad.
Jednotlivé druhy obývajú pralesy či zmiešané a ihličnaté tajgy a sú rozšírené výhradne v Ázii (od tropickej Jávy a Sumatry po mrazivé Sibír, od Tichého oceánu po Perziu, v džungliach Indie a Číny až po Ararat). Vyskytuje sa v nížinách i v hornatinách, avšak nie vo veľhorách. Obľubuje miesta na brehoch vôd, s vysokou trávou, nepreniknuteľným tŕstím a bambusovými húštinami i svahy horských údolí, porastené stromami a krovím. Tiger má tri základné požiadavky na teritórium svojho výskytu: dostatok zveri, vody a úkryt pred slnkom. Ten si hľadá v dutinách pod koreňmi stromov, medzi balvanmi, v skalných rozsadlinách i jaskyniach. Najradšej polihuje v tieni pod krovím, odkiaľ sleduje a loví korisť. Keďže hlasom by svoj revír (od 64 km² – 1.000 km²) nestačil označiť, používa pachové značky na kameňoch, skalách a krovinách. Ostro páchnucim močom však neznačkujú len samce, ale aj samice. Značkujú i trusom – na vyvýšených miestach či križovatkách svojich obchôdzok, pričom často svoju značku zdôraznia dvomi vyhrabanými brázdami a močom. Pachové značky zároveň umožňujú stretnutie oboch pohlaví v čase rozmnožovania.
Stavba tela
Rozmery tigrov kolíšu v závislosti od ich teritoriálneho výskytu. Dospelé samce podľa druhu vážia od 90 – 280 kg, váha samíc dosahuje 70 – 175 kg. Dĺžka tela i s chvostom (80 – 90 cm) sa u samcov pohybuje od 2,2 do 3,3 metra, u samíc od 1,9 do 2,7 m. Medzi šelmami ho v mohutnosti predstihujú iba niektoré druhy veľkých hnedých medveďov. Masívna, no pružná stavba tela stavia tigra na vrchol pomyselnej pyramídy predátorov, mimoriadne schopných lovcov. Tiger našľapuje len na prsty, nikdy nie na celé chodidlo. Jeho „tichý krok“ umožňujú mäkké vankúšiky na chodidlách, vnútri vyplnené pružným väzivom a zvonka pokryté silnou, akoby zrohovatenou kožou. Laby má vyzbrojené mohutnými zahnutými pazúrmi ukrytými v srsti vo zvláštnych rohovinových pošvách. Pri útoku pazúry vysúva a používa ich ako účinnú zbraň. Obnovujú sa raz za 1 – 2 roky, vtedy driape kôru stromov a zbavuje sa rohoviny starých pazúrov. Driapanie kôry stromov často slúži aj na označenie teritória.
Sfarbenie
Základné sfarbenie tigra je z hľadiska individuálnej i geografickej variability značne premenlivá a kolíše od svetlej žltej po sýtu červenkastú hnedú. Spodné strany tela sú vždy svetlé, často až biele. U severných populácií vystupuje sfarbenie spodnej časti tela vyššie na boky. Charakteristické tmavé priečne pruhy sa často rozdvojujú, ba i rozštepujú do troch jazykov. Zdanlivo krikľavé zafarbenie funguje ako účinné mimikry, vďaka ktorému skvele splýva s okolím – s bambusovými a rákosovými húštinami s červenými tieňmi stebiel na pozadí. Koniec chvosta je čierny. Druhy zo severnejších oblastí dvakrát v roku menia srsť. V poslednej dobe sa rozšírilo viacero bielych tigrov. Tie pochádzajú z chovu maharadžu z Révy a nie sú to praví albíni – nemajú červené oči a nechýba im ani čierne pruhovanie.
Potrava
V potrave tigra prevláda popri divých sviniach (tvoria 35 – 50 % potravy) srnčia a jelenia zver (často i byvoly a opice), no neutíšený hlad ho dokáže vyprovokovať k útoku aj na slona, nosorožca či krokodíla. V blízkosti ľudských obydlí napáda všetky domáce zvieratá, najmä dobytok. Ak čo len raz ochutná ľudské mäso, v zabíjaní ľudí sa už nedá zastaviť. V núdzi nepohrdne ani myšou, vtákmi či plazmi. Keďže obľubuje vodu a rád sa kúpe, neprekvapí, že si dokáže uloviť aj rybu. Za potravou prejde aj 30 – 70 km. Ak chce sibírsky tiger prežiť v mrazivom počasí (až -45°C), musí denne spotrebovať aspoň 9 kg mäsa, aj preto neraz zaútočí aj na losa či medveďa. Jeho pomerne veľký žalúdok obsahuje účinné tráviace šťavy, vďaka čomu dokáže za niekoľko hodín zožrať aj 30 – 35 kg mäsa (po takejto hostine potom drží 3 – 6-dňový pôst). Keďže strávi i celé kosti, s obľubou požiera trávu, ktorá mu ostré úlomky kostí v žalúdku obalí. To mu potom umožňuje vyvrhnúť ich v celých chuchvalcoch bez toho, aby si poranil hrtan. Pri žraní si účinne pomáha úzkym, dlhým jazykom, pokrytým pevnými, dozadu zahnutými ostriami, ktoré fungujú ako strúhadlo. Jazyk pri oblizovaní nielen rozrušuje blany, ale pomáha aj získavať výživné látky z veľkých kostí, ktoré šelma nedokáže rozhrýzť.
Milan Brčák
foto archív
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Animal