Niet azda známejšej legendy, ako príbeh o keltskom kráľovi Artušovi, ktorý sa stal kráľom, keď ako právoplatný následník trónu vytiahol z kameňa čarovný meč Excalibur. Pritom tento symbol moci sa pred ním pokúšali získať stovky ďalších odvážlivcov, dobrodruhov a silákov. Čo sa potom stalo? Odpoveď prináša novodobý kronikár, filmár Guy Ritchie.
Spojenie hrdinstva, vodcovstva, čestnosti, rytierskej vernosti, spravodlivosti a rozmanitých magických prvkov do jedného celku pripravilo už počas stredoveku pôdu na bohaté rozvíjanie príbehu o hrdinskom kráľovi, čo chráni vlasť pred barbarskými nepriateľmi a čarami zlých mocností. Rôzne keltské legendy a povesti spracovali nielen stredovekí historici, kronikári, maliari a sochári, ale o pár storočí neskôr aj spisovatelia, tvorcovia komiksov aj filmári. Medzi nich sa teraz zaradil aj Guy Ritchie, ktorý natočil vlastnú verziu príbehu o kráľovi Artušovi. V hlavných úlohách sa ako legendárny panovník predstaví Charlie Hunnam a Jude Law, ktorý stvárni bezcharakterného, krutého kráľa Vortigerna. V snahe získať trón neváha zabiť vlastného brata Uthera (Eric Bana), otca malého Artuša, ktorý tak stratí detstvo aj vlastnú identitu, samozrejme, až kým nenarazí na Excalibur. V okamihu, keď ho ako vyvolený vytiahne zo skaly, obráti sa mu život hore nohami. Donútený priznať si svoju identitu pravého následníka trónu musí začať bojovať nielen za seba, ale aj za svoj ľud…
Prvé správy o Artušovi
Legendy hovoria, že na prelome 5. a 6. storočia, krátko po odchode posledných Rimanov, vládol na území dnešnej Veľkej Británie legendárny panovník menom Artuš, ktorý svoje kráľovstvo chránil pred útokmi pohanských Sasov zo sídla na hrade Camelot. Ľudová tvorivosť túto informáciu rozšírila o ďalšie detaily či mýtické prvky. Zmienku o kráľovi Artušovi nájdeme v rôznych stredovekých spisoch, napríklad vo waleských Annales Cambriae (vznikol okolo roku 970), v latinskom texte Historia Brittonum (napísal Nennius okolo roku 830), v spisoch sv. Gildy (napísal Caradoc z Llancarfanu v 12. storočí), ale i vo waleských a bretónskych básňach, ktoré zmieňujú aj mýtický príbeh o jeho boji s čarovnou mocou menom Annwn, spájanou s waleským podsvetím. A tam sa práve vyberie Artuš, aby získal zlaté poklady a vyslobodil väzňov.
O rozšírenie legendy do Európy sa najviac zaslúžil Geoffrey z Monmouthu, ktorý v 12. storočí napísal dielo Historia Regum Britanniae (História britských kráľov), obsahujúce reálne príbehy, ale aj staršie povesti. Artuš v tomto diele zvíťazí nad Sasmi a vytvorí kráľovstvo, ktoré okrem iného zahŕňa Írsko, Island, Nórsko, ba dokonca Galiu. Samozrejme, ide o literárne zveličovanie moci Artuša, ktorý podľa historikov (ak vôbec existoval) nikdy neovládal také obrovské územie. O tom, že dielo nie je historicky objektívne, svedčí aj fakt, že v príbehu okrem čarovného meča Excalibur vystupuje aj čarodejník Merlin. Spomínané dielo však poslúžilo ako základ pre neskoršie literárne spracovanie artušovskej legendy.
V 12. storočí, v čase slávnych rytierov a krížových výprav do Svätej Zeme, k legende pridal francúzsky básnik Chrétien de Troyes aj postavu verného rytiera Lancelota a motív putovania za Svätým grálom, čím získala aj silný prvok romantiky. A pribudol ešte jeden dôležitý moment: vznik okrúhleho stola, okolo ktorého sadali Artušovi verní rytieri a spoločne rozhodovali o osude kráľovstva. Neskôr legenda na niekoľko storočí upadla do zabudnutia, až kým ju v 19. storočí znovu neobjavili romantici. Vďaka nim sa príbeh dostal do románov, na plátna maliarov a neskôr aj do divadiel.
Po dobe Rimanov
Historici nie sú zajedno v tom, či Artuš skutočne existoval. Viacerí však uznávajú, že legenda môže mať reálne jadro. Napríklad britský kronikár Gildas (zomrel v roku 512) píše o Artušovej najdôležitejšej víťaznej bitke, čo naznačuje, že legendárny panovník musel žiť ešte počas jeho života. Viacerí historici predpokladajú, že panoval v rokoch 496 – 537, teda v búrlivých časoch, kedy Rimania ponechali britský ostrov a pôvodné keltské obyvateľstvo napospas osudu a vyčíňaniu domácich kmeňov (Piktov, Škótov) aj cudzincov, najmä Sasov. Keďže v artušovskej legende významnú úlohu zohráva symbol červeného draka, odborníci nevylučujú, že sa za ním môže skrývať vojenská symbolika skýtskych či alánskych (pôvodne iránskych) bojovníkov, resp. jazdcov, ktorí slúžili v rímskych légiách a zrejme viacerí z nich zostali žiť spolu so svojimi keltskými rodinami na južnom území Veľkej Británie. Pred útokmi domorodých kmeňov napokon Britónci (Briti) niekedy okolo roku 500 si na pomoc prizvali Sasov, lenže už čoskoro sa zo spojencov stali utláčatelia.
John Rhys zistil, že v tomto období skutočne existoval istý britónsky vodca menom Arthur, ktorý v roku 520 hrdinsky padol v bitke so Sasmi. O tejto bitke zrejme hovorí aj ďalší spis Annales Cambriae: „LXXII Annus. Bellum Badonis, in quo Arthur portavit crucem Domini nostri Jesu Christi tribus diebus et tribus noctibus in humeros suos et Britones victores fuerunt.“ V preklade: „72. rok: (približne 519) Badonská bitka, v ktorej Arthur na svojich pleciach nosil kríž Nášho Pána Ježiša Krista tri dni a tri noci a zvíťazili Britónci.“ A Artušovo meno sa objavuje aj pri víťaznej bitke pri Mons Badonicus v roku 490. Aj preto Rhys predpokladá, že práve okolo Arthura si ľud spriadal rôzne legendy, až ho tradícia postupne pretvorila na mocného kráľa, čo prišiel na svet, aby ukončil útlak Keltov a vytvoril kráľovstvo, v ktorom panuje spravodlivosť a právo. Mimochodom, o hrade, kde sídlil Artuš, sa píše v starom keltskom jazyku v spise Gogoddin (vznikol v 7. až. 8. storočí) a zachoval sa aj vo waleskom prepise v Knihe Aneirin z 13. storočia: „Gochore brein du ar uur; caer ceni bei ef arthur“, čo v preklade znamená „Na stene čierne vrany kŕmil; Na hrade, hoci nebol Arthur“. Aj iní historici pripúšťajú existenciu Artuša, no zároveň popierajú, že by bol kráľom. Vraj na to poukazuje jeho titul – nikde nie je spájaný s titulom „rex“, ale iba s titulmi „dux bellorum“ (vojnový vodca) a „miles“ (vojak). Ak sa teda pýtame, či bol Artuš reálne existujúcou osobou, odpoveď znie: áno – bol vynikajúci vojak.
A čo na to odporcovia existencie Artuša? Archeológ Nowell Myres poznamenáva, že „žiadna postava na pomedzí histórie a mytológie nespôsobila väčšie plytvanie časom historikov ako Artuš“. Zároveň poukazuje na fakt (podobne ako iní historici), že ani Gildasovo polemické dielo De Excidio et Conquestu Britanniae (O zničení a dobytí Británie) zo 6. storočia, napísané ešte za života pamätníkov bitky pri hore Badon, nespomína Artuša, hoci samotnú bitku spomína. Rovnako Artuša nepozná ani Anglosaská kronika, či žiadny iný dochovaný rukopis vytvorený medzi rokmi 400 až 820. Kráľ Artuš takisto chýba v Cirkevnej histórii národa Angličanov Bedu Ctihodného z raného 8. storočia, pričom taktiež hovorí o bitke pri hore Badon. Historik David Dumville dodáva, že nakoľko neexistujú historické dôkazy o Artušovi, musíme ho z našej histórie vynechať.
Tomáš Szmrecsányi
foto Continental film
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2017)