Predkovia dnešných rakov, langúst a humrov sú v rodoch Hymenocaris a Ceratocaris známi už z kambria a ordoviku (ordovik: pred 488 až 443 miliónov rokov). Odvtedy sa tieto živočíchy vyvinuli do mnohých vzájomne príbuzných, často však nepodobných foriem, takže dnešná zoológia delí všetky kôrovce do deviatych tried, vzhľadom aj veľkosťou často veľmi odlišných.
Kto sa bližšie touto skupinou nezaoberal, ťažko by predpokladal príbuznosť napríklad dafnií, pevne usadených fúzonôžok rodu Balanus (známych ako „morské bradavice“ z pobrežných skál všetkých morí) a riečnych rakov. Dnes sa odhaduje počet všetkých druhov kôrovcov na cca 67.000 druhov žijúcich predovšetkým v moriach, menej v sladkých vodách a niekoľko málo druhov, ktoré sa odhodlali k životu na zemi, hoci vždy vo vysoko vlhkom prostredí. Celé to množstvo živočíchov zjednocuje a stmeľuje do jedného podkmeňa niekoľko spoločných znakov: dva páry tykadiel na hlave, článkované telo a dvojklanné nožičky, vyrastajúce z každého telesného článku. Hlavným spoločným znakom, podľa ktorého sú aj pomenované, je silná vápenatými soľami (hlavne CaCO3) inkrustovaná chitínová telesná schránka, chrániaca telo zvonka, typická najmä pre väčšie druhy kôrovcov. Najväčšie formy kôrovcov nachádzame v triede Malacostraca, v rade Decapoda (desaťnožce), sem patria raky, kraby, langusty aj homáre. Desaťnožce sú spomedzi všetkých systematických skupín kôrovcov najpočetnejšie, rad zahŕňa 18.000 druhov.
Dokonalé kraby
Každý článok tela nesie jeden pár dvojklanných nožičiek a práve pri dekapódoch sa dá veľmi názorne demonštrovať ich funkcia. Prvých šesť telesných článkov splynulo počas vývoja a vytvorilo „hlavu“ s očami, dvomi pármi tykadiel a tromi pármi nožičiek, ktoré sa premenili na ústne orgány spracúvajúce potravu, teda funkčne na „zuby“. Ďalších päť článkov tvorí hruď, v ktorej sú umiestnené najdôležitejšie telesné orgány, pričom nožičky na týchto piatich článkoch (spolu päť párov, teda desať nožičiek) slúžia ako nohy na kráčanie – koncové články na prvom páre nôh sa vyvinuli v mohutné klepetá, slúžiace ako útočná aj obranná zbraň. Veľmi zreteľne vynikajú najmä na homároch, rakoch a kraboch. Práve kraby predstavujú medzi týmito starobylými živočíchmi najmladšiu vývojovú skupinu. Aj tá má však úctyhodný vek. V súčasnosti veda eviduje približne 6.800 druhov krabov, medzi nimi i druhy nie väčšie ako 5 mm, ale aj druhy s veľkosťou 35 cm a vážiace 4 – 6 kg (Paralithodes camschaticus – krab kamčatský, žijúci v Severnom ľadovom oceáne od Kamčatky až po severné brehy Nórska), ale aj 20 kg a priemer 40 cm (Macrocheira kaemferi – veľkrab japonský, žijúci v morských hlbinách Atlantického oceánu pri ostrovoch Kjúšú, Hokkaidó a Honšú).
Kraby sa považujú za najdokonalejšiu skupinu kôrovcov. Na štyroch pároch kráčavých nôh sa pohybujú dopredu, dozadu i bokom oveľa rýchlejšie, ako raky. Desaťnožce chráni pancier zhora a z bokov, na hlavohrudi aj zospodu, ale spodnú časť bruška majú v podstate nechránenú. Keďže však kraby si svoje dlhé bruško ohli nadol a dopredu, majú pancierom chránenú aj spodnú časť tela. Kraby sa prispôsobili životu v takmer všetkých morských biotopoch. Žijú vo večnej tme nekonečných morských hlbín, aj v pobrežnom bahne, piesku, ľadových oceánoch, tropických moriach, na koralových útesoch. Prispôsobili sa aj brakickej vode v ústí riek, niektoré druhy žijú trvale v sladkých vodách, hoci tých je málo. Mnohé druhy krabov vydržia počas odlivu dlhé hodiny na súši, kde si hľadajú potravu a niekoľko druhov krabov sa prispôsobilo trvalému životu na zemi a len samičky odchádzajú na krátku chvíľu do mora, aby tam vypustili potomstvo, ktoré larválne štádium musí prekonať vo vodnom prostredí.
Vábenie huslistov
K najpozoruhodnejším skupinám krabov, ktoré oddávna pútali pozornosť bádateľov, patria kraby rodu Uca, žijúce v prílivovej zóne na plochých bahnitých a piesčitých brehoch a v mangrovových pásmach tropických a subtropických morí, obklopujúcich Austráliu, Severnú a Južnú Ameriku, juhovýchodnú Áziu a indické ostrovy. Počas prílivu odpočívajú pod vodou v rúrkovitých dierach, ktoré si vyrývajú do dna. Po odlive vyliezajú a začínajú svoju pozoruhodnú činnosť. Najprv si opravia vchod do diery, ktorý odlivové vlny poškodili a zaniesli nečistotami, potom pobehajú celé okolie a zožerú všetko, čo odliv zanechal na pobreží a popri kŕmení v rôznych časových intervaloch osobitným spôsobom realizujú aj sexuálnu časť svojho života. Najzaujímavejšie na týchto kraboch, z ktorých veda pozná takmer 100 druhov, je práve pohlavná stránka ich správania, presnejšie, akým spôsobom samce aktivizujú samice.
Samce majú jedno klepeto oveľa väčšie, ako druhé (samice majú obe klepetá v normálnej veľkosti), pričom menšie (normálne) klepeto používajú predovšetkým k získavaniu potravy, obrane a hĺbeniu úkrytov. To druhé, enormne veľké klepeto niekedy býva také veľké ako celé telo kraba a jeho funkcia spočíva v sexuálnej signalizácii. Len čo niektorá samička vstúpi do zorného poľa samca, začne svojím ohromným klepetom mávať, a to pôsobí na samičky ako mávnutie čarovným prútikom. Z chladných, nevšímavých krabích dám sa razom stávajú prítulné, láskyplné princezné. A teraz to najzaujímavejšie: samce nemávajú klepetom len tak, pánubohu do okien, ale spôsob mávania má presný sled: dopredu, nahor, vytočiť, naspäť a znovu a znovu, pričom význam má aj rýchlosť mávania a pauzy medzi jednotlivými zamávaniami. Každý z takmer 100 druhov rodu Uca má pre mávanie vlastný program a samičky reagujú len na mávanie samčekov vlastného druhu. Vo všeobecnosti mávanie veľkým klepetom pripomína ťahy pravej ruky huslistu vedúcej sláčik, preto tieto kraby nazývajú „kraby huslisti“, v angličtine „fiddler crab“, vo francúzštine „crabe violoniste“ a v ruštine „krab skripač“. Kraby huslisti bývajú veľmi početní, na 1 m2 dna nájdete až 30 krabích dier. Potravu zbierajú tak, že klepietkom si medzi priústne nožičky vložia chumáč všetkého možného, čo sa povaľuje po odlive na obnaženom dne a prúdom vody, vytlačeným zo žiabrových dutín to prepláchnu. Jedlé časti najmä mäsitého pôvodu – drobné kôrovce, červy, malé rybky, rybie ikry – putujú do ústneho otvoru a zo zbytku uhnetú malú guľôčku, ktorú zasa uchopia do klepietka a pekne položia na zem. Ich diery sú také hlboké, že za odlivu siahajú až ku spodnej vode a kraby si v nich vždy môžu obnoviť zásobu vody v žiabrových dutinách. Ohromné samčie klepeto musí svojmu účelu slúžiť aj cez noc, keď je tma, prípadne aj tam, kde hustý porast rias zakrýva zorné pole kraba. Vtedy v určitých intervaloch bijú klepetom o zem a samičky registrujú jemné pôdne vibrácie a dajú sa nimi prilákať. Aj v tomto prípade je rytmus úderov druhovo špecifický a žiadne samička nereaguje na druhovo cudzie vibrácie.
Medzi huslistami nachádzame vývojove primitívnejšie aj veľmi dokonale vyvinuté druhy. Tie najprimitívnejšie sa pária jednoducho na zemi, presnejšie na obnaženom dne. U dokonalejších samčeky nasledujú samičky do ich úkrytov a u tých najdokonalejších samce vábia samičky do svojich úkrytov a pária sa tam.
Karol Pachinger
foto SITA, Wikipedia, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2017)