Šťastie je vrtkavé a pri tom športovom to platí obzvlášť. Mnohí skvelí športovci sa vo svojej kariére dostali do bodu, keď už-už siahali na najvyššiu métu, predstava víťaznej eufórie sa im však v poslednej chvíli rozplynula ako fatamorgána. Každé veľké finále, každý pamätný moment v športovom svete má dve strany mince: jasot a radosť víťazov kráča ruka v ruke so slzami porazených hrdinov.
Božský Baggio
Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1994 boli špeciálne z mnohých hľadísk. Konali sa na pôde USA, krajiny, ktorá je známa aj tým, že pred „soccerom“ uprednostňuje celý rad ďalších športov, čo sa však napokon na záujme domácich o šampionát nijako negatívne neprejavilo. Šlo zároveň o posledný turnaj božského Diega Maradonu, ktorý svoju medzinárodnú kariéru ukončil viac než neslávne – pozitívnym dopingovým nálezom. Niesol sa aj v znamení neúčasti viacerých tradičných celkov: prvýkrát od roku 1938 sa nepredstavila ani jedna súčasť Veľkej Británie (ani hrdý anglický Albión), kvalifikačnú kampaň spackali aj Francúzi, sebavedomí Portugalci či tradičná juhoamerická bašta Uruguaj. Prekvapujúci európski šampióni Dáni zostali aj so svojím povestným dynamitom doma, silná Juhoslávia neštartovala kvôli udalostiam spojeným s občianskou vojnou a v poslednej chvíli účasť unikla aj Reprezentácii Česka a Slovenska (pod týmto názvom absolvovali rozhodujúcu časť kvalifikácie rozdelené časti niekdajšej federácie). Práve tieto absencie otvorili cestu mnohým krajinám z druhého sledu, osobitne tým, u ktorých sa vykryštalizovala nadštandardne silná generácia (Švédsko, Bulharsko, Rumunsko). Pre tímy ako Grécko či Nigéria zasa šampionát znamenal absolútnu premiéru na tejto úrovni. Pamätníkom najviac utkveli v pamäti fenomenálni Brazílčania na čele s útočným dvojzáprahom „Romario – Bebeto“, ich finálový náprotivok Squadra Azzura sa naproti tomu väčšiu časť turnaja trápil, avšak Taliani vedení silou vôle sa od zápasu k zápasu posúvali k vyšším métam. Na predošlom domácom šampionáte v roku 1990 sa im ušiel iba bronz, keď ich v dramatickom semifinále vyradila Argentína. Pochopiteľne, aj na ďalších MS mali iba najvyššie ciele. Viedol ich fenomenálny Roberto Baggio, úradujúci držiteľ titulu pre najlepšieho futbalistu Európy i sveta. Tím z Apeninského polostrova sa na MS viac než natrápil a v nesmierne vyrovnanej základnej skupine stál na pokraji vypadnutia. Turnaj otvoril prekvapujúcou prehrou s Írmi, ktorí sa takto revanšovali za štvrťfinálové vyradenie z roku 1990. V druhom zápase sa natrápili s húževnatými Nórmi, ktorých napokon zlomil až Robertov menovec, Dino Baggio. A účinkovanie v základnej skupine ukončili s Mexikom zmierlivou remízou 1:1.
Pamätná jedenástka
Dianie v skupine bolo mimoriadne zamotané, keď vyústilo do málo vídanej bodovej deľby – všetky štyri tímy si pripísali po štyri body za jedno víťazstvo a jednu remízu, o postupujúcich rozhodlo iba skóre. Taliani obsadili tretiu priečku, takže vzhľadom na vtedajší hrací model o ich ďalšom pôsobení mala rozhodnúť zvláštna tabuľka tímov z tretích miest a i v nej sa iba s odretými ušami prehupli cez rozhodujúcu čiaru (obsadili 4. miesto zo 6 tímov). Napriek postupu sa tím ocitol pod spŕškou kritiky, osobitne hviezdny R. Baggio, ktorý na ihrisku pripomínal iba vlastný tieň. Jeho genialita však naplno zažiaril v osemfinále, kde Talianom skrížilo cestu prekvapenie turnaja – Nigéria. Útočník Juventusu spasil Talianov vyrovnávajúcim gólom dve minúty pred koncom riadneho hracieho času, aby vzápätí rozhodol aj predĺženie. Vo štvrťfinále opäť úradovali Baggiovci, keď si obaja zaknihovali po góle pri víťazstve 2:1 nad Španielmi. Týmto výsledkom skončilo aj semifinále proti disponovaným Bulharom, oba góly strelil božský Robi Baggio. Vo finále sa znovuzrodení Taliani postavili proti brazílskym šamanom. V pasadenskom finále sa dlho nič nedialo, až sa futbaloví fanúšikovia pri pohľade na opatrné taktické manévre pýtali, či majú naladený správny kanál a či skutočne sledujú dva najlepšie reprezentačné celky planéty. Keďže zápas ostal bez gólov aj po predĺžení, o držiteľovi titulu sa rozhodlo v jedenástkovej hre nervov. Keď vo štvrtej sérii brazílsky kapitán Dunga upravil na 3:2, loptu si na biely bod postavil Roberto Baggio. Jeden z najlepších strelcov planéty a inokedy neomylný exekútor pokutových kopov sa ocitol pod obrovským tlakom: ak nepremení, Taliani prídu aj o teoretickú šancu. A tak sa aj stalo, fenomenálny útočník prudko prestrelil. A ocitol sa nechtiac medzi športovcami, ktorých si svet zapamätal (aj napriek nenapodobiteľnému hernému majstrovstvu) pre jedno zlyhanie. Väčšina fanúšikov si dodnes pri jeho mene nespomenie na falšované strely či technické parádičky, ale na jeho neveriaci pohľad, s rukami vbok, ktorý nasledoval bezprostredne po nezabudnuteľnom momente…
Olympijské peripetie
Slovenský hokej zažíval zlaté obdobie v prvých rokoch nového tisícročia. Počet Slovákov v NHL atakoval číslo 40, v zámorských arénach hviezdili Bondra, Pálffy, Švehla, Šatan či Demitra a o slovo sa razantne hlásili aj mladíci Hossa, Gáborík, Chára, Handzuš, Nagy či Višňovský. Aj napriek nespornej kvalite, ktorá pramenila z posledných plodov spoločnej československej školy, sa Slovensku väčší úspech dlho vyhýbal. Reprezentační lodivodi spravidla nemali možnosť zostaviť mužstvo, ktoré by malo celý disponibilný arzenál na palube – počas MS sa museli spoliehať na skoré vypadnutie hráčov v play-off NHL, ako aj na priaznivú kombináciu ich zdravotného stavu a chuti reprezentovať. Na ZOH zasa doplácali na nešťastný model, počas ktorého sa rankingovo nižšie postavené celky (na základe posledných výsledkov na medzinárodnom ľade) museli najsamprv pretĺkať v tzv. predkole olympijského turnaja. V Nagane 1998 i Salt Lake City 2002 Slovensko doplatilo na skutočnosť, že počas olympijského predkola nebola NHL prerušená, a tak si reprezentačný dres mohli obliecť iba hráči, ktorí mali v daný deň voľno a stihli na ten-ktorý zápas pricestovať, spravidla však iba na otočku, na poslednú chvíľu a bez akejkoľvek prípravy. Katom slovenských olympijských nádejí sa tak stali Kazaši (1998) a Nemci (2002). V oboch prípadoch si hokejové veľmoci, priamo nasadené do hlavného turnaja, mohli spokojne mädliť ruky, keďže mnohé hviezdy z TOP 6 hokejových krajín otvorene hovorili o rešpekte, ktorý by vzbudzoval po zuby ozbrojený slovenský tím s Bondrom, Pálffym či Demitrom na čele. Aj pre „slovenský precedens“ sa napokon MOV v spolupráci s IIHF a NHL rozhodol formát olympijského turnaja zmeniť: v roku 2006 sa v Turíne hralo už bez predkola v dvoch šesťčlenných skupinách, následne sa však model opäť pozmenil a v roku 2010 vo Vancouveri sa už hralo v troch štvorčlenných skupinách, v ktorých šlo len o to, ktoré tímy postúpia priamo do štvrťfinále a aké bude zloženie osemfinálových dvojíc. V rokoch 2000 – 2004 sa Slovenskom prehnala hokejová eufória: na MS sa reprezentácia štyrikrát prebojovala do medailových bojov, čoho výsledkom bolo zlato (2002), striebro (2000) a bronz (2003). Napriek tomu sa v Turíne 2006 sen o olympijskej medaile nenaplnil, a to napriek pozitívnym okolnostiam: slovenské hviezdy dozreli, väčšina z nich stála na vrchole kariéry a situáciu nekomplikovalo žiadne predkolo. Po spanilej jazde v základnej skupine, keď Slováci zmietli všetko, čo im stálo v ceste (vrátane víťazstiev nad Rusmi či Američanmi) sa nám však do cesty postavili osudoví Česi, ktorým sa síce na olympiáde nijako zvlášť nedarilo, avšak na súboj proti Slovákom sa dokázali vyburcovať a napokon zvíťaziť 3:1.
Posledná šanca
Slovenské olympijské nádeje sa tak opäť museli odložiť. Vo Vancouveri 2010 sme už medzi favoritov nepatrili: slovenský hokej zaznamenal značný ústup z pozícií, mnohí hráči rezignovali na svoj zámorský sen a radšej sa presunuli za lukratívnymi zmluvami do KHL a najväčšie hviezdy prekonali svoj zenit. Veterán Bondra ukončil kariéru, ešte pred ním aj frustrovaný Pálffy, ten sa však neskôr nechal ukecať aspoň na návrat na slovenské klziská. Šatan prežíval ťažké obdobie, v predolympijskej sezóne dokonca po rokoch opäť nazrel na farmu. Gáboríkov talent neustále brzdili zranenia a ústup z pozície jednej z najväčších hviezd ligy zaznamenal aj Demitra, u ktorého reálne hrozilo, že sa pre problémové rameno pod olympijskými kruhmi napokon ani nepredstaví. Na trénerský stolec zasadol Ján Filc, kouč zlatej garnitúry z rokov 2000 – 2002, aby sa pokúsil dať dokopy starú dobrú partiu. Materiál, ktorý sa mu dostal pod ruky, už nedisponoval kvalitou ako pred rokmi, avšak potvrdilo sa, že skúsenosti veteránov a vôľu premeniť posledný pokus na olympijskú medailu neradno podceňovať. Reprezentačný dres po rokoch opäť obliekol Pálffy, azda najväčší talent celej generácie, a na poslednú chvíľu sa zo zranení vystrábili Šatan, Hossa aj Gáborík. Obrovská vôľa hrať spravila zázraky aj v prípade Demitrovho ramena. Slovenský tím vstúpil do turnaja prehrou s Českom, avšak herne nezanechal zlý dojem. Nasledovalo senzačné víťazstvo nad hviezdami nabitými Rusmi, ktoré v nájazdoch okorenil lahôdkovým „dloubákom“ Demitra. Populárny americký veterán Jeremy „Džejár“ Roenick sa v štúdiu jednej zo zámorských televízií rozplýval nad výkonom Slovákov a ako prvý zdvihol varovný prst, keď Slovensko otvorene označil za favorita na zisk medaily. A vedel, o čom hovorí, z mnohých vzájomných súbojov poznal slovenské esá viac než dobre. Nasledovalo hladké víťazstvo nad Lotyšskom, ktoré Slovensku v osemfinále prisúdilo prijateľných Nórov. Tí však kožu nepredali lacno a keď Slovákov za stavu 3:1 rozglejilo nepekné Bartečkove zranenie, ktorému sa v jednom momente z rozbitej hlavy hrozivo liala krv, z jednoznačného zápasu bola zrazu dráma. Tichý zabijak Šatan sa však prejavil v správnu chvíľu a zápas rozhodol – 4:3. Vo štvrťfinále proti Švédom na čele s Forsbergom, Zetterbergom či Lidströmom si slovenskí veteráni verili a z pevne uzavretej obrannej elity vychádzali do smrtiacich protiútokov. Keď sa k dvojici hviezd „Demitra – Gáborík“ strelecky pridali aj dvaja olympijskí nováčikovia Sekera s Kopeckým, zrazu prekvapujúci postup nabral reálne kontúry. Opäť 4:3.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2017)