Dunaj neodmysliteľne patrí do našich dejín a rovnako neodmysliteľne sa ľudia snažili o jeho ovládnutie, skrotenie, využitie. Stálo to veľa peňazí všetkých historických ér (len za pol storočia v rozpätí rokov 1830 – 1880 takmer sedem miliónov zlatých forintov), ale na Dunaj to nestačilo. Všetky hrádze, výhony, kompy a podobne, boli len malé, regionálne, dočasné riešenia, nezriedka platné do najbližšej povodne.
Dunaj sa nedarilo spútať až do čias Graziosa, inžiniera, ktorý pochopil, že Dunaj nemožno skrotiť po kúskoch, že to vyžaduje veľký, dlhý, celistvý, no najmä premyslený prepracovaný zásah. Tým inžinierom bol Grazios Enea Lafranconi, výnimočný človek z výnimočnej rodiny, pochádzajúci až z Talianska, hranice však v idylickom 19. storočí (tak sa mu aspoň hovorilo) neboli na prekážku.
Narodil sa v roku 1850 v lombardskom Peliu, polytechniku vyštudoval v Miláne a do Bratislavy prišiel dvadsaťročný spolu s otcom staviteľom Antoniom a mladším bratom Luigim. Talianskych inžinierov preslávili – aj v Uhorsku – stavby železničných tratí, ale prinajmenšom v rovnakej miere aj úpravy vodných tokov. Dobre totiž vedeli, že nejde len o hrozbu povodní, hladký odchod ľadových krýh, ale aj splavnosť riečnych tokov, čo koniec koncov spolu súviselo. Lenže kým ochrana pred záplavami bola pasívna a drahá, riečna doprava prinášala obrovské zisky. Doma to mali vyskúšané. Vodná doprava v Taliansku vážne konkurovala železniciam, lebo bola neporovnateľne lacnejšia. Pravda, platilo to len za predpokladu, že koryto sa primerane upravilo, čo nebolo jednoduché a už vôbec nie lacné.
Krotiteľ riek
Lanfranconi, odborník na regulácie riek, za vlastné peniaze zmeral a zmapoval dunajský tok od Bratislavy po Orsovu v Rumunsku, vyhotovil hydrografickú mapu Dunaja a napísal niekoľko štúdií. Pre naše rozprávanie je dôležitý spis O vodných cestách strednej Európy a o dôležitosti toku Dunaja s osobitným zreteľom na úsek medzi Devínom a Gönyű, kde o niečo neskôr realizoval svoj plán. V rokoch 1880 – 1881 vypracoval projekt na úpravu bratislavského úseku Dunaja, ktorý mal zlepšiť podmienky pre úspešne sa rozvíjajúcu paroplavbu, zabezpečiť nehatený odchod ľadov a ochrániť priľahlé územie pred záplavami. Nezostal len pri teórii, sám sa pustil do diela a prejavil sa ako vynikajúci staviteľ, podnikateľ a organizátor. Materiál na výstavbu nových brehov z oboch koncov vodného diela mal z kameňolomu v Devíne (ktorý kúpil ešte jeho otec) a z ďalšieho na opačnom konci stavby pri Dunaalmási (asi desať kilometrov západne od Komáromu). Kameňa potrebovali obrovské množstvo – do brehov a hrádzí ho zabudovali 3,6 milióna m3. Vyberal sa veľmi starostlivo: kamenné bloky nesmeli byť menšie ako 0,004 kubíka; v priemere 0,016 kubíka, čo predstavuje asi 60 balvanov na kubický meter hrádze. V devínskom kameňolome uplatnil Lanfranconi vlastný vynález – samočinnú pozemnú lanovku na prepravu kameňa, ktorú si dal patentovať vo väčšine európskych krajín, dokonca aj v Amerike.
Slávna rodina Lanfranconi
Lanfranconiovci boli bohatou a slávnou rodinou a jej meno dodnes nesie jeden z bratislavských mostov – pri jeho stavbe zbúrali Lanfranconiho neogotickú vilu, ktorú si postavil na brehu Dunaja. Šlo o romantický poschodový zámoček s vežou a mozaikovými podlahami veľkej historickej i umeleckej hodnoty. Po slávnom Talianovi nesie meno aj neďaleký vysokoškolský internát (v zjednodušenej verzii „Lafranconi“ – bez prvého „n“) a Lanfranconi sa ešte nedávno nazýval dunajský breh od židovského cintorína po ústie riečky Vydrica. Najstarší z Lanfranconiovcov vybudoval novorenesančný palác Lanfranconi na dnešnom Štúrovom námestí v Bratislave (súčasné Ministerstvo životného prostredia SR), kde Lanfranconiovci zhromaždili nádhernú umeleckú zbierku obrazov talianskych, francúzskych, španielskych, holandských, flámskych, nemeckých a ďalších starých majstrov. Nachádzalo sa v nej do tristo obrazov, okrem iného kolekcia diel Petra Paula Rubensa a jeho žiakov. Zbierka sa spája najmä s menom Graziosa Eneu, ktorý do nej získal aj sochárske diela, napríklad nádherný súbor barokových búst z dielne Juraja Rafaela Donnera, ale aj kolekciu grafík, starých kníh a historických máp. Jeho zbierku ocenili v tých časoch na jeden aj pol milióna zlatých, čo bola rozprávková suma.
Stojí za zmienku, že G. E. Lanfranconi sa preslávil aj ako archeológ. Známa bola jeho hypotéza, že slávny hrob hunského kráľa Atilu, ktorý uhorskí vlastenci hľadali po celom kráľovstve, je skrytý na Tureckom vŕšku pri obci Deutsch Altenburg. Pravda, Lanfranconi ako archeológ nepatril medzi laických dobrodruhov, zúčastnil sa napríklad založenia autoritatívnej Uhorskej historickej spoločnosti.
Smutný koniec velikána
V roku 1895 Lanfranconi nečakane zomrel – spáchal samovraždu. Tri týždne bdel vo svojom dome pri lôžku ťažko chorej manželky Klotildy. Keď ho navštívil mladší brat Luigi, našiel ho schudnutého, strhaného, zúfalého a psychicky chorého. Až sa napokon 9. marca o siedmej hodine ráno zastrelil loveckou puškou. Pre Bratislavu to bola tragédia. V priebehu sto rokov už druhá; najprv mesto opustila umelecká zbierka Alberta Tešínskeho a teraz aj zbierka Lanfranconiovcov. Jej podstatnú časť (asi 14.000 malieb, kníh, grafík a máp) odkúpila uhorská vláda pre Národné múzeum v Budapešti, zvyšok ešte v tom istom roku predali na dražbe v Kolíne nad Rýnom. Umelecké diela z Lanfranconiho zbierky sa dostali do renomovaných medzinárodných zbierkových inštitúcií, kam patrí aj Galéria mesta Bratislavy s ucelenou kolekciou grafík, tematicky súvisiacich s Bratislavou, ktorú v roku 1888 Lanfranconi daroval Mestskému múzeu. Ďalšiu časť sa podarilo získať na bratislavských umeleckých trhoch v rokoch 1923 a 1929.
V Bratislave si Lanfranconi postavil trvácny pomník, máme ho denne pred očami, nový Dunaj, lebo reguláciou v rokoch 1886 – 1896 vytvoril novú rieku, zmenil jej tok, uzavrel ju do kamenných hrádzí, a tie mu dali dnešnú podobu. Lanfranconi vytvoril základ dnešného nábrežia. Brehy rieky zarovnali a obložili kamením. Nedotknuté zostali iba neveľké zátoky, najčastejšie zvyšky horných ústí zanesených a zasypaných ramien, posledné pripomienky prirodzených brehov slobodného Dunaja.
Ani tie však nemali dlhé trvanie, najmä na ľavom brehu Dunaja zmizli v priebehu niekoľkých desaťročí. Pripomeňme si aspoň najznámejšiu. Zátoka pri Rybnom námestí pôvodne slúžila ako nástupisko k prechodu cez zamrznutý Dunaj a súčasne ako prístav pre člny pontónového mosta. Naposledy ho zostavili na jar v roku 1890. O necelý rok stratil zmysel – 1. januára 1891 slávnostne odovzdali do prevádzky cestný a železničný Most Františka Jozefa, na ktorý sa presunula všetka doprava medzi pravým a ľavým brehom. Zátoka zanikla o desať rokov. V roku 1902 zarovnali dunajský breh a na prázdny priestor, ktorý sa vytvoril za hrádzou, naviezli štrk a na štrkovom lôžku založili park; nad Dunajom postavili vyhliadkovú terasu s balustrádou a nádhernou lampou na kamennom stĺpe. Bolo to idylické miesto, zďaleka viditeľný maják. Zničili ho však pri stavbe Nového mosta a priľahlých komunikácií.
Regulácia a ničenie
Štrk do zátoky navozili zo stavby zimného prístavu, ktorý na ochranu lodí na južnom okraji vtedajšieho mesta v tesnej blízkosti továrenskej štvrte začali bagrovať v roku 1897. Stavali ho niekoľko rokov a postupne sa stal základom súčasného moderného bratislavského prístavu, dôležitej stanice na dunajsko-rýnskej vodnej magistrále. Výstavba zimného prístavu mala ďalekosiahly dosah. Uzavrela vtok do Brennerského ramena – cez neho sa od hlavného riečiska oddeľoval Malý Dunaj. Malý Dunaj dostal nové riečisko. Zvyšok Brennerského ramena, slepé rameno zasypali pri stavbe Prístavného mosta. Reguláciu bratislavského úseku Malého Dunaja zakončili v rokoch 1958 – 1966. Odstránili nádherné meandre a rieku narovnali: bolo totiž treba zrýchliť jej tok, lebo ním sa zo Slovnaftu odvádzala katastroficky znečistená voda. Rozhodnutie o výstavbe rafinérie v Bratislave, na samom začiatku Žitného ostrova bolo politickým rozhodnutím s hroznými dôsledkami a ekologické zretele nik nebral do úvahy. Na ekológiu sa nemyslelo vôbec. Tak sa stalo, že do podzemných vôd čoskoro prenikli ropné látky a znehodnotili zdroj pitnej vody v Podunajských Biskupiciach. Veľkú časť Bratislavy museli zásobovať pitnou vodou v cisternách. Presakovaniu otrávenej vody napokon zabránila hydraulická clona, rad studní, ktoré odčerpávajú znečistenú vodu, aby nemohla prenikať do spodných vôd Žitného ostrova, zásobárne pitnej vody európskeho významu. Situácia sa už nehorší, ale dno Malého Dunaja znečistili fenoly a ďalšie chemické látky vari navždy.
Nasypaním novej brehovej línie Dunaja vznikla ďalšia dunajská zátoka pri Zuckermandli, ideálne miesto na ukladanie vykopaného materiálu. Naviezli sem asi 200.000 m3 štrku a kameňa, na ktorom vyrástlo nové nábrežie, dlhé viac ako 1.100 metrov, kde neskôr postavili Park kultúry a oddychu a celkom nedávno obchodný a hotelový komplex Riverpark. Menšia zátoka pri Starom moste zanikla pri budovaní Fajnorovho nábrežia – zostal z nej len nájazd do niekdajšieho prístavu pred Komenského univerzitou na Gondovej ulici (dnes parkovisko).
Regulácia Dunaja pokračovala aj po Lanfranconiho smrti. Bolo to nevyhnutné. Plavebné podmienky sa síce zlepšili, ale pôvodný zámer aj za nízkeho stavu hladiny vytvoriť plavebnú dráhu hlbokú dva metre sa nepodaril. Navyše, na niektorých miestach sa aj naďalej tvorili ľadové zátarasy. Povodne neustali. Bolo ich viacero. Pripomeňme si aspoň jednu. V roku 1929 pretrhla povodeň hrádze pod kúpaliskom Lido. Voda sa začala valiť do Aulislu (dnes časť petržalského sídliska Háje) takou rýchlosťou, že ľudia sa ledva zachránili – vyliezli na strechy domov. Voda zaplavila aj Ovsište. Hasiči, polícia a vojsko evakuovali osemsto ľudí napriek tomu, že záchranné člny boli pripravené na ľavom brehu Dunaja.
Dunaj sa zúžil, hladina stúpla takmer o meter, prúd zosilnel, zrýchlil sa aj pohyb splavením po riečnom dne. Tvar koryta sa zmenil. V Bratislave, kde prudká voda vymývala dno, sa koryto prehĺbilo (asi o 90 centimetrov) a o kus nižšie v hlavnom koryte a i v ramenách, na miestach, kde pokojnejšia voda nánosy ukladala, sa zvýšilo asi o pol druha metra. Neprirodzený tvar Dunaja vyžadoval stále stavebné zásahy. V rieke sa vytvárali nové štrkové lavice, vznikali brody a úžiny, ktoré najmä v jeseni obmedzovali plavbu. Bagre nestačili, a preto sa plavebná dráha postupne sústavou kamenných výhonov (v Bratislave sa vynárajú pri poklese vody v Dunaji) upravila na malú vodu, 80 centimetrov na vodomere v Bratislave, čomu zodpovedal prietok 900 m3 vody za sekundu. Nízka regulačná hladina mala zabezpečiť bezpečnú plavebnú dráhu pre lode s dvojmetrovým ponorom.
Tragická povodeň
Práca na Dunaji neustávala a rieka akoby čakala na svoju príležitosť. Počas 1. aj 2. svetovej vojny sa vážne narušili niektoré úseky starších stavieb, najmä po druhej svetovej vojne sa vykonávala len bežná údržba a nevyhnutné opravy. Väčšie úpravy na ochranných hrádzach sa z úsporných dôvodov nerobili. Výsledok? Katastrofická povodeň v roku 1954. Cez pretrhnutú hrádzu sa do vnútrozemia vovalilo obrovské množstvo vody a spôsobila miliardové škody. V rokoch 1955 – 1965 sa preto zrekonštruovali hrádze Dunaja a prítokov v dĺžke približne dvesto kilometrov. O meter sa zvýšili koruny hrádzí, ich základ rozšírili o šesť metrov na veľkom a o štyri metre na Malom Dunaji.
Nešlo však len o plavebnú dráhu a ochranu pred povodňami. Obrovské škody spôsobil pokles hladiny spodnej vody. Miestami klesla až do hĺbky sedem – osem metrov (pôvodná hĺbka bola pol druha až pol treťa metra). Lužné lesy vyschli, stovky hektárov suchého lesa bolo treba vyrúbať, polia nerodili, ubudlo rýb, znehodnotili sa oddychové a rekreačné miesta.
Regulácia Dunaja pokračovala aj po Lanfranconiho smrti a dodnes sa neskončila. Je to permanentné dielo, nedá sa rozdeliť rokom Lanfranconiho úmrtia, čo rešpektuje aj toto rozprávanie. Avšak prakticky všetci mladší vodohospodári nadväzujú na Lanfranconiho dielo. Podunajskú prírodu napokon zachránilo vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros. Nádherný kus Dunaja síce premenilo na betónovú vaňu, ale čunovská vodná nádrž zvýšila hladinu podzemnej vody na takmer pôvodnú úroveň. Lesy ožili, stúpla aj hladina Dunaja a lode získali trvalý prístup do prístavu aj za nízkych prietokov.
Pavel Dvořák
foto Jakub Dvořák, Jozef Barinka, SITA, archív