Skutočné Atlantídy
Stratené kontinenty
Mohli kontinenty postihnúť podobné katastrofy ako bájnu Atlantídu? Geológovia zistili, že do istej miery áno. Za ojedinelých okolností kusy kontinentálnej kôry skutočne končia kilometre pod morom, alebo dokonca oceánskym dnom. A dochádza aj k opačným procesom. Rozľahlé, celé kilometre hrubé kusy oceánskeho dna sa môžu ocitnúť na povrchu kontinentov.
Príbeh o skaze mýtickej Atlantídy, ktorú po katastrofickom zemetrasení pohltilo more, šteklí ľudskú predstavivosť celé tisícročia. Nemožno sa preto čudovať, že senzácie hľadajúci bádatelia ju opakovane „nachádzajú“ na rôznych miestach a dodnes ich „nazbierali“ viac ako štyridsať. K odvážnym záverom, že našli dôkazy o Atlantíde, im obvykle stačí zaplavené nálezisko ľudských sídel, situované na ostrove. Bádatelia však zabúdajú, že od poslednej doby ľadovej stúpla morská hladina o viac ako 140 metrov, a tak stopy po ľudskom osídlení nájdeme aj pod morskou hladinou. Navyše, niektoré pobrežné oblasti klesajú nezávisle na výkyvoch morskej hladiny, iné sa do mora zosunuli v dôsledku geologických zlomov v ich podloží.
Na geologický kontext mýtu sa však často zabúda. Neprávom. Pátranie po Atlantíde totiž prináša oveľa viac, ako iba hľadanie a skúmanie zaplavených miest. Chcete existenciu Atlantídy definitívne potvrdiť, alebo vyvrátiť? Či chcete nájsť reálne obdoby tejto pevniny? Potom si vypočujte, čo hovorí Zem o svojej minulosti.
Čo hovorí Zem
Platónove texty (najpôvodnejší zdroj mýtu o Atlantíde) spomínajú celý kontinent alebo veľký ostrov, ležiaci na západ od Gibraltáru. Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa predstava zaniknutých kontinentov zdala geológom celkom reálna. Nevedeli totiž nič o povahe oceánskeho dna, rovnako netušili alebo neverili, že by sa kontinenty mohli pohybovať. Zaniknutý kontinent medzi Amerikou a Európou považovali nielen za možný, ale za veľmi pravdepodobný. Súčasné rozšírenie fauny a flóry totiž vysvetľovali prostredníctvom rôznych zaniknutých pevnín či pevninských mostov, prepájajúcich údajne nehybné kontinenty.
Začiatkom druhej polovice minulého storočia všetko zmenil výskum oceánskeho dna a pre nedávno zaniknutý kontinent nenechal žiaden priestor – ledaže by sa trosky Atlantídy premenili na jemné hlbokomorské usadeniny. Geológovia okrem toho zistili, že kontinenty nezanikajú. Zrážajú sa a trhajú, ale neexistuje žiadna prírodná sila, ktorá by ich dokázala zničiť. Bola by toho schopná azda len planetárna zrážka, ale ak by k nej pred pár tisícročiami došlo, dnes by Zem obývali nanajvýš baktérie.
Ako to, že kontinenty nezanikajú? Príčina je jednoduchá. Tvoria ich pomerne ľahké horniny, ktoré takpovediac plávajú na oveľa hustejších hlbinných hmotách. Preto kým sa ťažká oceánska kôra v priebehu vekov postupne obnovuje (vzniká v oblasti stredooceánskych chrbtov a zaniká na miestach, kde sa vnára do žeravého planetárneho vnútra), kontinenty od úsvitu histórie našej planéty iba rastú. Deje sa tak vďaka hromadeniu ľahkých hornín, ktoré sopky postupne vynášajú z hlbín na povrch. Pred asi 4 miliardami rokov napríklad existoval na Zemi iba jeden kontinent, Vaalbara, a sotva dosahoval veľkosť súčasnej Austrálie.
Pomalá skaza
Máme pre vás dve správy, dobrú a zlú. Ako je zvykom, začneme tou zlou: kto chce nájsť Atlantídu, ktorú opisuje Platón, má smolu. Ako podrobnejšie vysvetľujeme v rámčeku – všetko, čo vieme o histórii a geológii, jasne ukazuje, že kontinent či veľký ostrov identický s Atlantídou (ako aj civilizácia, ktorá ho údajne obývala) sú čistou fikciou.
A dobrá správa znie: hoci Atlantída samotná je fikciou, jej obdoby skutočne existovali. A nemáme na mysli mestá zatopené v dôsledku stúpania morskej hladiny, poklesávania pobrežia alebo geologických porúch, ani civilizácie, ktorých záhubu údajne spôsobili katastrofy ako sopečné erupcie. Narážame na čosi celkom iné. Geológovia totiž zistili, že za istých okolností sa rozľahlé kusy kontinentálnej kôry ocitajú hlboko pod morskou hladinou či dokonca končia pochované pod ťažkou oceánskou kôrou. Na rozdiel od bájnej Atlantídy, skazu týchto tzv. mikrokontinentov nespôsobili náhle katastrofické udalosti. Ich záhuba prebiehala pomaly, celé milióny rokov.
Roztrhaná pevnina
Jednou zo zaniknutých pevnín je hypotetická Maurícia. Začiatkom minulého roka sa podarilo objaviť prvé presvedčivé dôkazy o jej existencii. Týmito dôkazmi sú zdanlivo zanedbateľné, no v skutočnosti mimoriadne informatívne zrná odolného minerálu zirkónu. Geológovia ich objavili v piesku sopečného ostrova Maurícius. Ten vznikol iba pred cca 8 miliónmi rokov, no nájdeným zirkónom datovanie prisúdilo vek 700 miliónov až takmer 2 miliardy rokov. Keďže sa v okolí nenachádza žiaden potenciálny zdroj zirkónu, zrná tohto minerálu podľa geológov pochádzajú z fragmentu kontinentálnej kôry, pochovanej hlboko pod ostrovom. Odtiaľ sa na povrch dostali zrejme vo vnútri skalných úlomkov, vynesených stúpajúcou magmou.
Objavený fragment Maurície nielenže leží pochovaný viac ako 10 km pod povrchom ostrova Maurícius, dokonca sa nachádza pod oceánskou kôrou Indického oceánu. Ako sa tam dostal? Môže za to pohnutá história tejto pevniny. Keď objavené zirkóny vznikli, Maurícia tvorila súčasť superkontinentu zvaného Rodinia. Po jeho rozpade sa koncom prvohôr stala súčasťou ďalšieho superkontinentu, Pangey. V priebehu vlády dinosaurov sa Maurícia spolu s dnešným Madagaskarom odtrhla od ostatných pevnín a spojenie s Madagaskarom potom zaniklo koncom druhohôr pred asi 80 miliónmi rokov. Samostatná existencia Maurície však nemala dlhé trvanie. Pohyby zemskej kôry ju zakrátko roztrhali na niekoľko kusov. A to nebolo všetko. Nasledovali masívne výlevy žeravých hmôt zvnútra Zeme. Ťažké magmatické horniny bazaltového typu, aké tvoria aj oceánske dno, pokryli celý roztrhaný mikrokontinent a tiažou ho postupne „zatlačili“ do hĺbky. Nuž a z magmatických hornín, ktoré Mauríciu prekryli, postupne vznikla nová oceánska kôra.
Je možné, že geológom sa podarilo odhaliť ďalšie pochované fragmenty Maurície. Gravitačné anomálie, siahajúce od ostrova Maurícius až po 1.500 km vzdialené Seychely, totiž poukazujú na prítomnosť niekoľkých rozsiahlych oblastí, v ktorých je zemská kôra hrubá vyše 30 km. Takáto hrúbka zodpovedá kontinentálnej kôre – oceánska kôra je obvykle 4-krát až 6-krát tenšia.
Kontinent na škripci
Pred 23 miliónmi rokov more pohltilo mikrokontinent, ktorý veru nebol vôbec „mikro“. S rozlohou 3,5 milióna km2 dosahovala väčšiu rozlohu ako India či Grónsko a predstavovala plochu polovičnej veľkosti Austrálie. Meno tejto pevniny je Zélandia. Tá sa na sklonku druhohôr, pred asi 85 – 65 miliónmi rokov, odtrhla od Austrálie. Samostatne existovala niekoľko desiatok miliónov rokov a potom, tak ako Maurícia, padla za obeť pohybom v zemskom vnútre. Nebola však pochovaná vystupujúcou žeravinou. More ju zalialo kvôli tzv. extenzii. Jednoducho povedané, rozbiehavé pohyby horúcich hmôt vo vnútri Zeme Zélandiu v priebehu mnohých miliónov rokov natiahli ako na škripci. Toto natiahnutie spôsobilo stenčenie kôry, ktorá mikrokontinent tvorí, na približne 20 km. V dôsledku stenčenia podložia výrazne poklesol povrch pevniny, a tak celú Zélandiu postupne zalialo more.
Dnes je situácia iná. Koncom treťohôr geologické pochody spôsobili opätovný výzdvih niektorých oblastí, takže Zélandia už niekoľko miliónov rokov neleží úplne celá pod morskou hladinou. Približne 7 % jej povrchu sa týči nad vlnami a tvorí ostrovy ako Nový Zéland alebo Nová Kaledónia.
Nový mikrokontinent
Pred 130 – 110 miliónmi rokov sprevádzali rozpad južného superkontinentu Gondwana rozsiahle výlevy lávy. Tá však obsahovala oveľa viac kremíka ako „ťažké“ bazaltové lávy, tvoriace oceánske dno. Nevznikla preto iba ďalšia magmatická oceánska plošina, ale celý nový mikrokontinent. Koncom druhohôr a začiatkom treťohôr sa celkovo trikrát na dlhé milióny rokov týčil nad morskou hladinou. Rástli na ňom bujné ihličnaté lesy a v nich behali rôzne dinosaury a neskôr veľké pracicavce. More tento tzv. kerguelenský mikrokontinent definitívne pokorilo pred asi 20 miliónmi rokov. Pozostatok po ňom, Kerguelenskú plošinu, nájdeme na juhu Indického oceánu, asi 3.000 kilometrov juhozápadne od Austrálie. Väčšina jej povrchu sa nachádza v hĺbke 1 – 2 km, niektoré vyvýšené oblasti však z oceánu vyčnievajú a tvoria Kerguelenské a Hardove a McDonaldove ostrovy.
Oceánske dno
Okrem toho, že geológovia objavili prípady „skutočných Atlantíd“, teda zaplavených mikrokontinentov, taktiež zistili, že čas od času dochádza ku presne opačným javom. Rozsiahle segmenty oceánskeho dna sa môžu ocitnúť v pevninskom vnútrozemí. Tieto, tzv. ofiolity sú veľmi informatívne a predstavujú najlacnejšiu a najjednoduchšiu metódu skúmania hornín oceánskeho dna a ich podložia. Často vznikajú podobným spôsobom, ako zanikla Maurícia, prekrytím ľahkej kontinentálnej kôry ťažkou kôrou oceánskou (proces sa označuje ako obdukcia), akurát že v tomto prípade „vyhrávajú“ kontinenty. Nekončia zatlačené v hĺbke ako Maurícia, ale kôru oceánskeho dna vytrhnú z jej oceánskeho náručia.
Príklady ofiolitov nachádzame v mnohých oblastiach, napríklad v Alpách, v Apalačských vrchoch, na Novom Zélande alebo v Chile. Na východe Arabského polostrova leží na ploche vyše stotisíc km2 až 15 kilometrov hrubý semailský ofiolit. Pre bežného človeka je predstava, že sa tisíce metrov hrubá a 700 kilometrov dlhá vrstva oceánskeho dna nasunie na kontinent, zrejme celkom absurdná. A predsa sa tak stalo. Geológovia dokonca zistili, ako.
Výskumy odhalili, že vznik tohto bizarného usporiadania súvisí so zónou, kde sa stará, ťažká oceánska kôra zabárala do žeravých hlbín pod kryhu mladšej, ľahšej oceánskej kôry. Keď sa oceánska kôra vsúva do hĺbky, rastú ťahové sily: jednak kvôli tiaži samotnej kôry, jednak kvôli tomu, že vnáranie rozvíri plastické, horúce hmoty zemských útrob. Tento ťah spôsobil natiahnutie a stenčenie kontinentálnej kôry, ktorá sa napájala na vnárajúcu sa oceánsku kôru a stenčený okraj kontinentu dokonca vtiahol do hlbín – ako naznačujú premeny minerálov, ku ktorým v horninách došlo a išlo o hĺbku prinajmenšom 80 kilometrov! Ako sme niekoľkokrát spomenuli, kontinentálnu kôru tvoria relatívne ľahké horniny. To znamená, že keď sily, ťahajúce kontinent do hĺbky, poľavili (napríklad preto, lebo sa vnárajúca oceánska kôra roztavila a od kontinentu oddelila), zahĺbená časť kontinentu sa prudko vynorila. Nezastavila ju ani oceánska kôra v jej nadloží.
Zaniknuté oceány Slovenska
Každému je dobre známe, že na území dnešného Slovenska sa kedysi v druhohorách a treťohorách nachádzalo vnútrozemské more. Ale oceán? Hľadať oceánske dno by u nás napadlo málokomu. A to je chyba. Jeho fragmenty sa u nás skutočne vyskytujú, a to na viacerých miestach. Neúplný ofiolitový komplex zo začiatku druhohôr možno pozorovať v horninách Spišsko-gemerského rudohoria. Staršie, prvohorné ofiolity nájdete v Malých Karpatoch v blízkosti obce Pernek alebo v Slovenskom rudohorí. Ako sa k nám oceánska kôra dostala? Jednoducho. Na Slovensku sme mali oceán. Vlastne oceány.
Pred asi 240 miliónmi rokov, keď naše územie tvorilo okraj ohromnej Pangey, spôsobilo roztrhnutie kontinentálnej kôry vznik úzkeho Meliatsko-halstattského oceánu, ktorý existoval viac ako 75 miliónov rokov a dosahoval šírku 600 kilometrov a hĺbku viac ako 5 kilometrov. O jeho hĺbke svedčia napríklad usadené horniny rádiolarity, tvorené výlučne kremitými schránkami živočíchov. Dno plytšie ako 3,5 km je naproti tomu typické hromadením schránok prevažne vápnitého zloženia, ktoré sa vo väčších hĺbkach neusádzajú z dôvodu, že dochádza k ich rozpúšťaniu.
Druhým „slovenským oceánom“ bol Váhický (alebo aj Piemontsko-ligurský) oceán, približne rovnako veľký ako Červené more, ale dvakrát hlbší. Zrodil sa približne v polovici druhohôr. Koncom tohto geologického obdobia dosiahol najväčšiu šírku, no už pred 60 miliónmi rokov zanikol. Jeho pozostatky boli vtlačené (subdukované) do hĺbky a tvoria podložie bradlového pásma. Ako dokazujú premeny minerálov, ku ktorým v jeho horninách došlo v dôsledku extrémnych teplôt a tlakov, oceánske dno Piemontsko-ligurského oceánu bolo vtlačené mimoriadne hlboko, až do zemského plášťa. Na Slovensku nachádzame horninové pozostatky tohto oceánu v okolí Považského Inovca a v podloží treťohorných hornín Východoslovenskej panvy.
Platónová Atlantída
* Najstaršia a jediná známa pôvodná zmienka o Atlantíde pochádza z Platónových dialógov Timaios a Kritias, konkrétne z pasáží, venovaných utopickým spoločenstvám.
* Spomína sa v nich námorná veľmoc, ktorá si podmanila mnohé časti západnej Európy a Afriky asi 9.600 rokov p.n.l., no po neúspešnom pokuse podmaniť si Atény sa v priebehu jedného dňa a noci zrútila do mora kvôli zemetraseniam a záplavám.
* Údajná existencia a rozmach ríše spadá do čias poslednej ľadovej doby, kedy o žiadnych Aténach nemohlo byť ani reči a už vôbec nie o vyspelej civilizácii – civilizácie na svoj vznik potrebujú relatívne pokojné klimatické podmienky, presný opak toho, čo sa dialo koncom poslednej ľadovej doby.
* Obyvatelia Atlantídy si podľa Platónových dialógov podmanili Egypt. Písomné záznamy jeho obyvateľov, vo všetkých ohľadoch veľmi podrobné, si takúto udalosť však nevšimli. Pravda, malo k tomu dôjsť tisíce rokov pred vznikom prvých pyramíd, kedy ešte vyspelá staroegyptská civilizácia neexistovala.
* Príbeh o moci a páde Atlantídy je zrejme iba podobenstvo, prostriedok na vyjadrenie morálneho posolstva, ktoré sa nevzťahuje na žiadnu reálnu civilizáciu alebo oblasť.
* Podľa niektorých bádateľov Platóna k podobenstvu o Atlantíde inšpiroval osud krétskej Minojskej kultúry, ktorú zdevastoval sopečný výbuch a zemetrasenie. Ibaže jej reálie a umiestnenie v čase a priestore sa s Atlantídou nezhodujú. Prírodná katastrofa napríklad nezaznamenala koniec Minojcov. Podľa egyptských záznamov pokračoval obchod medzi oboma ríšami neprerušene ešte dlho po nej.
* Ako pravdepodobnejšia sa javí možnosť, že Platóna inšpirovala skaza mesta Helike zo 4. storočia p.n.l., ktoré po zemetrasení zaplavilo more.
Dušan Valent
foto SITA, NASA, archív