Štvrté pokračovanie filmovej série Jurský park nás zavedie do funkčného parku s prehistorickými zvieratami. Jedno z nich, genetickou manipuláciou vytvorený hybrid, sa však obrazne aj doslovne utrhne z reťaze a zmení sa v nezastaviteľný vražedný stroj.
Koncom 80. rokov sa autor sci-fi bestsellerov Michael Crichton pohrával s myšlienkou, že napíše scenár o naklonovanom lietajúcom jašterovi – pterosaurovi z pravekej DNA. Od tohto nápadu sa po niekoľkých rokoch dostal k príbehu o celom parku naklonovaných pravekých zvierat. Príbeh, napísaný z perspektívy malého chlapca, však vzbudil u Crichtonových známych veľmi negatívne rekcie, a tak ho spisovateľ prepísal. Nová verzia, tentoraz podaná z perspektívy dospelého človeka, už získala oveľa lepšie reakcie. Dozvedel sa o nej aj Steven Spielberg a z nápadu bol taký nadšený, že pre Universal Studios v roku 1990 zaistil práva na sfilmovanie knihy, ktorá ešte ani nestihla doraziť na pulty kníhkupectiev. Spielberga a štúdio to stálo poldruha milióna dolárov. Ako sa ukázalo, bol to veľmi vydarený krok. Jurský park sa stal nielen najúspešnejším filmom roku 1993, ale tiež najúspešnejším filmom všetkých čias.
Zlomený Spielbergom
Crichton sa tlaku, aby napísal pokračovanie knihy, bránil. Presvedčil ho však Spielbergov prísľub, že ak to urobí, sadne na režisérku stoličku filmovej verzie pokračovania. A tak sa dal okamžite do práce. V roku 1995 do kníhkupectiev dorazil Stratený svet: Jurský park a o dva roky neskôr si kiná podmanila jeho rovnomenná filmová adaptácia. Žiadnemu filmu v histórii sa počas premiérového víkendu nepodarili také tržby, ako Stratenému svetu.
Tretie pokračovanie – tentoraz bez Crichtonovej účasti a so Spielbergom len v úlohe výkonného producenta – nasledovalo v roku 2001. Úlohu hlavného požierača ľudí v nej od tyranosaura a velociraptorov prevzal ozrutný Spinosaurus, príšera s hlavou krokodíla, plachtou na chrbte a ohromnými pazúrmi na končatinách. Aj bez dominantnej účasti úspešného spisovateľa a geniálneho režiséra film slávil solídny divácky úspech. A tak sa zdalo, že štvrté pokračovanie na seba nenechá dlho čakať. Omyl…
Nová vízia
Už krátko po premiére tretieho filmu Spielberg prezradil, že má nápad na ďalšie pokračovanie. Vraj námet, ktorý príbeh Jurského parku posunie na celkom novú úroveň. Natáčanie sa malo spustiť v roku 2004 a s premiérou v lete o rok neskôr. Ťahanice s prípravami, predovšetkým opakované prepisovanie scenára, však zahájenie produkcie znovu a znovu posúvali. Až keď sa filmu chopil mladý americký režisér Colin Trevorrow, po rokoch čakania nabrali práce na pokračovaní legendárnej filmovej série rýchly spád.
Prvou veľkou zmenou bola zmena názvu. V roku 2013 filmári oznámili, že namiesto Jurského parku IV. sa dočkáme Jurského sveta. Trevorrow sa nielenže posadil na režisérsku stoličku, ale taktiež výraznou mierou prispel k ďalšiemu – konečnému prepísaniu scenára. Zachoval síce prvky, na ktorých boli posledné verzie založené (dinosaurie hybridy a skrotené velociraptory), ale zároveň ich musel do značnej miery uzemniť, aby film nepôsobil príliš groteskne. Oba prvky prispôsobil vlastnej vízii, podľa ktorej sa budú udalosti nového pokračovania odohrávať vo funkčnom dobrodružno-zábavnom parku, plnom rozmanitých pravekých zvierat ale aj tisícov návštevníkov.
Genetická manipulácia
Dej Jurského sveta sa odohráva 22 rokov po tragickom konci sna excentrického milionára Johna Hammonda, ktorý chcel na odľahlom tropickom ostrove Isla Nublar otvoriť park so živými dinosaurami, „vypestovanými“ z DNA zachovanej v jantári. Na základoch prvého parku medzičasom vyrástol nový, ešte pompéznejší a každoročne ním prejdú milióny nadšených návštevníkov, ktorí s úžasom sledujú desiatky „vyhynutých“ živočíchov v akcii.
Vedenie parku napriek jeho úspechu stále hľadá nové spôsoby, ako prilákať ďalších a ďalších návštevníkov. Výsledok? Rozhodnutie vytvoriť pomocou genetickej manipulácie nového, ešte hrozivejšieho dravého dinosaura. Novým výtvorom je Indominus rex. Z génov obludného giganotosaura a čudesných rodov Carnotaurus, Rugops a Majungasaurus vedci vypestovali trinásťmetrovú beštiu, ktorá dokáže skákať do výšky viac ako sedem metrov. Na rozdiel od tyranosaura má silné predné končatiny s vražedne dlhými pazúrmi, mimoriadnu inteligenciu, pohyblivosť a rev ako štartujúci Boeing.
Indominus vs T-rex
Vedecké experimenty s novými druhmi mohutne podporuje strohá manažérka parku Claire Dearing (Bryce Dallas Howard), ktorá vo zvieratách vidí predovšetkým čísla návštevnosti. Na rozdiel od nej biológ a „krotiteľ dinosaurov“ Owen Grady (Chris Pratt zo Strážcov galaxie) v nich vidí hlavne nebezpečenstvo, zvlášť v tvorovi, ktorého nestvorila príroda, ale laboratórium. A udalosti mu dajú za pravdu. Indominus rex najprv zabije vlastného súrodenca, potom prelezie cez dvanásťmetrovú ohradu a začne zabíjať… Zabíjať nie preto, aby utíšil svoj hlad, ale pre zábavu. Príšera z laboratória bez problémov skolí ohromné apatosaury a začne si pochutnávať aj na ľuďoch. Tých, ktorí sa jej dostanú do cesty a taktiež tých, ktorí sa ju pokúsia zastaviť.
Ak môžeme veriť trailerom a tomu, čo o filme prezradili filmári, táto atrakcia, ktorá sa vymkla spod kontroly, napokon nebude čeliť len ľuďom. Grady sa jej postaví s tlupou skrotených velociraptorov, pričom vo filme sa zjaví aj samica tyranosaura, ktorá požierala postavy prvého Jurského parku. Bude čeliť výmyslu ziskuchtivých majiteľov parku zoči-voči? Veríme, že áno…
Kontroverzné tvory
K ďalšiemu z filmovej série Jurský park sa ako producent opäť vrátil Steven Spielberg aj vedecký poradca, paleontológ Jack Horner. Žiaľ, zo zverejnených záberov vyplýva, že filmári sa jeho radami príliš neriadili. „Jurský park priniesol publiku z 90. rokov vedu z 80. rokov. A Jurský svet prináša vedu 80. rokov publiku z 10. rokov,“ zalamuje rukami americký paleontológ Thomas Holtz. Mark Witton z Anglicka, expert na „vtákojaštery“ – pterosaury, pre zmenu poukázal, že tieto lietajúce plazy zobrazil film na spôsob 60. rokov minulého storočia. A morské plazy mosasaury dokonca na spôsob 19. storočia. Kritiku si vyslúžila aj skutočnosť, že snímka praveké kreatúry zobrazuje ešte nepresnejšie, ako predchádzajúce filmy série. Vidíme napríklad platňochrbté stegosaury s chvostom takmer ťahaným pri zemi, čo bola populárna predstava pred pol storočím. Zvieratá však chvost niesli vysoko nad zemou, takmer zarovno s chrbtom, ako sme napokon videli aj v druhom pokračovaní Jurského parku.
Hlavným tŕňom v oku je však ignorovanie najprelomovejšieho zistenia z posledných dvoch dekád. Vieme, že mnohé dinosaury (zrejme väčšina) boli operené. Veľkú časť ich tela pokrývali buď štetinám podobné štruktúry, primitívne perie podobné srsti alebo niekedy vyspelé perie. Prítomnosť peria sa dokonca podarilo potvrdiť u samotného velociraptora alebo u blízkych príbuzných tyranosaura.
Dušan Valent
foto Barracuda Movie
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2015)