Viacerí dávni myslitelia samovraždu úplne neodsudzovali, spoločnosť však zastávala iný názor. A ponechala si ho dodnes. Napriek tomu sa každý rok takmer 20 miliónov ľudí pokúsi dobrovoľne ukončiť svoj život. A viac ako miliónu z nich sa to skutočne podarí…
V antickom Grécku sa samovraždy nepovažovali za ohavné, ale ani správne. Museli mať závažné opodstatnenie. Jedným zo známych kritikov dobrovoľného odchodu zo sveta bol aj Platón, ktorý však rozoznával tri dôležité výnimky: keď je samovražda prikázaná štátom (ako v prípade Sokrata), keď sa samovražda týka mimoriadne bolestivej alebo neliečiteľnej choroby, alebo keď človek trpí dlhodobým, neúnosným nešťastím. Dvaja ďalší významní filozofi, Démokritos a Platónov synovec Speusippos samovraždu dokonca spáchali – obaja zo zdravotných dôvodov.
Samovraždu pripúšťali taktiež filozofické školy epikurejcov a stoikov, ale len vtedy, keď bola odôvodnená závažným zdravotným stavom. Napriek často pomerne zhovievavým postojom filozofov spoločnosť antického Grécka samovrahom odopierala štandardný pohreb. Ich telá sa pochovávali mimo miest a dedín. V prvých stáročiach Rímskej ríše neexistovali pre jej občanov žiadne zákonné obmedzenia či tresty týkajúce sa samovraždy. Táto voľnosť sa však nevzťahovala na otrokov a vojakov, v prvom prípade z ekonomických, v druhom prípade z bezpečnostných dôvodov. Viacero rímskych občanov, filozofov aj štátnikov napríklad uprednostnilo dobrovoľný odchod zo sveta živých pred zneuctením alebo fyzickým úpadkom, spojeným so starnutím.
Dodatočné zavrhnutie
V Biblii nenájdete žiadne explicitné odsúdenie samovraždy. V Starom zákone sa napríklad spomína až osem samovrážd bez toho, aby sa svätý text na ich adresu vyjadroval opovržlivo. To isté platí pre Nový zákon. Ba čo viac, Nový zákon priamo zdôrazňuje nepatrný význam pozemského života. A to do takej miery, že v počiatkoch kresťanstva sa samovraždy medzi nasledovníkmi Krista znepokojivo rozšírili. Podľa niektorých autorov až tak, že ohrozovali existenciu cirkvi.
Opovrhnutie a prísny zákaz samovraždy sa v kresťanstve objavuje najskôr vo 4. storočí a smrteľný hriech sa z nej stal až na popud sv. Augustína. V dôsledku tohto kroku sa rozšíril silný odpor nielen voči tomuto činu ako takému, ale aj k ľuďom, ktorý sa k nemu odhodlali. V stredoveku (miestami sto aj dvesto rokov neskôr) sa tak nezriedka stávalo, že telá samovrahov vláčili ulicami, kde nebohí žili a neskôr ich demonštratívne obesili. Kresťanský pohreb sa samovrahom, samozrejme, automaticky odopieral. Častokrát aj skonfiškovali ich majetok.
Predmet diskusií
Isté zmiernenie antipatií voči dobrovoľnému ukončeniu vlastného života sa v niektorých mestách začalo objavovať počas renesancie. Napriek tomu sa seriózne diskusie o tomto akte v západnej Európe rozšírili až koncom 18. storočia. Filozof David Hume napríklad argumentoval, že neexistuje dôvod, aby samovražda porušovala akúkoľvek povinnosť človeka voči bohu, spoločnosti či sebe.
Diskusia medzi vzdelancami a významnými mysliteľmi neovplyvnila postihy voči neúspešným samovrahom, alebo rodinám tých úspešných, ktoré boli motivované náboženskými tradíciami. Tieto postihy pretrvali až do 19. storočia, kedy sa samovražda začala považovať viac za následok šialenstva, ako posadnutia zlými silami. Širšej dekriminalizácie sa však akt samovraždy dočkal až v 20. storočí, aj to len v západnej Európe a Severnej Amerike (v Anglicku a Walese napríklad až začiatkom 60. rokov minulého storočia).
Neúspešná prevencia
Snahy trestať samovraždy nahrádzajú v posledných dekádach rôzne iniciatívy, ktoré sa im snažia predchádzať. Žiaľ, zatiaľ sa im príliš nedarí. Podľa amerického Národného inštitútu mentálneho zdravia trpí až 90% ľudí, ktorí sa pokúsia o samovraždu, niektorou z duševných chorôb. Obrovský pokrok v ich liečení, ktorý sme za posledných 40 rokov dosiahli, však neviedol ku znížení počtu samovrážd. Nepomohla ani celkom nová generácia antidepresív, ani krízové telefonické linky. Odpoveď na otázku, prečo sa s fenoménom samovrážd tak ťažko bojuje, sa možno skrýva v jeho komplikovanej povahe.
Rozmysleli si to
Mnohé desaťročia sa vo Veľkej Británii svietilo tzv. koksárenským plynom, ktorý bol síce lacný, ale zároveň potenciálne smrteľný. V nespálenej podobe obsahuje vysoké zastúpenie oxidu uhoľnatého, takže otvorený ventil v uzavretom priestore spôsobí zadusenie už v priebehu niekoľkých minút. „Strčiť si hlavu do sporáka“ sa stalo takým populárnym spôsobom samovraždy, že si ho v 50. rokoch za príčinu odchodu zo sveta zvolila takmer polovica britských samovrahov. Až s prechodom na zemný plyn sa situácia zmenila a populárny jednoduchý lístok do záhrobia zanikol. Hľadali zúfalí Briti iné riešenie? Zrejme áno, ale samovražda to nebola. Celkové množstvo samovrážd v Británii kleslo po zavedení nového plynu celkovo o tretinu.
Úspešná bariéra
Alebo iný príklad, tentoraz z Ameriky. Ellingtonov most v meste Washington sa týči takmer 40 metrov nad riekou Rock creek. Neďaleko stojí most Taft, v mnohých smeroch podobný, no odlišný v popularite u samovrahov. V 80. rokoch z neho skákali do náručia smrti priemerne dvaja ľudia ročne, z Ellingtonovho mostu to bol dvojnásobok. Keď v roku 1985 počas desiatich dní zahynuli po skoku z Ellingtonovho mostu traja ľudia, vznikla občianska iniciatíva, volajúca po postavení bariéry, ktorá by samovrahov odradila.
Postavenie neveľmi estetickej bariéry sa, samozrejme, nepáčilo pamiatkarom. Namietali, že znehodnotenie historickej stavby neprinesie žiaden úžitok. No namietali zbytočne, iniciatíva napriek ich výhradám prešla. Výsledok? Prieskum o päť rokov neskôr zistil, že bariéra uspela nielen v pôvodnej úlohe, teda v bránení samovrahom na jednom moste. Jej vplyv sa odrazil v celom štáte. Kým počet samovrážd z mosta Taft neklesol, ale ani nestúpol, v celom Washingtone klesol celkový počet samovrážd, zapríčinených skokom, o polovicu, teda presne o počet skokov z Ellingtonovho mostu. Podobne ako v prípade britského plynu, samovrahovia, ktorým chýbala jednoduchá cesta k samovražde, z nejakého dôvodu napokon nevyhľadali alternatívny spôsob ukončenia vlastného života.
Napokon uveďme ešte príklad z kanadskej Arktídy, kde v jednej inuitskej komunite ešte pred desaťročím skonalo obesením také množstvo tínedžerov, že miestne úrady nakázali v domoch odstrániť zo všetkých skríň tyče na vešiaky. Práve na ne totiž mladí samovrahovia uväzovali svoje slučky. Táto nepraktická malá zmena – odstránenie priečnych tyčí – postačila, aby počet samovrážd v komunite klesol na nulu. A dlhodobo sa tam udržal.
Jednoduché riešenie
Tieto prípady sa do väčšej pozornosti psychológov dostali až nedávno. Keď sa tak stalo, v odbornej obci vyvolali nadšenie. Dávali totiž nádej, že účinná prevencia voči samovraždám môže byť pozoruhodne jednoduchá. Odstráňte všetky ľahko dostupné príležitosti na usmrtenie, potom zúfalému človek s popudom zabiť sa neostane nič iné, ako hľadať inú, menej dostupnú možnosť. Ibaže skôr, ako ju nájde, hlava mu „vychladne“ do takej miery, že plánovaný čin s najväčšou pravdepodobnosťou nevykoná. Skutočne, samovraždy bývajú – prinajmenšom u detí a dospievajúcich – zväčša impulzívnymi, neplánovanými činmi. „Mnohí mladí ľudia, ktorí sa pokúsili o samovraždu, hovoria, že medzi rozhodnutím a samotným pokusom uplynulo iba niekoľko minút,“ uvádza psychiater Urs Hepp. „A keďže impulzívni samovrahovia obvykle používajú násilnejšie metódy, ako napríklad strelné zbrane, obesenie alebo skok z výšky, je dôležité obmedziť prístup k týmto možnostiam.“
Komplikovaný problém
Žiaľ, situácia sa javí predsa len zložitejšia. Výskumy naznačujú, že to, čo platí pre istú demografickú skupinu, nemusí platiť všeobecne. Ukazuje sa, že samovraždy nie sú tak často impulzívnymi činmi, alebo „volaniami o pomoc“, ako sa môže zdať. Podľa psychológa Davida Klonského z Univerzity v Britskej Kolumbii v mnohých prípadoch býva príčinou samovraždy neznesiteľné psychické trápenie a dlhodobá beznádej, že by sa situácia dotyčného niekedy zlepšila. Klonsky k tomuto zisteniu dospel pri vyhodnocovaní dotazníkov od viac ako 120 ľudí, ktorí sa v posledných troch rokoch prinajmenšom raz (v jednom prípade až pätnásťkrát) pokúsili o samovraždu. Z vyplnených dotazníkov vyplynulo, že medzi respondentmi sa sklony k impulzivite neprejavovali častejšie ako u bežnej populácie. Respondenti si zároveň nemysleli, že by ich čin mal byť volaním o pomoc.
Už staršie výskumy naznačili, že významnú rolu pri samovražde zohráva taktiež čosi iné, ako impulzivita. Ukázalo sa, že ľudia trpiaci depresiami, ktorí sa o samovraždu nepokúsili, nevnímajú o nič menšiu mizériu a nešťastie, ako tí, ktorí zašli o krok ďalej. Rozdielom bol strach. Oveľa intenzívnejšie prežívanie strachu. Práve ten im bránil, aby sa pokúsili vziať si život. „Všetko v ľudskej biológii je zamerané na to, aby sme sa vyhli bolesti, zraneniu a smrti,“ vysvetľuje Klonsky. „Takže aj ľudia so sklonmi k samovražde môžu mať veľké ťažkosti, aby sa pre ňu odhodlali.“
Odvaha, či zbabelosť
1.novembra minulého roku zomrela v Oregone Brittany Maynard. Mala len 29 rokov. S manželom, s ktorým sa vzali iba o rok skôr, sa ešte prednedávnom snažila o potomka. Zomrela dobrovoľne, hoci samovraždou by ste jej čin možno nenazvali. Život si vzala s pomocou lekárov. Tí kvôli nej porušili Hippokratovu prísahu – kvôli nádoru na mozgu, ktorý sa Brittany po neúspešnej operácii vrátil s extrémnou agresivitou. „Kvôli veľkosti nádoru mi lekári predpísali celomozgové ožarovanie. Jeho vedľajším účinkom by bolo spálenie vlasov a popáleniny prvého stupňa na celej hlave. Kvalita môjho života by v tej podobe, akú poznám, bola preč,“ napísala Brittany vo verejne publikovanom liste, v ktorom vysvetľovala svoje rozhodnutie. Dospela k nemu po mesiacoch rešerší, z ktorých vyplýval jediný záver: neexistuje liečba, ktorá by ju dokázala zachrániť. Odporúčané procedúry by len zničili čas, ktorý jej zostával. „Uvažovala som, že skonám v hospici. Ibaže aj s paliatívnou liečbou by som mohla trpieť kvôli rezistencii na morfium a zažiť stratu všetkých motorických, rozumových a rečových schopností,“ vysvetľovala. „Ale keďže zvyšok môjho tela je mladý a silný, moje telo by dlho odolávalo, zatiaľ čo by rakovina požierala moju myseľ. Zrejme by som v hospici trpela týždne alebo celé mesiace. A moja rodina by to musela sledovať. Nechcem, aby moja rodina musela zažívať takú hrôzu.”
Právo ukončiť trápenie
Krátko po jej smrti sa ozval Vatikán. Ako inak, označil jej rozhodnutie za absurdné. Príbeh si napriek kritike zo strany prakticky všetkých cirkví v Spojených štátoch získal obrovskú pozornosť a vyvolal vášnivú diskusiu naprieč celou spoločnosťou. Nestalo sa tak len preto, že išlo o mladú, atraktívnu ženu? Nie. Brittany nelobovala iba za seba. Bojovala za rozšírenie práva na dôstojnú smrť aj pre iných. Na opačnom brehu Atlantického oceánu sa o to isté už niekoľko rokov verejne snaží aj ikona humoristickej fantastiky sir Terry Pratchett. 66-ročný Pratchett zároveň vedie ďalší, oveľa namáhavejší boj s Alzheimerovou chorobou. Jeden z najpopulárnejších britských spisovateľov posledných desaťročí dnes vlastnými rukami nenapíše ani slovo. Svoje nové texty diktuje alebo používa softvér rozoznávajúci hlas. Minulý rok kvôli zhoršovaniu príznakov choroby dokonca prvý raz zrušil svoju účasť na festivale, venovanému literárnemu svetu Plochozeme, ktorý vytvoril. „Radšej by som zomrel v mieri a s Thomasom Tallisom na mojom iPode predtým, ako ma choroba ovládne,“ vyhlásil Pratchett ešte v roku 2010. „Ak by som vedel, že môžem zomrieť kedykoľvek budem chcieť, zrazu by bol každý deň taký vzácny ako milión libier. Ak by som vedel, že môžem zomrieť, žil by som. Môj život, moja smrť, moja voľba.”
Klzká plocha
Odchod, na aký sa sir Pratchett odhodlal a aký už podstúpila Brittany Maynard, nepredstavuje eutanáziu, ale asistovanú samovraždu. Kým pri eutanázii je život pacienta ukončený lekárom, pri asistovanej samovražde samotný úkon vykoná pacient. Lekár len zabezpečí jed a zdravotnícky dohľad. Napriek tomu asistovaná samovražda pôsobí nemenej kontroverzne ako eutanázia. Opozícia, podobne ako v iných oblastiach medicíny, prichádza predovšetkým od bioetikov a lekárov s konzervatívnym náboženským presvedčením. Odporcovia napríklad poukazujú, že ak lekár poskytne možnosť, aby pacient ukončil svoj život, poruší Hippokratovu prísahu, ktorá hovorí: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet.”
Ďalšia námietka, známa aj ako argument šikmej plochy, varuje, že pokiaľ asistovanú samovraždu povolíme pre smrteľne chorých, hrozí jej rozšírenie na ďalšie prípady, predovšetkým rôzne zraniteľné komunity, napríklad telesne postihnutých ľudí. Mnohé hlasy dokonca varujú pred praktikami, pripomínajúcimi nacistické vyhladzovacie tábory. Obhajcovia práva na asistovanú samovraždu pre ťažko trpiacich a smrteľne chorých však tieto obavy odmietajú. Poukazujú, že ide o podobnú zmes poloprávd a zveličení, ako pri iných kontroverzných témach, ako sexuálna výchova, homosexuálne manželstvá či adopcie detí. „S niekým, kto považuje plynové komory za argument na tému asistovanej samovraždy, sa nedá viesť dialóg,“ hovorí Pratchett.
Samovražedné útoky
Prvé samovražedné útoky majú na svedomí židovskí zelóti. V 1. storočí n. l. sa v meste Zakari búrili proti Rímskej okupáciu beznádejnými útokmi – osamote pristúpili k niektorému z rímskych vojakov na námestí či inej verejne ploche, potom vytiahli nôž a Rimana dobodali alebo mu podrezali hrdlo. Každý útočník si zároveň bol vedomý, že o pár sekúnd k nemu priskočia ostatní rímski vojaci a okamžite ho zabijú.
Iných známych samovražedných útočníkov predstavovali ismá’ílíjskí asasíni v 11. a 12. storočí. Svoje ciele ochotne zabíjali aj vtedy, keď si vopred uvedomovali, že po atentáte nemajú možnosť úniku a prakticky žiadnu šancu poraziť obrancov.
Počas 2. svetovej vojny sa k samovražedným útokom zasa uchýlila japonská armáda. V októbri 1944 postupujúci Američania získavali čoraz výraznejšiu prevahu a hrozila ich skorá pozemná ofenzíva priamo na ostrovoch Honšú a Hokaido. Zúfalí Japonci tak prišli s novou bojovou taktikou, kamikadze – samovražedné nasadenie bombardérov či iných lietadiel. Pri tejto stratégii prišla japonská armáda o tisíce vlastných vojakov, no počet potopených alebo ťažko poškodených amerických lodí zvýšila päťnásobne. Japonská armáda taktiež v menšej miere použila samovražedné výbušné člny Sinjo a pilotované torpéda Kaiten. Podobné samovražedné útoky uskutočnili, samozrejme, v oveľa menšej miere, aj nemeckí vojaci (napríklad letci) na konci 2. svetovej vojny.
Samovražedné bombové útoky fundamentalistických islamistov sa prvýkrát objavili začiatkom 80. rokov minulého storočia v nadväznosti na izraelskú inváziu do Libanonu. Hnutie Hizballáh s týmto typom boja spočiatku zrejme iba experimentovalo. To však zmenil obrovský politický vplyv útoku v Bejrúte, ktorý zabil takmer 250 amerických vojakov. Od tých čias sa samovražedné útoky stali neodmysliteľnou súčasťou bojových metód islamských extrémistov.
Dušan Valent
foto SITA, wikipedia, archív