Finančná kríza a na ňu bezprostredne nadväzujúca éra turbulentných spoločenských udalostí vyplavila na povrch niekoľko neznámych mien, ktoré výrazne rozčerili hladinu svetového diania. Patrí medzi ne aj Jullian Assange, zakladateľ projektu WikiLeaks.
Narodil sa ako Julian Paul Hawkins 3. júla 1971 v Townsville v štáte Queensland (Austrália). Jeho matka pracovala ako výtvarná umelkyňa, otec ako stavbár. Po otcovi má, zdá sa, rebelantstvo v krvi, keďže ten istý čas pôsobil v protivojnovom hnutí. V skutočnosti mal však na chlapcov vývoj pramalý vplyv, dvojica sa totiž rozišla ešte pred jeho narodením. Keď sa Julianova matka (rok po chlapcovom narodení) vydala za divadelníka Richarda Assangea, zmenila mu priezvisko na otčimove. Ani tento zväzok však dlho nevydržal a po siedmich rokoch sa skončil rozvodom. Matka sa následne dala dokopy s členom kontroverzného New Age kultu a s ním splodila ďalšieho syna. Assaangeove detstvo sa tak nieslo predovšetkým v znamení nestálosti a častého sťahovania. Ako-tak sa zastabilizovalo až po matkinom ďalšom rozchode, keď sa spolu so synmi usadila v Melbourne.
Hackerská minulosť
Julian už v tínedžerských rokoch vykazoval mimoriadnu zručnosť. Druhá polovica 80. rokov sa niesla v znamení čoraz rýchlejšieho rozvoja výpočtovej technológie, čo nemohlo ujsť jeho pozornosti. Objemné sivé mašiny s vŕzgajúcimi procesormi mu učarovali. Veľmi rýchlo porozumel mechanizmom raného internetu, čo mu umožnilo preniknúť do počítačových systémov najrozličnejších štátnych organizácií, inštitúcií a spoločností. Pod hackerským menom Mendax sa okrem iných nabúral do databáz Pentagonu, NASA, rôznych vzdelávacích inštitúcií a telekomunikačných firiem. No dovtedy chodil s kremíkovým džbánom do zakázaných vôd, až sa rozbil: v roku 1991 úrady odhalili jeho vniknutie do systému miestnej pobočky kanadskej telekomunikačnej firmy Nortel. Následne polícia napichla jeho telefónnu linku (ktorá v tej dobe sprostredkúvala internetové pripojenie), čo jej umožnilo zozbierať dostatočné množstvo dôkazov na obvinenie. Z pôvodných 31 obvinení z ilegálneho správania ho napokon v roku 1996 usvedčili z 25, keďže sa však nepreukázal úmysel poškodiť daným subjektom (a v konečnom dôsledku im vlastne poukázaním na slabé miesta pomohol vylepšiť ich zabezpečenie), obišiel relatívne dobre – s finančnou pokutou.
Pred WikiLeaks
Svoje nadanie a poznatky uplatňoval aj menej kontroverzným spôsobom, keď sa spolupodieľal na vzniku jedného z prvých prevádzkovateľov verejného pripojenia v Austrálii, zároveň technickými konzultáciami polícii pomohol pri riešení niekoľkých prípadov detskej pornografie. V polovici 90. rokov rástol jeho záujem o šifrovacie systémy ako aj programovanie. Vyvíjal aj rozličné nástroje, ktorými prispel k bujnejúcemu rozvoju open-sourcových programov a operačných systémov. Okrem toho prevádzkoval stránku poskytujúcu rady ohľadom bezpečnosti na internete a diskusné fórum pre nadšencov kryptografie. Podieľal sa aj na vzniku knihy od Soulette Dreyfus, výskumníčky z Univerzity v Melbourne: „Underground: Tales of Hacking, Madness and Obsession on the Electronic Frontier“ (1997), ktorá dôkladne opisovala metódy exploatácie počítačových systémov v podaní mnohých prominentných postáv raného hackerského hnutia.
Na knižke, ktorá sa v komunite počítačových nadšencov dodnes teší kultovému štatútu, sa Assange podieľal o. i. aj opisom činnosti jeho niekdajšej skupinky International Subversives. Do obdobia druhej polovice 90. rokov sa datujú aj prapočiatky jeho projektu WikiLeaks – v roku 1999 si necháva registrovať doménu leaks.org. Jedným z popudov, ktoré ho viedli k tomuto kroku, bol znepokojivý vývoj na poli telekomunikácií a ich monitorovania, keďže v tom istom roku americké úrady zaregistrovali patent Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) na technológiu, ktorá mohla výrazne uľahčiť snahy tajných služieb o monitoring hovorov, vrátane kategorizácie a archivácie zachytených dát.
Ticho pred búrkou
V prvej dekáde nového milénia sa najskôr zameral na univerzitné štúdium matematiky a fyziky, kvôli čomu vznikajúci projekt musel na istý čas ustúpiť do pozadia. Avšak po predčasnom konci štúdií v roku 2006 mu už nič nebránilo, aby projekt leaks.org konečne uviedol do života. Portál najskôr prešiel menšou kozmetickou úpravou, keď sa jeho názov zmenil na WikiLeaks, aby následne svoju činnosť naplno rozbehol. Odvtedy funguje ako nezisková organizácia, ktorá si kladie za cieľ vyvíjať tlak na zvyšovanie transparentnosti na vládnej úrovni a informovať verejnosť o skutočnostiach, ktoré sa pred ňou vládne kruhy z rôznych dôvodov snažia zatajovať. Svoje ciele plnia prostredníctvom šírenia tajných dokumentov, získaných pomocou siete tajných spolupracovníkov s prístupom k týmto dátam, resp. so schopnosťami preniknúť do príslušných štátnych či korporátnych úložísk.
Prvé dokumenty na stránke pribudli v decembri 2006 a týkali sa politickej situácie v Somálsku. Čoskoro pribudol materiál, pojednávajúci o korupčných aférach kenskej hlavy štátu a jeho rodiny. A potom koncom nasledujúceho roka výrazne zarezonoval zverejnený materiál s vnútroorganizačnými smernicami a dokumentmi detenčného strediska Guantanámo, čo najmä americká vláda sledovala s veľkou nevôľou. Prvý problém so zákonom však prišiel až v roku 2008, keď WikiLeaks stúpili na otlak švajčiarskej banke Julius Bär Group poukázaním na jej praktiky, naznačujúcim korupčné správanie a asistovanie klientom banky pri daňových únikoch. Banka sa obrátila na súd, ktorý spočiatku nariadil pozastavenie prevádzkovania portálu WikiLeaks, toto rozhodnutie však vyššia inštancia onedlho zrušila ako neopodstatnený útok na slobodu slova. V tom istom čase sa na portáli objavili aj interné dokumenty scientologickej cirkvi. Čoskoro nasledovala e-mailová korešpondencia republikánskej kandidátky na viceprezidentku Sarah Pallin, ústrednej postavy krajne pravicového Tea Party Movement, ktorú WikiLeaks získali v spolupráci s kyberanarchistami z hnutia Anonymous. V roku 2009 sa kadencia zverejňovania dokumentov podstatne zvýšila. V rýchlom slede nasledovali prepisy osôb namočených do peruánskeho ropného škandálu, informácie o nehode v iránskom jadrovom zariadení, dokumenty z po uši zadlženej islandskej Kaupthing Bank (predznamenávajúce neskoršiu islandskú krízu), prepisy e-mailovej komunikácie klimatológov a množstvo ďalších.
Šoková terapia
Skutočný prelom nastal v roku 2010. Vtedy sa Assange zaradil medzi najviac skloňované mená v médiách. Okrem diplomatických depeší s citlivými informáciami z komunikácie medzi štátnikmi najviac zarezonovalo video, ktoré údajne poskytol vojak Bradley Manning (v súčasnosti sa po zmene pohlavia volá Chelsea Manning). Záznam z roku 2007 odhaľuje amerických vojakov, ktorí z helikoptéry strieľajú na irackých civilistov (počas incidentu zahynul aj iracký vojnový korešpondent, spolupracovník agentúry Reuters). To však zo strany Assangea a jeho tímu zďaleka nebolo všetko: keď zverejnili 92.000 dokumentov týkajúcich sa vojny v Afganistane a takmer 400.000 dokumentov z vojny v Iraku, politický a mediálny svet sa otriasal v základoch. Panika sa rapídne šírila naprieč štátnickými a armádnymi kruhmi, pričom nejednému vysokopostavenému dôstojníkovi či politikovi už pri letmom pohľade na zoznam zverejnených databáz vybehli na čele ťažké kropaje studeného potu.
Dokumenty, uvoľňované do obehu po častiach na stránke projektu a tiež prostredníctvom piatich veľkých médií (The New York Times, The Guardian, Der Spiegel, Le Monde a El País), zahŕňali výmeny informácií na úrovni štátnikov, správy hodnotiace politickú situáciu v rozličných regiónoch, dôkazy snáh o manipulovanie a ututlávanie rôznych údajov (napríklad zistenia o klimatických zmenách), správy zachytávajúce priebeh najrozličnejších bilaterálnych rokovaní, dohody o postupe v boji proti terorizmu či ukážky praktík tajných služieb (všetko z rokov 1966 – 2010). Odozva médií bola masívna. Objem a najmä charakter zverejnených informácií sa vo svete silne poznačenom finančnou krízou stali spúšťačom rozličných závažných udalostí.
Významnú úlohu zohrali v priebehu tzv. Arabskej jari (najmä počas revolúcie v Tunisku, ktorá čiastočne vznikla práve dôsledkom zverejnenia údajov o korupčnom správaní lídrov krajiny), série celosvetových protestov Occupy, aktivít španielskeho grass-roots hnutia Indignados (Rozhorčených) či islandskej „kuchynskej“ revolúcie (búchanie na kuchynský riad sa stalo symbolom protestov). Znepokojení politici po celom svete žiadali Assangeovu hlavu a zúrivo šermovali žalobami či zatykačmi. Austrálska ministerská predsedníčka Julia Gillard označila jeho aktivity za ilegálne a americký viceprezident Joe Biden zašiel ešte ďalej, keď ho označil za teroristu. Búriaci ľud po celom svete však bielovlasému Austrálčanovi prevolával na slávu, podporu mu vyjadrilo aj množstvo známych osobností ako lingvista a aktivista Noam Chomsky, dokumentaristi Michael Moore, režisér Oliver Stone, britský politik Jeremy Corbyn, ekvádorský prezident Rafael Correa a mnohí ďalší. Čitatelia časopisu Time ho označili za osobnosť roka, pričom až do poslednej chvíle zostával aj v hre o hlavnú cenu časopisu. Talianska verzia hudobného magazínu Rolling Stone ho pre zmenu označila za „rockovú hviezdu roka“. Najväčšieho uznania sa mu však dostalo zo strany bývalých dôstojníkov CIA, ktorí každoročne odovzdávajú cenu Sama Adamsa (pomenovanú po známom whistleblowerovi z obdobia vietnamskej vojny) určenú jednotlivcovi, ktorí preukáže vysokú dávku odvahy a osobnej integrity.
Podozrivé obvinenie
Pochopiteľne, tieto aktivity nemohli zostať bez povšimnutia mocenských orgánov v dotknutých krajinách. Ešte v roku 2010 sa objavili informácie, podľa ktorých americké autority spustili vyšetrovanie WikiLeaks ohľadom možného porušenia zákona o špionáži. Vo Švédsku zasa voči nemu vzniesli obvinenie zo sexuálneho zneužitia dvoch žien, ktoré však malo množstvo trhlín a nepôsobilo presvedčivo. Obvinenie viedlo niektoré finančné inštitúcie k blokovaniu transakcií v prospech WikiLeaks. Neskoršie dokumenty zverejnené vďaka Edwardovi Snowdenovi naznačili, že americká vláda už od roku 2010 vyvíjala istý tlak na spojencov, aby začali voči Assangeovi trestné stíhanie. Nevedno, či prípad údajného sexuálneho zneužívania s týmito americkými snahami nejako súvisí, avšak švédske orgány po rokoch márneho vyšetrovania obvinenia zrušili. Tak či onak, na stigmatizáciu Assangeovej osoby a pošramotenie povesti to bohato postačilo, nehovoriac o implikáciách, ktoré malo vyšetrovanie na jeho súkromný život. Od júna 2012 až dodnes sa totiž z obáv pred vydaním do Švédska zdržiava na londýnskej ambasáde Ekvádoru, ktorý mu ponúkol pomocnú ruku v podobe azylu, čím efektívne znemožnil jeho vydanie do Švédska či nebodaj USA. Z týchto dôvodov jednu z kancelárií ambasády pretvorili na provizórnu izbu s posteľou, telefónom, počítačom, sprchou, bežiacim pásom a kuchynkou.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)