Vzťah ľudí k ostatným živým bytostiam je, a oddávna bol, vždy utilitaristický. Ľudia už ako lovci a zberači boli životne závislí na koristi, ktorú ulovia. Súčasne sa sami nesmeli stať korisťou väčších mäsožravcov. Vlky, žijúce a loviace v dobre organizovaných v svorkách, predstavovali pre osamelých ľudí vždy nebezpečenstvo.
Negatívny vzťah ľudí k vlkom sa ešte zvýraznil, keď ľudia prešli z kultúrneho vývojového stupňa lovca na stupeň poľnohospodára a chovateľa, lebo vlky nachádzali v rožnom dobytku ľahko získateľnú a bohatú korisť. Tento negatívny vzťah prakticky pretrváva dodnes, napriek faktu, že súčasná ekológia dobre pozná nezastupiteľnú funkciu vlkov v ekosystémoch a osvetou i zákonmi sa snaží toto inteligentné zviera zachrániť pred vyhubením.
Pravlasť šeliem
Vlka sa báli a nenávideli ho už praľudia, hoci vlk bol – prozaicky povedané – na svete oveľa skôr, ako človek. Za pravlasť všetkých psovitých šeliem považuje súčasná veda územie dnešnej Severnej Ameriky, odkiaľ v niekoľkých vlnách prenikali do Európy. Od rodu Hesperocyon, ktorý žil v treťohornom období oligocén (pred 36 až 40 miliónmi rokov), sa odvodzujú všetky neskôr žijúce druhy psovitých šeliem. Počas treťohôr vznikli aj zanikli viaceré rôzne typy, medzi ktorými zvlášť vynikali napríklad obrovské psy zaraďované do podčeľade Borophaginae, považované podľa chrupu za mrchožrúty.
Dnešné psovité šelmy môžeme odvodzovať od miocénnej (pred 23 až 5 miliónmi rokov) skupiny rodov Cynodesmus – Tomarctos. V pliocéne (cca pred 4 miliónmi rokov) prenikli cez Beringov most do Eurázie a dali vzniknúť vlkom, líškam, šakalom, africkým psom hyenovitým aj indickým dhoulom. Líške podobnými formami začiatkom štvrtohôr prenikli aj do Južnej Ameriky, kde vznikli jednak pralesné formy psovitých šeliem (rody Atelocynus a Speothos) a jednak stepné formy v pampách južnej Brazílie a Argentíny, reprezentované štíhlym vysokonohým vlkom hrivnatým (Crysocyon brachyurus). Ojedinele prenikli, najmä počas ľadových dôb, do Južnej Ameriky aj veľké severské vlky (rod Aenocyon), ale tieto v tropických podmienkach amazonských pralesov čoskoro vymreli.
Najkrajší
Jednou z najzaujímavejších a najkrajších, žiaľ, aj najvzácnejších psovitých šeliem je tzv. vlk etiópsky (Canis simensis), v starších spisoch označovaný aj ako líška etiópska. Táto stredne veľká psovitá šelma (výška 60 cm, dĺžka 100 cm, váha 18 – 20 kg) je sfarbená hrdzavo ako naša líška, aj hlavu má relatívne malú a pretiahnutú ako naše líšky, horný pysk, brada a krk sú biele, na prsiach má dve veľké biele škvrny, aj nohy sú z vnútornej strany biele. Horná polovica chvosta a priľahlá časť stehien sú biele, spodná polovica chvosta je čierna. Dospelý vlk etiópsky nemá okrem človeka vo svojom biotope vážneho nepriateľa. Pravda, jeho mláďatá môže niekedy chytiť hyena škvrnitá (Crocuta crocuta) alebo stepný orol (Aquila rapax).
Vlk etiópsky je šelmou afrických alpínskych saván a žije iba v Etiópii, v nadmorských výškach 3.000 – 4.400 m. Jeho hlavnú potravu predstavuje hlodavec – potkanokrt etiópsky (Tachyoryctes splendens). Ako už názov prezrádza, ide o hlodavca, ktorý vzhľadom pripomína potkana, ale zdržuje sa prevažne pod povrchom pôdy, kde si vyhrabáva bohato rozvetvenú sieť chodieb. Živí sa trávami, bylinkami, semenami aj korienkami. Dĺžka tela potkanokrta dosahuje 20 – 26 cm a váha okolo 200 až 280 g. Na afroalpínskyh savanách býval taký hojný, že mohol pokrývať 90 % potravných nárokov etiópskeho vlka, ktorý si ho spod zeme veľmi šikovne dokázal vyhrabať. Zvyšných 10 % potravy vlka tvoria vajíčka a mláďatká na zemi hniezdiacich vtáčat, iné druhy hlodavcov a príležitostne aj mláďatá antilop, etiópsky zajac (Lepus starcki) alebo skalné damany (Procavia habesinica).
Africké svorky
Etiópsky vlk žije v menších svorkách s tromi – štyrmi členmi (najviac osem – deväť členov). Každá svorka má svoj revír, zodpovedajúci úrodnosti kraja a počtu svojich jedincov. Rozloha revírov sa pohybuje okolo 6 až 12 km2. Etiópsky vlk sa správa výrazne teritoriálne, svoje revíry si značkuje trusom a močom a oproti iným svorkám si ich úporne bráni. Svorku vedie dominantná samica a iba ona sa s jedným vyvoleným samcom pári a vrhá mladé, o ktoré sa potom starajú všetci členovia svorky. Mláďatá sa rodia v období medzi októbrom a januárom a samica ich vrhá na skrytom mieste, v hustých krovinách, alebo medzi skalami, nikdy nie v nore. Etiópske vlky si nevyrývajú nory do zeme, ani nevyužívajú nory po iných zvieratách.
Gravidita samice trvá 60 – 62 dní a rodí 2 až 6 holých slepých šteniat. Po desiatich dňoch sa im otvárajú oči a čoskoro zarastú jednoliatou šedivou prvou srsťou. Prvé štyri týždne mláďatá vôbec nevychádzajú z hniezda a ďalších šesť týždňov sa pohybujú len v jeho bezprostrednej blízkosti. Vo veku desať týždňov prestávajú cicať a prechádzajú na pevnú stravu, ktorú im donášajú dospelí členovia svorky, ale vždy aspoň jeden dospelý vlk (spravidla matka) ostáva na stráži v blízkosti hniezda. Samica má osem mliečnych strukov, ale iba šesť z nich je funkčných, snáď preto môže mať maximálne šesť mláďat. Mláďatá cicajú po dobu 7 – 8 týždňov a vtedy im narastá druhá – dospelá srsť s charakteristickým zafarbením. Ostávajú pri matke a stávajú sa súčasťou svorky, niektoré po celý život, niektoré sa po dosiahnutí dospelosti osamostatňujú. Pohlavne dospievajú v treťom roku života.
Karol Pachinger
foto SITA, wikipedia, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)